Jazyk nie je cieľ, je prostriedok, a keď Štúr preniká od Kollárovho duchovného imperializmu slovanského, ktorého meno je panslavizmus, od Slovianstva v jeho celku, od Čechov k herderovskej individualite národnej, k „osobnosti“ svojho „kmeňa“, nemyslí na jazyk, myslí na život. A keď sa z hľadiska života díva na svoj národ, nachádza označenia na jeho príslušníkov také, že už samy svedčia o intenzite jeho pohľadu, o tom, že otázku premyslel a zároveň precítil a pretrpel. Slováci sú mu: potlkne, sluhovia a podnože druhých – odhodenci a povrheli sveta – sem a tam strkaní – zanedbaní, opustení – rozdrobení -- rozfŕkaní, roztrhaní – utúlení, zavrhnutí, hlivejúci – vysmiati, potupení, zabridení a – to najmä! – „odsúdení k večitej poníženosti a nížinám života.“
Tu nasadzuje Štúr svoju kritiku, externú i internú. Externú: príčinou toho, že sa slovenský národ „tak uťahuje, krčí a otrocky plazí“ – niečo, čo Štúra zasahuje a uráža na najcitlivejšom mieste, pretože to nie je dobrota a ľudskosť, ale naopak výraz toho, že národ stratil „ǻԴDzť (ôٴԴDzť) ľudskú“ – sú pomery, v ktorých žil, najmä služobnosť urbárska, roboty. Internú: príčinou si je sám, lebo dal po sebe šliapať a nezdvihol sa na obranu.
Smerom navonok je významné, že Štúr spája slovenskú národnú otázku s otázkou sociálnou, že útočí proti feudálnemu zriadeniu, proti spoločenským a politickým pomerom, neváľajúc ich, ale otriasajúc nimi.
Smerom dovnútra je významné, že jeho kritika mieri i do vlastných radov: ako málokto po ňom – a s ním len Hurban a Hodža – súdi Štúr domácu kocúrkovčinu, prestávanie na „ԴdzٱDzپ“ a odpor k „pDzDZٴDzپ“, len na domácnosť a úzky kruh obmedzený život.
Pomoc vidí vo vzdelaní, v tom, že sa rezultáty vedy dostanú – v národnom jazyku – medzi ľud. Osveta teda? Osveta, nie však osvetárstvo; Štúr, sám nie knihomoľ, nechce národ knihomoľov; nechce, aby národ čítal, keď ho „dobrá vôľa nadíde“, chce, aby lepšie žil. Ale ani osveta nie je samospasiteľná, nie je všeliek: treba ľud zbaviť urbárskej služobnosti, dať mu slobodu...
O národ a národnosť ide Štúrovi. Je to pokrokové v čase, keď sa v skutočné národy konštituujú celky mocnejšie, ako je slovenský. A je to tým pokrokovejšie, že Štúr, bojac sa, že jeho národ zanikne, bojuje zápas trojnásobný: zápas o holý život, o národný život, o ráz a akosť tohto života. Nestačí žiť, ani len národne žiť, treba žiť po ľudsky medzi ľuďmi a v ľudstve. Lebo „nie je najvyššia národnosť“, najvyššia je ľudskosť. Národnosť je len prostriedok, nie cieľ.
Nech boli peripetie, prílevy a odlevy vzťahu k Štúrovi a jeho pokoleniu akékoľvek, jeho slovo už nezaniklo, menilo sa len a pretváralo. Nezhaslo „zároveň ohníku na bahne“, horelo slabšie raz, silnejšie inokedy. To preto, že horel on sám, presne ako v choráli Kuzmányho – lebo komuže viacej ako patetikovi Štúrovi mohla slávou zvoniť patetická pieseň? Bol to predsa práve on, kto horel za pravdu v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätil, kto nad krivdou biednych slzu vyronil.
Alexander Matuška – Štúr, 1965
