ղľáԾ
Únik zdaždivej vlasti
Hovorí nemecký prozaik Hans-Ulrich Treichel
Hans-Ulrich Treichel sa narodil roku 1952 vo Versmolde Vestfalsku a
študoval germanistiku v Berlíne. V roku 1995 získal profesúru na Nemeckom
literárnom inštitúte v Lipsku. Za literárne dielo získal viacero cien vNemecku akoncom roka 2003 mu v Pekingu spolu s ďalšími piatimi autormi udelili cenu za najlepší zahraničný román (Pozemský amor). Okrem iného mu vyšli romány ٰٱý (1998), Tristanovský akord (2000) a Pozemský amor (2002).
Na pozvanie Goetheho inštitútu v Bratislave navštívil nemecký spisovateľ Hans-Ulrich Treichel Slovensko. Na dvojjazyčnom literárnom večere (17. februára) prečítal úryvky zo svojich románov ٰٱý a Pozemský amor, ktoré do slovenčiny preložil Adam Bžoch (nájdete ich na webovej stránke: )
* Vaše dielo už preložili dodvadsiatich troch jazykov, okrem iného aj do niektorých stredo- a východoeurópskych. Ako reagujú na vaše romány čitatelia vtýchto krajinách?
– Samozrejme, nemám úplný prehľad. Ale pokiaľ som mohol získať nejaké skúsenosti sčitateľmi, mal som pocit, že mi rozumeli. Rovnako kritika, ako aj čitatelia. Spomínam si napríklad na dlhú diskusiu omojom románe Tristanovský akord vNovosibirsku, čo azda súvisí v Rusku aj soduševnením ľudí pre hudbu. Keď som vPekingu nedávno preberal cenu za román Pozemský amor, presvedčil som sa, že aj vďalekej Číne sú ľudia, ktorí majú podobný zmysel pre iróniu ako ja. Smejú sa nad rovnakými vecami avdôsledku rovnakých skúseností môžu byť azda melancholickí. Vneposlednom rade sa dosť rozšírila moja kniha ٰٱý, hoci sa zdalo, že ide ošpeciálnu nemeckú látku. Zachytáva dôsledky vojny,dôsledky úteku avyhnania istej nemeckej rodiny – adetstvo vo westfálskej provincii. Literatúra však má možnosti vyjadriť vindividuálnej skúsenosti vždy aj niečo exemplárne, akeď sa to podarí, potom autor trafil do čierneho ato mu dovoľuje, aby ho čítali aporozumeli mu aj ľudia ziných kultúr.
* Váš úspešný román ٰٱý sa odohráva v50. rokoch, hovorí ohľadaní dieťaťa, ktoré sa stratilo vzmätkoch posledných mesiacov vojny. Zároveň je to metaforické dielo ozvládaní vojnových a päťdesiatych rokov vzápadnom Nemecku. Nakoľko je to dodnes v Nemecku aktuálna téma?
– Táto téma je vposledných rokoch opäť aktuálnejšia. Tak vbeletrii, ako aj v odbornej literatúre ahistórii sa množia publikácie oúteku avyhnaní aich dôsledkoch. Nemôžem tu predstaviť situáciu ako celok. Pre mňa sa stala téma rodinnej histórie aúteku, resp. vyhnania opäť aktuálna až v90. rokoch. Ato, že som onej písal, nebol rozhodne len kognitívny akt alebo naplánované rozhodnutie, ale skôr spontánny proces. Je možné, že historický odstup nám dnes dovoľuje, aby sme prerozprávali dejiny Nemcov aj ako príbeh obetí atraumatizácií. To by vpredchádzajúcich rokoch viedlo kskresleniam aazda aj kfalošným relativizáciám. Na druhej strane zrejme „kolektívne nevedomie“ našej spoločnosti podcenilo, ako dlhodobo pôsobí vojna ajej dôsledky, až do našej súčasnosti. Teoreticky sa hovorí otransgeneračnej traumatizácii. Podľa mňa sa môže tiahnuť viacerými generáciami apre tých, ktorí prišli na svet neskôr, môže predstavovať stále obnovenú príležitosť, aby sa zaoberali napríklad vlastnými rodinnými príbehmi.
* Váš román pripomína názvom istú knihu Franza Kafku ٲý. Aj vecný opis monštruóznych postupov vrománe by azda mohol poukazovať na Kafku. Cítite sa nejakým spôsobom stýmto autorom zviazaný?
– Niet azda súčasného autora, ktorý by sa necítil byť zviazaný sKafkom. Pokiaľ však ide omňa a o moje písanie, nikdy som nemal nijaký programový zámer byť vKafkovej blízkosti. „Kafkovskosť“ som nemal na mysli ako zámer, ale je možné, že vzniká istým druhom presnosti alebo, ako ste už naznačili vo svojej otázke, určitou chladnou vecnosťou vnímania. Táto vecnosť tónu ma sKafkom iste spája. Ato druhé je rodina ako dejisko izolovaného bytia.
* V najnovšej knihe Pozemský amor opisujete zážitky mladého Nemca vTaliansku. Je to takmer topos nemeckej literatúry, od Goetheho cez Thomasa Manna až po Wolfganga Koeppena. Čo vás ainých nemeckých autorov ťahá na juh?
– Moja celkom osobná túžba po juhu, samozrejme, nebola dôsledkom toho, že by som príliš veľa čítal Goetheho, ale skôr vyplynula zo želania vytvoriť si nejaký protiklad voči svojej daždivej východowestfálskej vlasti. Pravdaže, jestvovali aj romantickí autori, ktorí nasledovali svoj severský mýtus. Ale moja túžba sa od samého začiatku upínala k juhu. Prirodzene, to, čo tam človek hľadá, je teplo, eros, spôsob života aumenie. Navyše koncom 60. av70. rokoch, keď sa ma zmocnila chuť vydať sa na cesty, Taliansko sľubovalo, že aj politicky je zaujímavé. Heslom tu nebol „komunizmus aelektrifikácia“, ale „compromesso storico“ plus „festa dell´Unità“ plus červené víno acanzoni aľavicová psychiatrická reforma aGramsci atď. Ato všetko za nádherného počasiavonku na nejakom úžasnom historickom námestí so studňou arenesančným palácom. To, že sa táto túžba po Taliansku zo 70. rokov potom dala kultúrne napojiť na grand tour, na Goetheho ana romantikov – tým lepšie. Ale ak sa mám vrátiť kPozemskému amorovi, tu ide oodsunutú túžbu po Taliansku. Môj hrdina ide na Sardíniu, aSardínia, tá sa preňho takpovediac stane východným Westfálskom Talianska. Pokiaľ viem, motív túžby po Sardínii vliteratúre nejestvuje. Môj hrdina teda nemusí svoju túžbu konfrontovať sromantickým Talianskom – ato vedie ksklamaniam. Pravdaže, sklamanie taktiež patrí kzážitku zTalianska. Dokonca aj uGoetheho.
* Na univerzite vLipsku prednášate kreatívne písanie. Čo sa možno naučiť vo vašom kurze?
– Naša výučba má za cieľ vzdelávať spisovateľov. Je to niečo, čo bolo vNemecku dlhý čas veľmi neobyčajné, keďže sa literárne písanie na rozdiel od maliarstva alebo hudby nepovažovalo za inštitucionálne naučiteľné. Ale ani my nemôžeme na Literárnom inštitúte urobiť zo študentov spisovateľov. Spisovateľov „urobiť“ sa tak či onak nedá. Lebo to rozhodujúce, teda literárne nadanie aliterárnu posadnutosť si musí každý priniesť so sebou. Jednotlivé osobné skúsenosti, biografiu, hudobnosť atď. samozrejme tiež. Ale môžeme pomôcť, aby sme preskúšali individuálny talent arozvinúť ho, ato robíme najmä na praktických literárnych seminároch. Majú charakter dielne adopĺňajú ich teoretické aliterárnohiostorické semináre. Tomu, kto študuje na Nemeckom literárnom inštitúte, nemožno zaručiť literárnu kariéru. Ale môžeme zaručiť trojročnú, veľmi intenzívnu skúsenosť spísaním a literárnu prax na seminároch, ktoré vedú na jednej strane docenti, pracujúci na inštitúte (jedným je Josef Haslinger, tým druhým som ja), ana druhej strane hosťujúci docenti, medzi nimi mnohí významní súčasní autori.
*Ako hodnotíte vývin nemeckej literatúry po roku 1989?
– To je veľmi ťažká otázka, na ktorú nedokážem paušálne odpovedať. Lebo v literatúre máme vždy do činenia sindividualistami, sjednotlivými ľuďmi ajednotlivými knihami. Samozrejme, príležitostne jestvujú určité trendy, tak ako v90. rokoch takzvaná popliteratúra. Trend, ktorý sa však už pominul. Alebo autobiografie. Momentálne sú to prozaické texty odetstve amladosti vNDR. Raz príde aj veľký román oroku 1989 – alebo hneď viacero. Ale myslím, že celkovo treba povedať: dúfajme, že literatúra zostane tematicky aštylisticky mnohoraká aneprehľadná. Ajej témy budú tie, ktoré tu boli vždy: detstvo, láska, choroba, práca, cestovanie, šťastie anešťastie, nádej abeznádej, umieranie asmrť. Ale tam, kde sa svet mení, kde vznikajú nové historické situácie, ako napríklad koniec NDR, tam sa stanú tieto historické skúsenosti významné – rozličnými spôsobmi – aj pre jednotlivé životopisy, atým sa stanú aj dôležitým predmetom pre literatúru. Staré témy sa teda spoja snovými látkami, atoto spojenie povedie aj knovým, takto ešte nečítanými knihám.
Pripravil Adam Bžoch
