ղľáԾ
Joan Fosterová, hlavná postava románu Margaret Atwood Pani Veštba, pripravuje svoju smrť. Či skôr smrť jednej zo svojich identít.
Joan je manželkou egocentrického Arthura, ktorý väčšinu času trávi prelietavaním z jedného ľavicového hnutia do druhého. Ako Louisa K. Delacourtová je autorkou populárnych románov pre ženy, na ktorých tajne pracuje. Tento pseudonym si zvolila na počesť tety Lou, jedinej príbuznej, ktorá sa o ňu vdetstve sláskou starala. Hlavná hrdinka bola kedysi nešťastná tučná tínedžerka, ale táto jej identita je rovnako tajná: Arthur sa nikdy nesmie dozvedieť, že jej príbehy o stredoškolskej popularite a roztlieskavaní sú lži. Zobézneho azakomplexovaného dievčaťa sa Joan stane krásnou ženou, ktorá prelietava od milenca kmanželovi, zKanady do Británie ado Talianska,od brakových románov ku knihe poézie, Pani Veštba. Teraz však hrozí, že vyjdú najavo všetky jej tajomstvá – hororové romány, obezita, osamelosť, traumatické detstvo aj jej milenec, ktorý si hovorí „Kráľovský dikobraz“ a organizuje avantgardné výstavy mrazničiek plných zabitých zvierat. Joan znovu uteká, strihá si vlasy, mení výzor, predstiera vlastnú smrť, aby utiekla od svojich problémov.
Postavy ako vlastné karikatúry
Tragická kniha otraume, ktorá spúšťa krízu identity, sa premieňa na komický román plný groteskných zvratov anešikovných únikov, takých symptomatických pre brakové romány, aké Joan píše pre svoje čitateľky: „Vôbec by nedokázal pochopiť túžbu, kvintesenciu potreby mojich čitateliek uniknúť, ktorej som ja rozumela až pridobre.“ (s. 36) Ako hrdinka sama hovorí, „ja viem oúniku všetko, vyrástla som vňom.“ (s. 36)
To, čo sa dozvedáme o jej detstve, najmä o zatrpknutej, náročnej matke, do istej miery vysvetľuje jej zúfalé podvody. Perfekcionistická achladná matka, nešťastný osud Joaninho otca aláskavá teta, uktorej hrdinka nájde útechu, ale aj únik vpodobe brakovej literatúry ajedla. Všetky postavy postupne strácajú realistické kontúry astávajú sa svojimi vlastnými karikatúrami. Podobne pôsobia aj ďalšie jednorozmerné postavy, sktorými Joan narába ako srekvizitami.
Atwood napísala román Pani Veštba už vroku 1976. Kniha v sebe zahŕňa prvky rozprávky, červenej knižnice a gotického románu. Je to román zaoberajúci sa problémom identity, ženskej roly, ale aj telesnosťou, keďže hlavná hrdinka je v detstve morbídne obézna a neskôr schudne askrásnie. Táto prvá metamorfóza vedie k sérii telesných apsychologických zmien. Rozprávačka ako tajná autorka gotických románov a ikonická spisovateľka Pani Veštba sa v rýchlom slede neustále konštruuje. Joan Forsterovákompulzívne prepisuje vlastný príbeh palimpsestovým spôsobom; spod novej vrstvy nápadne presvitá pôvodný príbeh nešťastného dievčaťa šikanovaného kamarátkami aj vlastnou matkou.
Ostrachu siróniou a humorom
Atwood vrománe verbalizuje úzkosti, potlačené túžby aj neželané pocity (hnev, žiarlivosť, strach zmaterstva, smútok a osamelosť), ktoré sú vkonflikte so sociálnymi konvenciami aoptimizmom povojnových rokov. Typické obavy hrdiniek historických hororových románov Atwood spracúva ironizujúcim spôsobom, pretože na jednej strane tieto strachy priznáva, na druhej strane sa znich vysmieva: „Predtým na mňa nikto nepopiskoval, moje podobizne neviseli vo výťahoch, nikdy nikto za mnou nekráčal vprázdnych uličkách. [...] Aj keď ma moja matka varovala pred zlými mužmi vrokline, včase mojej puberty už jej varovania zneli akosi duto. Zjavne si nevedela predstaviť, že by ma vôbec niekto niekedy obťažoval, nuž aani ja som si to nevedela predstaviť. Bolo by to ako obťažovať obrovskú basketbalovú loptu“ (s. 137). Humor tak zvýrazňuje mnohotvárnosť ženskej skúsenosti. Autorka prepisuje limity gotických románov portrétovaním ženy, ktorá nie je ani dobrou, cnostnou a vernou manželkou, ani manipulatívnou zvodkyňou, iba paródiou týchto pólov. Joan túži stvárniť krehkú hrdinku romantických románov, zároveň jej tento typ lezie na nervy, pretože je pre ňu takýto ideál nedosiahnuteľný. Atak aspoň napodobňuje ich výzor, gestá aoblečenie.
Joanina fiktívna autobiografia ponúka niekoľko verzií, ktoré spolu vôbec neladia a vytvárajú dojem klamstva, ale aj komickej grotesky. Hrdinkin životný príbeh sa prepletá s časťami z jej gotických románov, ktoré zrkadlia jej život, ale ponúkajú omnoho luxusnejšiu a vzrušujúcejšiu verziu. Paralelným dejom je aj mýtická kniha Pani Veštba, ktorú píše metódou automatického písania. Text románu je cirkusovou šou, vktorej sa hrdinovia zväčšujú azmenšujú, stávajú sa viachlavými aj bezhlavými príšerami. Tieto transformácie sú plné dezilúzií, snových halucinácií, paradoxov amedzier, ktoré pre čitateľa predstavujú hádanky.
Hoci autorka napísala aj lepšie romány, slovenský preklad je pre čitateľov prínosom. Vslovenskej verzii sú skrásnou aveľmi výstižnou obálkou načrtnuté témy, ktoré neskôr rezonujú vúspešnom Príbehu služobníčky, Neveste zbojníčke, Volali ma Grace (všetky vprekladoch Jany Juráňovej) av ďalších pútavých dielach. Preklad je miestami zaťažený anglickou syntaxou, napriek tomu je zrozumiteľný asprístupňuje slovenským čitateľom náročný štýl Margaret Atwood.
Katarína Labudová (1976)
Získala doktorát zliterárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite vBrne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity vRužomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood aAngely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam.Vo vydavateľstve Palgrave Macmillan jej vyšla knihaFood in Margaret Atwood’s Speculative Fiction (2022).
