��������

Príbehy žien piatich generácií jednej chorvátskej rodiny, žijúcej v nemenovanom prímorskom mestečku neďaleko Splitu, kopírujú pohnuté dejinné udalosti mnohonárodnostnej Juhoslávie od druhého desaťročia 20. storočia až po dnešok. Nie je to feministická literatúra v pravom zmysle, akú poznáme z modernej západoeurópskej spisby. Mária, Marijola, Marica, Meri, Marijeta, Mara, Maša, Mare – všetky ženy s variáciou jedného z najbežnejších slovanských mien žijú svoje stereotypné životy na dalmatínskom vidieku v područí lokálnych mužov (viac či menej dominantných, niekedy násilníckych, ba až brutálnych). Muži vstupujú do ich životnej dráhy raz ako vysnívaní hrdinovia, bojovníci v námorníckych či leteckých uniformách, tvrdí, morským vetrom ošľahaní chlapíci, inokedy zasa vďaka náhodnému stretnutiu, keď spolu romanticky pretancovali noc a dievča podľahlo ilúzii („lepšieho by som nenašla, ani keby som ho so sviečkou hľadala“). Do toho tu je tematizovaní oslobodzovací protifašistický boj,  komunistická diktatúra (hoci v opačnom garde, ako sme ju zažili v strednej Európe), neskôr bratovražedná vojna, etnické čistky v deväťdesiatych rokoch, rozpad juhoslovanskej vlasti, nenávisť deliaca Chorvátov od Srbov, Bosniakov a Čiernohorcov, a to všetko na pozadí chorej posadnutosti „poglavnika“ Franja Tudjmana vybudovať železnou rukou etnicky jednotnú chorvátsku krajinu. Obeťou kruto meandrujúcej domácej histórie sa napokon stávajú ich deti, ktoré príval protirečivých udalostí sledujú s nepriateľstvom a často do bezcitnej agresie vyúsťujúcim nepochopením. Napriek tomu ich ženy nikdy nedokážu opustiť.

Olja Savičević Ivančević patrí medzi oceňované chorvátske poetky a prozaičky. Hoci ukážky z jej literárnej tvorby publikoval u nás pred niekoľkými rokmi časopis Revue svetovej literatúry aj periodikum Fragment K, román Letá s Máriou je autorkinou prvou knižnou prácou v mimoriadne kvalitnom slovenskom preklade.

Koncept knihy je zvláštny. Jedna z úvodných strán románu síce uvádza náčrt rodokmeňa Márií, no kapitoly nenasledujú po sebe v chronologickom poradí, takže už po niekoľkých stranách sa čitateľova orientácia stráca v spleti časovo nenadväzujúcich príbehov. Ich zjavná melanchólia sa v texte nikdy nepreklopí do lacnej sentimentality, hrdinky svoje príbehy rozprávajú triezvo, takmer nezúčastnene, neprosia o súcit a ani ho v čitateľovi nevyvolávajú.

Tesne pred záverom sa v autorkinom texte zrazu objaví veta, ktorá akoby poskytovala vysvetlenie motta z úvodu: „Nie sme pripravené na nič, iba byť deťmi. Potom zostarneme a je po nás.“ Kolobeh života jednej chorvátskej rodiny sa v tejto chvíli uzavrel, no my vieme, že sa nekončí.