ղľáԾ
Vchádzajúc pod bránu školskej budovy stretol ho mladík štíhleho vzrastu, oka blýskajúceho ivo večernom čase; mladistvé, útle fúzy pokrývali jeho líce ibradu, jeho krok bol prudký. Milanovi prebehli akési horúce prúdy, srdce sa mu chvelo ahruď sa dmula bázlivou prudkosťou. Bol to Ľudovít Štúr, toho času najhorlivejší Slovák na bratislavskom lýceu, ktorý pre svoje dary acnosti bol vláske uučiteľov, ktorého si slovenská mládež ctila, iní sa ho ako mladíka veľkého vplyvu báli. Milan prechovával knemu vnútornú úctu, hoci jeho doterajší nihilizmus ajeho prázdna dialektika neraz iproti nemu hlas pozdvihovali.
Milan, pozdraviac ho zo zvyku, chcel ísť ďalej. Ľudovít však, zastaviac prudký krok pri ňom, pustil sa do rozhovoru, ktorý vyznel lakonicky.
Ľudovít: „Akože, pán Milan, cvičíte sa vslovenskej reči? Vy máte dobré schopnosti.“
Milan mlčal.
Ľudovít: „Nuž – však vy ste Slovan, či nie? AJuraja Záborského priateľ.“
Milan: „Áno – som Slovák aJurko je môj priateľ.“
Ľudovít: „Teda máte dobrého priateľa vJurkovi Záborskom. Vy azda sním tiež pracujte? Len sa ho pridŕžajte; anavštívte aj mňa. Dobrú noc!“
Milan stál vo večernej tme pod školskou bránou apred božím chrámom; avjeho duši začínalo svitať, hoc zábresk dennice jeho duchovného precitnutia – bol ešte ďaleký od Milanovho duševného života. Týmto okamihom bol zo základu vyvrátený jeho polemický nihilizmus, lebo sa vňom videl úžasne malým anepatrným; razom začal teraz rozmýšľať onejakej skutočnosti. Jeho nohy boli prikované ku kameňom nádvornej dlažby; ajeho myseľ letela vríše slobodnejšie.
„Milan, Milan,“ začal myslieť sám vsebe, „ ty si teda Slovan, to si sám teraz vyznal, hoci si otom dosiaľ nerozmýšľal, atvoj priateľ je Juraj, to si tiež vyznal, hoci sním nerozmýšľaš anepracuješ. Nie sú teda toto len číre márne, prázdne slová, ktoré si, ty milovník pravdy, vypustil zo svojich úst? Som teda Slovan? Ale čo (začal sa vňom opäť prebúdzať nihilizmus), nie je to len náhoda, že si Slovan? Ačo má tvoja filozofia stou náhodou do činenia?“
(Jozef Miloslav Hurban: Zaviate, ale nezabudnuté lístie)
Štúrovou obľúbenou vedou bol dejepis. Hneď vprvý rok po návrate zBerlína prednášal nám filozofiu dejín, ato konkrétne, so špeciálnymi dejinami všetkých slovanských kmeňov. – Miletić mal veľkú záľubu vtejto vede.
Dejiny chápal Štúr ako život arozvoj ducha. Spôsob prednášok bol dialektický vHeglovom zmysle, kde sa všetko ǻ峾ԱčԱ rozvíja anapred kráča. Tak on už pred šesťdesiatimi rokmi podľa výpočtu tohto dialektického vývoja zkatedry sveľkým oduševnením predpovedal, že Francúzsko bude hrať veľkú úlohu vslovanskej epoche, ato nevyhnutne smerovaním vyšších historických záujmov.
Vrozvoji ducha je neprestajný pokrok. Doterajšie historické národy sa prežili, už dohrali svoju historickú úlohu. Historické národy, ktoré sa prežili, ešte vedú vojny aotravujú svet. To však je už nie skutočná história. Duchovný život tam už vymiera, napr. ako Židia. Ľudský duch sa postupne rozvíja. Najvyšší moment ducha je dobrá vôľa, atú nachádzame uvšetkých Slovanov, vnerozvitom stave ešte často bláznivo-dobrých. Teda ich je aj historická budúcnosť, ktorú Mickiewicz vo svojich prednáškach vParíži takrečeno diktoval svetu.
Slovenská, srbská. chorvátska, česká mládež bola uveličená takými náukami. Videli sme apociťovali vdejinách ako nevyhnutný moment, cítili sme sa ako páni vyššej ľudskej kultúry. Ľudová reč rozvila umládeže národné povedomie acharakter. Vôľa je vrchol ducha, vdobrej vôli je zahrnutý charakter. Pri tej príležitosti Štúr dokazoval, že vdejinách Germánstva nenachádzame veľké charaktery, lebo uNemca, ikeď dosiahne vysoký stupeň vedných základov, nieto dobrej vôle ahumanizmu.
Tieto Štúrove prednášky nemožno opísať aforisticky. Bolo by ich hodno vydať idnes. Činili by 10 – 12 tlačových hárkov.
(Jozef Podhradský: Združenie slovenskej mládeže vBratislave pod vedením Ľudovíta Štúra vroku 1840 aďalej)
Na liptovskosvätomikulášskom zhromaždení sa zúčastnil aj Ľudovít Štúr. Prišiel za týmto cieľom do Liptova z Prahy a bol jedným z najúčinnejších údov tridsaťdvačlenného povereníctva, ktoré osnovalo Žiadosti slovenského národa. Z Liptova naspäť do Prešporka sa vybral s Ďurkom Hodžom dolu Považím. Tam už ale kolovali prísne obežníky proti ,panslávom‘. Pri budatínskom moste prepustila ho tam postavená stráž len vďaka slovenskej dobrote strážnikov. Šťastlivo sa dostal k svojmu milému priateľovi Štefanovi Závodníkovi do Veľkej Diviny. Tu prenocoval a včas ráno vybral sa na krytom vozíku, ktorý práve bol z Nitry kaplána doviezol, do Trenčína. Asi o hodinu po jeho odchode hľadal ho už v Divine komisár Szeghy. Váh v ten deň bol veľmi vzbúrený, a preto Štúr musel v Zariečí dlhší čas čakať, kým sa na kompe do Hričova previezť mohol. Ale i toto opozdenie mu len k záchrane jeho života poslúžilo, lebo ak sa o hodinu skorej do Predmieru dostane, práve tam natrafí na Mórica Maršovského, vtedy ľúteho prenasledovateľa hnutia slovenského, ktorý koňmo priletel z Maršovej do Predmieru a po krčmách hľadal Štúra. Keď ho v Predmieri nenašiel, trielil do Bytče, domnievajúc sa, že Štúr z Diviny pešky išiel cez Marček, Zarieč, Oblazov a Kotešovú do Bytče k svojmu priateľovi Eugenovi Geromettovi. Keď Štúr hradskou cestou išiel okolo bytčianskeho prievozu, videl tam jedného koníka letieť do Bytče a ani netušil, že je to človek, vyslaný uväzniť ho. Tak sa Štúr dostal šťastlivo do Trenčína, kde mu ale nové nebezpečenstvá hrozili, z ktorých len tak vyviazol, že sa ukryl. K ďalšej ceste pre lepšiu bezpečnosť bola opatrená príležitosť z dediny, lenže na ňu musel veľmi dlho čakať, takže sa z Trenčína len o pol druhej po polnoci pohol, zamieriac cez Kostolnú, Štvrtok, Haluzice, Bošácu do Zemianskeho Podhradia k oddanému a vernému priateľovi Slovákov Gustávovi Ostrolúckemu, u ktorého sa za dva dni zabavil. Po všelijakých bočných, väčším dielom nocou konaných cestách dostal sa konečne do Modry k svojmu bratovi Karolovi, skadiaľ svojho spoločníka Ďurka Hodžu vystrojil do Prešporka, aby mu doniesol šaty, bielizeň a peniaze. Šaty a bielizeň Hodža síce doniesol, ale peniaze nie, lebo listy s peniazmi, adresované na redaktora Národných slovenských novín Ľudovíta Štúra pošta bez redaktorovho riadneho plnomocenstva nikomu nechcela vydať a Štúr, keď odchádzal do Prahy, zabudol dať dočasnej redakcii takéto plnomocenstvo. Ostatne, keď sa vrátil Hodža z Prešporka do Modry, Ľudovíta Štúra už tam nenašiel. Vrchnosť sa totiž dozvedela o jeho prítomnosti a chcela ho dať lapiť. Avšak na tajné avízo, obdržané z Emresovského domu, Štúr utiekol do farskej záhrady, práve keď už gardisti v nedeľu podvečer dňa 28. mája dolnou bránou mašírovali na evanjelickú faru a prv než gardisti dom obklopili -- zmizol.
(Viliam Pauliny-Tóth – Tri dni zo Štúrovho života)
Stalo sa to dňa 19. septembra vo veľkom a slávnom Národnom zhromaždení na Myjave, kde pred množstvom zídeného ľudstva z povýšeného miesta na nábreží Myjavy najsamprv Hurban, pripomenúc „neresti a biedy, ktoré národ slovenský pod maďarským jarmom stískali“ — hovoril: „Títo Maďari prišli teraz k úplnej moci a vypovedali poslušnosť nášmu kráľovi: a preto máme najlepšiu príležitosť, keď oni sami o sebe stoja, a už naši bratia Srbi, Chorváti vojnu s nimi začali, pozdvihnúť sa proti utlačiteľom a so zbrojou v ruke dobyť si slobodu!“ — Vyzval národ, aby úhrnkom sa prirazil k dávnym svojim zastávateľom a priateľom, aby mal úplnú dôveru k nim, ktorí inšie nechcú, len jeho šťastie a jeho slobodu. Spomenul svoje predošlé vystupovanie, a že za tie veci, ktoré im vtedy oznamoval, bude boj; a síce za práva národa biedneho, utiskovaného a potlačeného, dodávajúc: že bez všetkého rozdielu náboženstva každý Slovák je brat náš, ktokoľvek sa k nám prirazí; naproti tomu nepriateľ a zradca, kto bude proti Slovákom robiť a bojovať! „Na dôkaz toho,“ — pokračoval ďalej — „že skutočne dobre myslíme s národom naším, vyzývame vás, aby ste si vyvolili úrad, ku ktorému by bola všeobecná dôvera a ktorý by s nami ruka v ruke kráčal.“ — Starý úrad, s ktorým boli nespokojní, sa potom zhodil a namiesto neho nový vyvolil, súc J. Vdovjak za richtára a J. Semian, namiesto Mikuleckého, dráča ľudu a agensa nitrianskych pánov, za notára ustanovený.
Pri tejto príležitosti Štúr určitými slovami vyhlásil samostatnosť národa slovenského, asi takto: „My v tomto slávnom okamžení sa za neodvislých od Maďarov vyhlasujeme; všetku poslušnosť maďarskému národu, jeho vláde a ministerstvu vypovedáme; a kto by koľvek v okrese moci našej ešte i ďalej v dákom spojení s maďarským národom, s jeho vládou a ministerstvom trval, toho za nepriateľa a zradcu nášho považujeme, ktorého podľa toho ani zaslúžená pokuta neminie!“ — Nato potom vyzval národ všeobecne k boju, aby jedenkaždý, kto zdravé údy má, bez rozdielu, čím môže sa ozbrojil, aby národ na všetkých stranách stráž držal, spojenie s Maďarmi prekážal a Národnej rade o všetkom správu donášal. — Po reči Štúrovej vystúpil Samuel Valášek, obyvateľ myjavský, a povedal, že „keď je tak znamenitá príležitosť dokázať lásku k svojmu národu, aby jedenkaždý hospodár i s tými, ktorí z jeho domu vystať môžu, sa ozbrojil a k vodcom národným sa pripojil; kto to neurobí, aby sa mu dom zváľal“. Nárada táto od zhromaždenia všeobecne a jednohlasne schválená i prijatá bola. — Tak krásny zápal ukázal ľud slovenský hneď v prvých dňoch pocítenia svojej samostatnosti a dosvedčil, že má silu obetovania sa za celosť a slávu národa. A to je krásny výhľad do budúcnosti.
Vrchnosť slovenská, z lona národa pošlá, riadila potom všetky záležitosti národné. A nahradila náležite zákonnosť, lebo žiaden výstupok sa nestal — kde jej moc a vláda zasahovala. Príhlasy rozličné k národu k učiteľom a kňazom, k vojsku; prípisy ku komandantom okolitých posádok tlačené i písané, rozposielané boli s rečníkmi a parlamentármi po kraji slovenskom. V jednej ruke poučovanie, v druhej meč, a s obojím týmto spojený príklad vlastného poriadneho a počestného chovania sa, bola zbraň prvšieho povstania slovenského národa. Národná rada bola skutočne áǻá, lebo bola otočená národom dobrovoľne jej rozkazom sa podvoľujúcim a jej ochotne životom i smrťou oddaným. — V jej okolí nebolo zradcu. Príhlasy a rozkazy Národnej rady boli roznášané i na ďalšie, pod terorizmom maďarským stonajúce obce. Vždy sa našli ochotní občania, ktorí mali smelosť uverejňovať rozkazy k dobrému národu smerujúce i s vyložením seba v nebezpečenstvo panujúcej stránky. Táto už bola stratila svoje žihadlo a ostrosť hrôzovlády svojej načas. A čo predtým terorizmom, to v okoliach divadla povstania bližších hľadela dosiahnuť dobrotou, priateľstvom, miernosťou a ustupovaním. Neraz sa stalo, že prostriedkom zohnatých hromád maďarských prichádzali do ležania slovenského občania s prosbami a žalobami všakovými. Že toho potom obanovať museli — rozumie sa samo sebou.
Po ostatnom Slovensku panovalo iba očakávanie povstalcov slovenských. Mala to byť lavína za každým pohnutím mnohonásobne rozrastajúca. Samotvornosti ešte veľmi málo bolo. Bolo to nové počínanie. Synovia a vnukovia nemohli sa rozpamätovať, že by im otcovia a dedovia o čomsi podobnom boli rozprávali. Babky vo svojich povestiach nenarážali nikdy na hrdinov národných. Spasiteľ sa zinakadiaľ očakával. Pri prvých povestiach o povstaní slovenskom hľadelo celé Slovensko v tú stranu a domnievalo sa vidieť prichádzajúceho už vykupiteľa svojho. Ešte nebolo dozrelo k tomu povedomiu, že uprostred seba ho hľadať má, uprostred seba a vo všetkých kútoch jedného, až by duch takýto jednotlivcov odrazu povstávajúcich bol stvoril onoho jedného پٱľ, onú osobu jednu, ktorá sťa Mojžiš by bola vyviedla národ zo zajatia maďarského. Zvonku neprichádzajú spasitelia, zvnútra, z bitia srdca vlastného vyrastajú hlavy. Slovensko čakalo velikého vojaka — ktorý by ho bol silou vyslobodil. — Najsamprv v Jelačičovi myslelo vidieť takého. Potom videlo vyrastať z povstania slovenského osobu takúto z neba poslanú. Ale dosť o tom. Spasitelia sa počínajú z ducha svätého, zo všetkých pochádzajúceho. A slovenský národ mnoho ešte mal synov, ktorí neboli vstave takýto diel ducha svojho šܳ národnému poskytnúť, ktorý by bol dopomohol ku zrodeniu sa 貹ٱľ.
Národná rada rozvinula v prvých dňoch velikú činnosť. Ona rozposlala vyzvedačov do všetkých končín. Jej prirodzené predné stráže zasahovali ďaleko do vnútra operácií nepriateľských. V každom okamžení prichádzali tie najbezpečnejšie správy, priatelia sa všade i v stanoch nepriateľských nachádzali. Do okolných obcí sa vyslali vyjednávatelia, ktorí jedných insurgovali, druhých osvietili alebo veci národnej naklonili. Úrady, s ktorými obce spokojné neboli (ako sme už zvrchu podotkli), sa všade podľa žiadosti občanov obnovili. Menšie dôležitosti prekonávali vyslaní vyjednávatelia Národnej rady slovenskej.
Dňa 21. septembra bolo leženie slovenské i s Národnou radou na Myjave. Povstalcov mobilných vyše 3000 sa zorganizovalo, pričom Zach a Bloudek zvláštnu pilnosť vynakladali. Posádka na Myjave z 1000 mužov záležajúca sa zanechala. Magazín sa tiež tu založil a najmä potrebami pokrmu náležite zaopatril. Miesta strategicky dôležité zásekami a strážnym ľudstvom opatrené boli. Veliteľstvo posádky myjavskej zverené Ľudovítovi Semianovi, ktorý tu výborné služby povstaniu slovenskému vykonal nielen obraňovaním, ale aj pilnou starosťou o magazín tak potrebný pre mužstvo povstalé, zo dňa na deň sa zmáhajúce. — Stotiny za stotinami tak akoby zo zeme povstávali.
(Mikuláš Dohnány: História povstania slovenského zroku 1848)
6. novembra 1846 bol som v Modre vyvolený za profesora filozofie a rektora gymnaziálneho i skoro som ta musel dojsť. Pri mojej voľbe sa dve cirkvi gymnázium zdržujúce veľmi rozkmotrili, každá svojho kandidáta majúc; ja som mal o tri hlasy viacej; jedna stránka jasala, druhá sa dula nad mojím príchodom, a to tým viac, že roku 1848 jednotlivé národnosti a ich mienky ešte väčšmi rozchádzať sa začali. Vyučoval som prvý rok po latinsky, tri roky potom po maďarsky a osem rokov v nemeckej i slovenskej reči a zacítil som, čo je to zachádzať nielen s tak mnohými predmetmi ale i s toľkými jazykami.
Žitie moje v Modre bolo najšťastlivejšie. V kole dobrých, opravdivých priateľov som sa pohyboval ustavične, takže jednozmýšľajúcich Slovákov hádam nikde toľko pospolu nebolo ako v Modre; vymreli, pravda, mnohí a naše kolo sa značne zmenšilo, my pozostalí sme ale predsa vždy boli pospolu a nikdy nezabúdali na naše povolanie národné. Ľudovít Štúr, u ktorého som po druhé bol padol do nemilosti, že som vraj nešiel roku 1848 za národ bojovať, bol mi potom ustavičným priateľom; neraz hľadal útulok u mňa: „Janko môj, duša moja je smutná až k smrti,“ slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z duše jeho nezišla. Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval — pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho „O národních písních apověstech plemen slovanských“ do češtiny, ktoré na môj návod česky bolo vydané.
(Ján Kalinčiak – Vlastný životopis)
Na počiatku bolo slovo. Ato slovo bolo uŠtúra. Naše národné dejiny nie sú najmä dejinami historických pohybov, vojenských, sociálnych apolitických zmien; sú vprvom rade dejinami písaného slova. Literatúra je súčasne publicistikou apolitikou; politika sa pohybuje najmä vrámci literatúry apublicistiky. Táto dvojdomosť je danosť prameniaca vhistorickej nevyhnutnosti: takmer všetci slovenskí politici písali veršíky, prózu, drámu; takmer všetci slovenskí spisovatelia boli nútení robiť politiku. Písané slovo nahradzovalo všetko – všetko, čo sme nemali: generálov avojvodcov, poslancov aministrov, sociálne aekonomické ustanovizne. Bolo všadeprítomné, hoci poväčšine bezmocné; naše dejiny sú plnozvučné vslovách, polovičaté včinoch.
Teda na začiatku bol Štúr. Pohorie, vktorom pramenia rieky tečúce na rozličné strany, ústiace vrozličných moriach. Je to začiatok nielen vjazykovom, aliterárnom, ale aj vsociálnom, ekonomickom apolitickom zmysle. Všetko, čo sa dialo vnašom národnom živote po ňom, reagovalo naňho: popieralo ho, alebo sa naňho odvolávalo. Prvý program, prvá koncepcia: prvé vzletné, prebúdzajúce slová; prvá horúčkovitá činnosť, prvá družnosť, bojové pobratimstvo, súdružstvo na život ana smrť; ale aj prvá nostalgia; prvé hlivenie; prvá osamelosť. Akoby tu uŠtúra bola napísaná tajomnými písmenami celá budúcnosť: tak bude, inak nemôže byť.
Aký bol teda Ľudovít Štúr? Majstra chváli dielo: Emancipácia moderných národov je dielo, ktoré odklína nové mohutné civilizácie: je to dielo pokrokové. Bol pokrokový, ak ho meriame dnešným výsledkom, situáciou slovenského národa. Bol pokrokový aj vsociálnom zmysle, pokrokovejší ako mnoho jeho súčasníkov, nevynímajúc ani vodcu maďarskej revolúcie. Jeho program vznámom článku Nový vek („Povyháňali národy starých dráčov autlačiteľov...“) sa približoval programu najľavejších madarászovcov. Nebol socialista, bol radikálny liberál: nedôveroval socializmu. „Oba tieto javy, napísal osocializme akomunizme, „musia byť revolučné, obzvlášť posledný, ktorý by vo svojej dôslednosti musel pozmeniť celú doterajšiu štruktúru obyvateľov Európy, čo sa mu však nepodarí, lebo problém potravy (le pain) sa nemôže stať hlavným problémom ľudstva aľudstvo kvôli tomu nedá sa uzavrieť do Zuchthausrepubliky...“
Bol človekom jedinej myšlienky: „Dovoľte národom, aby boli slobodné: to bude pýcha ľudstva, to prinesie aj hmotný osoh všetkým, ato omnoho väčší, než má teraz hociktorý národ zdruhého utláčaného národa.“
(Vladimír Mináč – Dúchanie do pahrieb)
Ľudovít Štúr prešiel do vedomia nášho ľudu aj ako talentovaný publicista, ktorý stál pri zakladaní modernej slovenskej politickej žurnalistiky, vytváranej vnašom spisovnom jazyku. Jeho Slovenskje národňje novini sliterárnou prílohou Orol tatránski sa dnes už právom považujú za klasické – za jednu znajcennejších pamiatok dejín slovenského novinárstva.
Stalo sa to nielen pre ich pokrokovosť avysoká novinársku úroveň, ale aj preto, lebo sa Štúrovi podarilo pritiahnuť nadaných atalentovaných spoluredaktorov Petra Kellnera-Hostinského, Bohuslava Nosáka, Mórica Jureckého, Ľudovíta Dohnányho, Janka Štúra, ale aj mnohých ďalších spolupracovníkov adopisovateľov, ktorým nechýbal ani postreh, ani patričné znalosti.
Keď dnes vyzdvihujeme Slovenskje národňje novini aich prílohu Orol tatránski, robíme tak pre ich mimoriadny spoločenský dosah na vývoj vtedajšieho slovenského národného isociálneho hnutia. Veď ovplyvňovali nielen dedinskú inteligenciu, maloburžoázne vrstvy slovenskej spoločnosti, ale aj negramotných poddaných roľníkov abezzemkov. Práve znich im na ľudových zhromaždeniach avtzv. nedeľných školách dedinskí inteligenti čítavali nahlas aniektoré závažnejšie články aj podrobne vysvetľovali.
(Fraňo Ruttkay: Ľudovít Štúr ako publicista atvorca slovenskej politickej žurnalistiky)
Aktívny odpor voči maďarizácii začala, ešte stále sama, evanjelická strana. Ľudovít Štúr, ideový vodca veľmi aktívnej skupiny mládeže na bratislavskom lýceu, vdohode sJánom Kollárom zorganizoval r. 1842, po prijatí ďalšieho aostrejšieho maďarizačného zákona zr. 1840, žiadosť („rekurz“), tzv. Prestolný prosbopis, t. j. prosbu cisárovi oochranu Slovákov pred maďarizáciou. Prosbopis bol zorganizovaný len vrámci evanjelickej cirkvi, vraj aby nebol ponímaný ako politická akcia.
Keď však, napriek vľúdnemu stanovisku Viedne, uhorský palatín vBudíne sťažnosti odmietol, vyvolalo to základný azásadný obrat vcelom ďalšom politickom vývoji slovenského národa.
Štúr pochopil niekoľko vecí:
Moderne zmýšľajúci Štúr teda:
Osobnými pozvaniami – adresár neexistuje – bez akéhokoľvek inštitucionálneho poverenia či zázemia zvolali zakladajúcu schôdzu spoločnosti, ktorá má „duchovný život Slovákov vzbudiť arozširovať.“ Pomenovali ju Tatrín.
Zakladajúce zhromaždenie Tatrína sa skutočne zišlo 26. – 28. augusta r. 1844 anoviny, Slovenskje národňje novini, boli Štúrovi povolené azačali vychádzať 1. klasňa/augusta r. 1845.
Týmto boli splnené organizačné predpoklady pre uskutočňovanie vôbec prvého celonárodného koncipovaného slovenského politického akultúrneho programu, základnou časťou ktorého bolo ustanovenie celonárodného spisovného jazyka.
Tatrín sa – ešte bez úradného schválenia – vauguste r. 1844 konštituoval, hoci prítomný stále ešte nebol ani jeden katolík.
Vo veci jazyka bolo uznesené: „Slovenčiny, ako sa vhorných Tatrách, zvlášte ale vLiptove hovorí, ale iv lexikálnom igramatikálnom zmysle sa pridržať, lebo je táto gramatikálne za n aj od c h od n e j š ú, najčistejšú anajráznejšú slovenčinu uznaná.“ Štúr sám však už vtedy pracoval na gramatike nového spisovného jazyka, čo zhromaždenie zrejme vedelo, takže táto prvá schôdza Tatrína podľa zápisnice „o č aká va grammatiku p. L. Štúrovu“ auznesenie oliptovskom základe je Štúrovi „podanô... ako p r í sp e vokku gramatike slovenskej“. Realizácia tejto rámcovej smernice bola ponechané Štúrovi samotnému.
(Ľubomír Ďurovič – Kodifikácia novej spisovnej slovenčiny – predpoklady akompromisy. In: Ľudovít Štúr areč slovenská. Prednášky zkonferencie konanej 13. a14. júna 2006 vBratislave)
