ղľáԾ
Jozef Lupták, Ivan Ježík: Dotknúť sa zvukom
Bratislava: Monokel, 2020
Vedícii Modré kreslo vydavateľstva Monokel vyšla pred časom pod názvom Dotknúť sa zvukom útla knižka rozhovoru matematika Ivana Ježíka s violončelistom aorganizátorom známeho hudobného festivalu Konvergencie Jozefom Luptákom. Renomovaného sólistu pozná naša umelecká, ale aj široká kultúrna verejnosť nielen ako znamenitého interpreta, ale aj ako charizmatickú osobnosť snepodkupnými mravnými zásadami, pevnými, trvalo anebojácne presadzovanými názormi na naše spoločenské ipolitické dianie, ktorá sa, bez zveličenia, ujíma slova vždy vo vypätých chvíľach zlomových dejinných situácií v našej krajine. Jozef Lupták je, skrátka, jedným zmála predstaviteľov domácej hudobnej obce, pre ktorých neplatí ono znevažujúce „ja nič, ja muzikant“.
To je tá objektívna, verejnosti pomerne dobre známa stránka umelcovho osobnostného profilu. Vrozhovore však zároveň spoznávame Luptáka ako subtílneho, permanentne rozmýšľajúceho jedinca, ktorý sa napriek svojmu životnému, priam tatarkovsky hlbokému vnútornému pokoju apresvedčeniu ovlastnej pravde nedokáže vyvliecť zmnohých sužujúcich ho pochybností či neistôt. Na necelých sto stranách knižného dialógu necháva Lupták čitateľa sprekvapujúcou úprimnosťou nazrieť do bohatých zákutí svojich rodinných ipriateľských väzieb: rozkrýva „hory idoliny“ dlhoročného vzťahu smanželkou Katkou, naznačuje variantné smerovanie životných dráh svojich dospievajúcich detí, ktoré sa usiluje vnímať s pochopením, hovorí onenaplnenom generačnom hiáte sotcom, vminulom režime pre aktivity vcirkevnom hnutí aj väzobne stíhanom, spomína na dlhé rozhovory sdnes už nežijúcimi dôvernými priateľmi Mariánom Vargom či kníhkupcom Jurajom Kušnierikom, rozpráva osvojom vzťahu k náboženstvu („som veriaci, vo vnútri inavonok“), zasvätene opisuje vlastné študijné napredovanie ischarakteristikou výučby jednotlivých pedagógov, zaujímavo približuje čitateľovizvukové danosti hudobného nástroja – violončela, prostredníctvom ktorých sa ako interpret dotýka poslucháčov. Jednou znajpôsobivejších častí textu je však pasáž, kde Lupták popisuje svoj rozhovor sVáclavom Havlom vrámci stretnutia na trenčianskej Pohode: „Keď som mu skladal poklony, zľahčoval ich, bral ich shumorom anadhľadom, bol na takéto reči zvyknutý. Keď som mu však začal rozprávať osvojom otcovi, otom, aký život prežil, stíchol apozeral sa mi priamo do očí ... Tých desať minút som cítil, že bol naplno so mnou. Celý oblúk môjho spoznávania Havla cez jeho príbeh sa uzavrel najkrajším možným spôsobom.“
Ivan Ježík vedie rozhovor citlivo apo celý časje viac ako len Luptákovým sparingpartnerom čiformálnym nadhadzovačom otázok. Kniha, ktorá stojí za prečítanie.
