ղľáԾ
V krátkom časovom slede obohatili náš knižný trh v uplynulých mesiacoch retrospektívne vydania publicistických textov dvoch generačných spolupútnikov – Martina Bútoru Martina Porubjaka.
Martin Bútora, renomovaný sociológ, diplomat, občiansky aktivista či politický analytik, napísal v priebehu svojej dlhej, takmer šesťdesiatročnej publikačnej aktivity popri dielach umeleckej prózy a mnohých odborných knihách aj stovky širokospektrálnych publicistických textov. Prevažnú väčšinu svojich brilantných nečasových úvah, esejí, zasvätených komentárov, výstižných glos, analýz, ale aj pútavých rozhovorov, laudácií v poslednej dekáde, žiaľ, čoraz častejšie pribúdajúcich nekrológov za blízkymi priateľmi povyberal postupne zoradil do štyroch zväčša objemných knižných zborníkov. Ten prvý s názvom Odklínanie (Kalligram, 2004) obsahuje texty z periodík v rokoch 1967 – 2004, ďalší, nazvaný Druhý dych (Kalligram, 2010), pokrýva roky 2004 – 2010, tretí s titulom Takmer na polceste (Kalligram, 2014) reflektuje obdobie rokov 2010 – 2014. Nuž ten posledný, s názvom Tváre dátumy v spätnom zrkadle, ktorý vyšiel koncom minulého roku ako spoločný projekt vydavateľstiev Artforum Inštitútu pre verejné otázky, sumarizuje autorovu časopiseckú produkciu v rokoch 2014 až 2023, rámcovanú priam symbolicky príspevkami o dvoch významných domácich udalostiach: o zvolení Andreja Kisku za prezidenta SR o nástupe Ivana Korčoka do prezidentskej kampane.
Nie je tajomstvom, že Martin Bútora bol už od svojich novinárskych začiatkov v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nedostižným majstrom slova či autorom originálnych a zmysluplných myšlienok, ktorý vo svojich pútavých štylisticky vycibrených textoch dokázal čitateľa apelatívne osloviť priviesť ho zakaždým až na dreň diskutovaného problému. Kto o tom pochybuje, nech si prečíta polemické príspevky dvadsať aj čosi- ročného autora v študentskom Echu roku 1968, namierené proti starším, vonkoncom nie dogmatickým (dnes by sme povedali „iliberálnym“) oponentom v domácej žurnalistike toho obdobia. Nebude vychádzať z údivu, keď zistí, že argumenty, ktoré Bútora pred viac ako polstoročím použil, v plnom rozsahu bezozvyšku platia aj v súčasnosti.
Paralely so súčasnosťou
Povesť pisateľa s neomylným, prenikavo ostrým názorovým gyroskopom potvrdzuje Bútora vo svojich príspevkoch aj dnes. V predslove k poslednému zborníku sa zamýšľa nad zmyslom štýlotvornej publicistickej metódy – hľadať v minulosti paralely so súčasným dianím nachádzať v nich poučenie, „pripomenúť charakter doby, kontext, v akom sa odohrávali dôležité udalosti, v neposlednom rade oživiť spomienku aj na aktérov vtedajších čias“. Tento princíp podávania tzv. pamäťových transfúzií (termín Elieho Wiesela) je základným leitmotívom Bútorových kritických analýz, hoci v predslove cituje aj názor, ktorý pochybuje o jeho zmysle. Kým poľský prozaik Kazimierz Brandys vyslovuje obavu, že „skúsenosti generácií ľudí sú neprenosné každý musí vždy všetko zakúsiť od začiatku sám“, český intelektuál Petr Pithart, naopak, tvrdí, že „nedokáže porozumieť súčasnosti budúcnosti inak ako z minulosti“. A v slovách slovenského historika Ivana Kamenca sa spájajú oba tieto postoje: Kamenec nie je síce „prívržencom obľúbenej frázy, že história je učiteľkou života“, na druhej strane však usudzuje, že „poznávanie národných či svetových dejín bez ich prepojenia na súčasnosť ochudobňuje náš všeobecný kultúrny civilizačný rozhľad“. Je zrejmé, že Bútora sa všetkými textmi svojej knihy jednoznačne hlási k Pithartovmu krédu; vždy, keď môže, bohato načiera do studnice dejinných paralel, usvedčujúcich z omylu nielen nezodpovedných domácich politikov, ale aj plejádu ďalších grafomanov a „pisálkov“, ktorým u nás pravidelne zlyháva historická pamäť. Aj tu dejiny jeho retrospektívnym tvrdeniam dávajú za pravdu.
Ťažko čitateľovi odporučiť jeho pozornosť nasmerovať aspoň na vybrané, ťažiskové texty tejto tristostránkovej publikácie – všetky majú vysoký jazykový štandard a silnú výpovednú hodnotu. Popri stručných komentároch a glosách, uverejnených zväčša v Denníku N, sa tu nachádzajú rozsiahlejšie state o významných osobnostiach a zásadných problémoch súčasnosti. Takými sú, napríklad, doslov k vydaniu knihy Milana Šimečku staršieho Náš súdruh Winston Smith, rozmerný profil odvážneho poľského rebela Adama Michnika, laudácio k osemdesiatke českého intelektuála Petra Pitharta k sedemdesiatke zakladateľa vydavateľstva Kalligram Lászlóa Szigetiho, ale aj jasnozrivá esej Trumpizmus nevymizne, aj keď Trump voľby prehral po víťazstve Joea Bidena v amerických voľbách v roku 2020 či Bútorov rozhovor so Štefanom Hríbom po vpáde Ruska na Ukrajinu pre časopis .ýžň. A potom sú tu nekrológy, rozlúčkové texty zosobnosťami svetových dejín najbližšími životnými priateľmi, ktorí našu generáciu v uplynulých rokoch opustili: za divadelníkom Martinom Porubjakom (komu zo súčasníkov nezovrie srdce pri čítaní Bútorovho dojímavého textu?), rakúskym politickým komentátorom bratislavským rodákom Hugom Portischom, americkým rabínom Rami Cohnom, bývalou ministerkou zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovou, politológom Zbigniewom Brzezinskim, kňazom Antonom Srholcom, českým filozofom Janom Sokolom, profesorom Mirom Kusým, maďarským spisovateľom Péterom Esterházym, legendárnym hercom Mariánom Labudom novinármi Petrom Zemanom či Kornelom Földvárim (na tomto mieste treba, žiaľ, konštatovať, že register mien v publikácii citeľne chýba).
Bútorove texty sú po autorových rozhovoroch s Jánom Štrasserom ďalšou poučnou a výnimočnou lektúrou pre súčasníkov o časoch, ktoré sme žili žijeme.
Divadlo v čase neslobody
Generačným rovesníkom blízkym priateľom Martina Bútoru bol aj divadelník Martin Porubjak, človek nenapodobiteľnej osobnej charizmy, pevných charakterových vlastností zároveň jemných mravov, ktorý, ako píše Karel Král v jednom z predslovov knihy, „nosil namiesto brnenia rozpačitý úsmev do boja sa vrhal s tichou neokázalosťou“. Osem rokov po autorovom predčasnom skone v predvečer jeho nedožitej osemdesiatky vydal Divadelný ústav v Bratislave objemný, sedemstostranový výber z Porubjakových publicistických textov s gogoľovským názvom Ach, gubernia neobmedzených možností!, ktorý edične zostavila predslovom opatrila Martina Ulmanová.
Martin Porubjak mal v priebehu života viacero zmysluplných kultúrnych a politických aktivít, no srdcom dušou ostal divadelníkom par excellence. Jeho rozhodnutie profesionálne sa venovať divadlu vychádzalo, popri inom, aj z vôle nepodľahnúť ilúziám o svete, ktorý nás, postpubertálnych mladíkov, začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia obklopoval. Bol to svet navonok síce znesiteľný, no v konečnom dôsledku vrcholne nemravný rovnako pokleslý sa musel mladému človeku javiť pokus hľadať s týmto svetom v záujme pochybnej profesionálnej kariéry osobný zmier. Divadelné javisko vtedy fungovalo ako náhradný svet, poskytovalo priestor na sarkastický úškľabok, na neľútostnú demystifikáciu vznešených ideálov, ktoré v zručne nastavenej optike nadobúdali podobu frašky. Bol to priestor, v ktorom sa formovala nezabudnuteľná herecká režisérska generácia Porubjak bol vedúcim zjavom viacerých jej výrazných inscenačných počinov.
Po ukončení štúdií sa mladému Porubjakovi otvárala dráha vysokoškolského pedagóga ponúkala mu príležitosť zúročiť i túto stránku svojho nevšedného talentu. Neomylný gyroskop pravdy však ukázal iný smer nádejný adept profesorského zboru Divadelnej fakulty VŠMU s rozhodnutím nezaváhal: keď v Bratislave vznikol súbor Divadla na korze, pozostávajúci z ľudí blízkych si názorovo i umelecky, Martin Porubjak všetky tvorivé sily vložil do práce v divadelnom kolektíve svojich generačných spolupútnikov. Tu ho zastihol i súmrak Pražskej jari, okupácia práve štartujúca normalizácia. Krátke tri roky pôsobenia súboru v podmienkach čoraz hrubšieho politického nátlaku podávajú svedectvo o nezvyčajnej účinnosti morálneho posolstva javiskovej výpovede v čase neslobody. Kto videl inscenácie tejto zázračnej scény od Beckettovho Godota cez Gogoľovu ŽԲ, Čechovovho Jubilea, Büchnerovho Woyzecka až po záverečný, prenikavo objavný Strniskov výklad Ostrovského komédie Les, kto mal šťastie byť svedkom sugestívneho herectva Dančiaka, Labudu, Mikulíka, Hubu, Kukuru či Magdy Vášáryovej, ten musel až do kosti precítiť mágiu autentického divadelného predstavenia. Po zrušení Divadla na korze v júni 1971 Porubjak obdobie temna prečkával spočiatku ako vedecký ašpirant SAV, neskôr ako radový pracovník divadelného oddelenia Osvetového ústavu, kde sa venoval práci s amatérmi. Totalitná moc v tom čase úzkostlivo strážila prísne reglementovala jeho aktivity, nesmel publikovať, inscenovať hry, prednášať na škole či dramaturgovať, neskôr už ani lektorovať detské dramatické texty.
V novembri 1989 sa spontánne zapojil do revolučných udalostí spolu s priateľmi sa podieľal na príprave legendárnych manifestačných mítingov. Ak máme ešte v pamäti nezabudnuteľné vystúpenie divadelníkov v tých pohnutých dňoch, vedzme, že Martin Porubjak mal na ňom určujúci podiel. Najmä z jeho autorského pera pochádzalo protestné vyhlásenie divadelnej obce – azda najpôsobivejší literárny text našej Nežnej revolúcie. Po krátkom politickom angažmán vo funkcii prvého podpredsedu vlády SR v rokoch 1991 – 1992 sa vrátil k divadlu, najprv ako pedagóg na VŠMU neskôr aj ako skúsený a rozhľadený dramaturg SND.
Rozsiahla publikácia Divadelného ústavu je svedectvom Porubjakovej enormnej pisateľskej aktivity, ktorou sa vyznačoval celý jeho tvorivý život. Vo svojej ťažiskovej časti prináša autorove humorne ladené pamäti, uverejňované na pokračovanie v českých Divadelných novinách, mnohé nepublikované príspevky rozhovory (je zarážajúce, koľko materiálov ostalo len v rukopisnej podobe), znamenité profilové charakteristiky herca Martina Hubu scénografa Jozefa Cillera, recenzie, úvahy, postrehy reportáže zo zahraničných ciest, brechtovské štúdie (Porubjak bol zasväteným znalcom kritickým analytikom tvorby nemeckého dramatika), novinárske fejtóny časopisecké stĺpčeky, polemické eseje či bravúrne štylizované glosy. „Potrebovali by sme ako soľ takých dramaturgov ako Porubjak. Ale kde ich vziať?“ povzdychol si Milan Lasica v knihe denníkov áٰDzپ. Martin Porubjak už nie je medzi nami – ostalo po ňom prázdno, ktoré sa nedarí zaplniť.
