ղľáԾ
Karol 3D ǰáٳ
Karol D. ǰáٳ (1961) debutoval 20. augusta 2005 zbierkou jedenástich poviedok včervenej knižke snázvom totožným sjeho menom. Debut zaujal čitateľov aj kritiku, umiestnil sa na 3. mieste vnašej čitateľskej ankete Debut roka 2005 adostal sa do finálovej desiatky literárnej ceny Anasoft litera, ktorá sa udeľovala 9. novembra. Ešte vtom istom roku vydal zelenú knižku Karol D2 ǰáٳ aopár dní poteší svojich čitateľov modrou knižkou Karol 3D ǰáٳ, zktorej je aj naša ukážka.
Foto Peter Procházka
ұԱá첹
(úryvok zpoviedky)
Vhľadisku sa ozýva osamelý potlesk. Danica zvrieskne, Eugen sa otáča tvárou khorizontu achvatne si pchá úd nazad do nohavíc. Vpiatom rade sa dvíha útla žena. Ešte stále tlieska. Je oblečená do splývavého rúcha. Na hlave má veniec, pod pazuchou drží palicu. Usmieva sa, tlieska akráča kjavisku. Danica sa beží ukryť za bočné sufity.
„Ježišmária, Justín ma zabije! Najprv zabije mňa apotom teba! Ja som to tušila, že niečo tuší!“ vykrikuje zo zákulisia ahľadá dvere.
Žena sa zastavuje pod javiskom. Hľadí na Eugena.
„Dobrý deň,“ hovorí zvučným melodickým hlasom.
Eugen si práve dozapínal rázporok. Otáča sa kžene.
„Dobrý. Ééé... Máme skúšku divadla. Tu nemáte čo robiť. Ako ste sa sem dostali?“ hovorí.
Žena stúpa po schodíkoch na ľavej strane javiska.
„Dverami. Prišla som na divadlo. Bolo odomknuté,“ hovorí.
Už netlieska, palicu drží vpravej ruke.
„Divadlo bude až zajtra. Dnes je generálka,“ mekoce Eugen.
„Ktorý idiot zase nezamkol sálu?!“ vykrikuje Danica spoza sufít.
„Zaujímajú ma všetky fázy divadelného procesu,“ hovorí žena asprirodzenou eleganciou kráča kstolu.
Sadá si na stoličku, palicu opiera ostôl.
„Vy ste uniekoho na návšteve?“ pýta sa Eugen.
Žena sa usmieva.
„Áno. Uvás. Prečo sa pýtate?“ odpovedá.
„Lebo som vás ešte nevidel. Takže vy nie ste uniekoho na návšteve?“ uisťuje sa Eugen.
„Veď vám hovorím, že uvás,“ hovorí žena anapráva si veniec na hlave.
„Ježišikriste! Vy ste Jolanina kamarátka?“
Eugenovi sa na čele perlí pot. Začína sťažka dýchať.
„Ja som vedela, že to praskne! Ja som to vedela! Justín nás pozabíja! Vymysli niečo! Rýchle niečo vymysli!“ vykrikuje Danica aopatrne vykúka spoza sufity.
„Kto je Jolana? AJustín? Aj oni hrajú vtomto kuse?“ pýta sa žena.
Eugen sa trocha upokojuje azačína si ženu pozorne obzerať.
„Takže... Vy nie ste zdediny.“
„N.“
„Ani nikoho zdediny nepoznáte?“
„Až doteraz nie,“ žena udivene hľadí na Eugena.
Krížom cez javisko sa blíži Danica. Otvára ústa, ale Eugen ju pohybom ruky zastavuje.
„A prišli ste na divadlo?“ pýta sa.
Vhlase sa mu opatrne objavuje nádej.
„Áno. Na generálku. Váš spôsob uchopenia dramatického textu je na môj vkus príliš expresívne naturálny, ale emócie prenesené cez portály mi tento drobný nedostatok bohato vynahradili,“ odpovedá svážnou tvárou žena.
Eugen sa škriabe vo vlasoch. Robí to vždy, keď niečomu nerozumie.
„Hm... Vy... Vy ste herečka?“ hovorí.
„Nie. Prečo sa pýtate?“ nechápe žena.
„Ste tak čudne oblečená,“ hovorí Danica asadá si na druhú stoličku.
„Čudne? Čo je na mne čudné?“ hovorí žena apopráva si záhyby na rúchu.
„No... Máte ten... Ten, no... vavrín na hlave,“ hovorí Eugen asadá si na zvyšnú stoličku.
„To nie je vavrín,“ hovorí Danica. Eugen sa knej prudko obracia:
„A to zase odkiaľ vieš?“
„Čítala som. Vavrín vyzerá ako bobkový list. Atoto nie je bobkový list. To viem celkom presne. Ahulákaj si doma,“ odpovedá Danica azlostne hľadí na Eugena.
Žena sa jemne usmeje.
„Máte pravdu, nie je to vavrín. Je to brečtan,“ hovorí.
Danica tlesne otvorenou dlaňou ostôl.
„Tušila som to!“ skríkne.
Eugen na ňu pohoršene pozrie.
„Tak ty si to vedela. Zase si raz všetko vedela. Zaujímavé, že vždy všetko vieš, až keď to za teba povie niekto iný,“ hovorí.
Danici sa robí na čele, nad koreňom nosa, červený fľak.
„Na mňa sa robíš múdry! Doma si taký maličký, že ťa ráno Jolana vymetá zmetáčikom spod postele! Atu sa budeš rozdrapovať?! Na mňa?!“ huláka po Eugenovi.
Hlas má nepríjemne vysoký. Na koncoch viet sa jej zvyšuje do fistuly.
„Prosím ťa, zatvor si hubu,“ snaží sa ju zastaviť Eugen.
Danica však už stojí. Je opretá obomi rukami ostôl, nakláňa sa kEugenovi akričí mu do tváre:
„Zavri si hubu! Nič iné nevieš?! Zavri hubu aroztiahni nohy, čo?! Tak toto mám aj doma! Kvôli tomu som sa nemusela stebou zahadzovať, ty...! Ty čuráčik!“
Eugenovi od zlosti zabehla slina. Rozkašľal sa.
„Čuráčik? Tak ja som ti čuráčik? Počul som dobre?“ vyráža zo seba pomedzi kašeľ.
Danica sa týči nad ním. Prsia sa jej prelievajú vmäkkých vlnách.
„A čo iné by si mal akože byť?! Stavím sa očo chceš, že aj tých desať centimetrov, ktorými sa chváliš, si si vymyslel!“
Kašeľ okamžite ustal. Eugen neveriacky hľadí na Danicu:
„PDzí?“
Ale Danica už nevníma. Hlasno sa rozosmeje.
„Stavím sa, že si si pridal! Ty si vždy vo všetkom pridávaš!“ hovorí rázne Danica.
Cez na ryšavo prefarbené vlasy jej presvitá svetlo. Je majestátna avhneve krásna.
„To si preberieme neskôr. Upokoj sa, áno? Danica, brzdi,“ hovorí Eugen opatrne.
„Nemusíš zo mňa robiť sprostú! Dobre viem, čo to je poctivých ačo desať fingovaných centimetrov!“ povie avíťazoslávne si sadá.
Žena to všetko bez slova sleduje. Keď si Danica sadá, opäť sa roztlieska.
„Zaujímavé. Skutočne zaujímavé, akurát nie presne usadené vžánri,“ hovorí aešte stále tlieska.
Danica aj Eugen na ňu užasnuto hľadia.
„Prečítala som si to na plagáte pred vchodom do budovy – Tri vrecia zemiakov, ľudová veselohra vjednom dejstve. Je to špecifikum vašej scény, že sa konflikty opakujú vo výstavbe ivmotivácii a zvyšuje sa akurát ich emočná zaťaženosť?“ hovorí žena.
Eugen si ju pozorne prezerá, ale nedarí sa mu vjej mimike, ani venergickej gestikulácii vybadať čo len náznak irónie.
„Ééé... nerozumel som vám. Rozprávajte pomalšie,“ hovorí po chvíli.
Danica sa rozosmeje: „Teraz buď múdry, ty génius!“
Žena sa stále usmieva.
„Pýtala som sa, aké sú hlavné znaky ľudovej veselohry vo vašom ponímaní. Podľa čoho ju môžem rozoznať od iných, podobných, dramatických útvarov,“ hovorí pomaly azreteľne.
Eugen premýšľa.
„Nóó... Ľudová veselohra, aby som to akosi... ,“ hovorí po chvíli, potom stíchne. „Kde sme to...?“ pokračuje po pauze.
„Ľudová veselohra v jednom dejstve,“ trpezlivo opakuje žena.
Eugen vyťahuje zvrecka kockovanú pokrčenú vreckovku. Utiera si čelo.
„Aha. Tak teda ľudová veselohra vjednom dejstve... To je ako pre ľudí. Taká sranda. Akože netreba rozmýšľať. Veľmi. A je to také staromódne. Viete, niekedy človek potrebuje poľaviť z tých... Z tých umeleckých ambícií a potrebuje sa priblížiť k svojmu divákovi.“
ZEugena vypadávajú slová počas usilovnej práce svreckovkou. Danica sa uvoľňuje. Obdivne hľadí na Eugena.
„...priblížiť sa ksvojmu divákovi... Kde ty na to chodíš?“ hovorí aposiela Eugenovi letmý bozk.
„Danica ako zvyčajne preháňa. To viete, herečka. Má to vpopise práce, že... Hahaha. Ale, aby som otvorene priznal, niečo som snáď za tie roky poštudoval,“ snaží sa byť Eugen skromný.
„Na ktorej akadémii ste študovali?“ zdá sa, že ženu to skutočne zaujíma.
Eugen sa rozkašle: „Nóó... Tak na akadémii zrovna nie...“
„Boli ste žiakom nejakého majstra?“
Eugen premýšľa. Upiera pohľad do hĺbky javiska.
„Aj tak sa to dá povedať...,“ hovorí po chvíli.
Danica kladie lakte na stôl. Ukazovákom pravej ruky švihá do vzduchu.
„Eugen bol na školení! Na okrese! Tri dni!“ hovorí.
„Drž hubu!“ hovorí jej Eugen.
„Čo sa ti nepáči, Eugenko?“
„A nevolaj ma Eugenko!“
„Ale Eugenko...“
„DԾč첹!“
„Nehovor mi Danička, lebo začnem jačať!“
„DԾč첹!“
„Aaaaa!“ rozvrieskala sa Danica.
Žena ich bez mihnutia oka sústredene sleduje. Čaká, kým Danica dovrieska.
„Zaujímavé. Trocha slaboduché, ale s rýchlou gradáciou,“ hovorí do chvíľky ticha.
„Čo?!“ pýtajú sa takmer odrazu Eugen aj Danica.
„Ľudová veselohra vjednom dejstve,“ odpovedá žena atvári sa milo, ale vážne.
„Aká veselohra?“ nechápe Eugen.
„Predsa Tri vrecia zemiakov, ľudová veselohra v jednom dejstve,“ hovorí žena.
„Vy ten kus poznáte?“ pýta sa Eugen.
„Ešte nie celkom, ale snažím sa.“
Danica krúti hlavou.
„Ja som totálne vedľa,“ hovorí.
Žena si jemným pohybom napráva veniec na hlave.
„Pýtala som sa, kde ste zveľaďovali a cibrili svoj talent. Zástancom akej školy ste?“ hovorí.
Eugen sa dvíha zo stoličky. Začína sa prechádzať po javisku. Dosky hlasno vŕzgajú.
„Tak... Neviem to ako komplet z hlavy. Človek si všetko nepamätá... To ako z okresu objednali ubytovanie na ihrisku. Tuná to všetci poznajú. Vo vedľajšej dedine, tam sú takí špekulanti podnikaví, prerobili tribúnu na futbalovom ihrisku a majú ju aj ako turistickú ubytovňu. No a tam to bolo. My, akože najlepší režiséri a herci z okresu sme tam boli na školení. Prednášali nám dvaja z kraja. Veľa mi to ako dalo,“ hovorí Eugen, prechádza sa ajeho kroky oťažievajú spolu so spomienkami na tie nezabudnuteľné chvíle.
Danica ho počúva aj sleduje sčoraz väčším nadšením.
„Povedz to okulisách!“ kričí.
Eugen sa zastavuje akýve rukou.
„To nestojí za reč. To som vedel aj bez školenia,“ hovorí.
Danicin ukazovák opäť poletuje nad stolom.
„Eugen je veľmi šikovný. U nich v rodine všetci hrávali divadlo. Aj do mesta ho volajú režírovať,“ hovorí Danica spýchou vhlase aobdivne pozerá na Eugena.
Eugen stojí priamo vo svetle dvestowattovej výbojky pracáku. Dvíha hlavu ahľadí do diaľky javiska. Je tam tma.
