ղľáԾ
Peter Uličný
Marián Varga. Ocestách, ktoré nevedú do Ríma
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004
Peter Uličný – multiinštrumentálny upír slova – sa zahryzol do krku Mariánovi Vargovi. Môže to znieť brutálne – ale bez obáv, krv netečie. Zato plným prúdom tečú spomienky, postrehy, myšlienky... Zplnej hlavy klávesov Mariána Vargu. Anie sú to len slová, slová, slová... Je vnich kus našej mladosti ( – neskrývam, že toto je interpretácia mladého štyridsiatnika).
Vargove spomienky mi jednoducho čosi hovoria anechcem presviedčať nikoho, že pri nich zažije to isté apochopí ich podobne. Najmä pre mladších odo mňa – čiže tých väčších sopliakov – budú jeho pamäte ziného sveta. Ale možno zistia, že aj archív môže byť objavný. Ak naň naďabia, prekvapí ich novým svetom, ktorý sa medzitým stal súčasťou histórie – ato nielen stránok slovenskej populárnej hudby, ktorej avantgardnú modernosť vtedy písal ahral Marián Varga. Aj súčasťou času, keď dominoval tvorivý chaos amiesenie filozoficko-umeleckých prúdov, keď azda každý človek od kumštu mal blízko ktomu druhému už len zakejsi solidarity, vzdialenej podobnosti záujmov pri hľadaní čohosi, čo človeka presahuje a prebúdza, či iba preto, že vo svojich vreckách objavili dva rovnaké lodné lístky na Titanic.
To bol čas mladého Mariána Vargu – 60. roky minulého storočia (minulého? – katastrofa!), ale aj roky sedemdesiate (katastrofa na druhú!), keď hudba vjeho žilách chcela žiť, lebo inak nemohla, ato napriek nastaveným škrtidlám zhora. Vargove Collegium Musicum sa stalo pojmom na označenie úsilia robiť veci inak, ako ich robia ostatní. Boli to časy, keď siKarel Gott spolu sorchestrom Ladislava Štaidla vČSSR budovali popularitu nehanebným kopírovaním všetkého hitového, čo vo svete vytvorili iní, apreto sme ich ako študenti neznášali. Radšej sme počúvali Vargu alebo „laxík“ (Radio Luxemburg), ktorého zvuk odchádzal podľa toho, ako fúkal vietor. Na druhý deň sme nevyspatí vpopísaných zošitoch rekonštruovali britskú hitparádu podľa náznakov, kto čo zachytil ačomu porozumel. Malo to svoje čaro. Dostať sa kčomusi dobrému aoriginálnemu nebolo ľahké. Nieto ešte vatmosfére neustáleho podozrievania zo západných vplyvov tvoriť. Ale motivovalo to ktvrdohlavému výkonu.
Marián Varga bol pre nás vtedy osobnosťou, ktorá sa vyznačovala hľadaním toho, ako byť vpopulárnej hudbe „nepopulárny“, najmä ak by sme popularitou mysleli lacnotu. Vživote, ani vmuzike nešiel ľubozvučnými cestami, aké vedú do zabudnutia. Jeden zprvých, ak nie vôbec prvý na Slovensku pochopil, že hudba nemá hranice, jednoducho – neznáša ich. Klasika abigbít nemusia mať ksebe ďaleko, ak sa tak rozhodne veľký talent. Inak – povedané Borgesom – zázrak má právo klásť podmienky. Vtom čase ich bez všetkých ohľadov kládol Varga. Čosi svojské ztých čias vystihol jeden český postreh: „Marián Varga je vynikajícím varhaníkem. Je mu to lhostejné. On jen hraje. Hraje sám pro sebe. Obecenstvo mu přitom nevadí.“
Aj táto kniha dýcha čímsi podobným. Varga rozpráva, Uličný mu pritom nevadí. Napriek tomu, že autor vyznačuje trasu otázkami, pripomienkami, Marián Varga tečie akoby vlastným korytom avymýva ho bez zábran: mladícka nespratnosť, spaľujúca hudobná vášeň, ale aj protialkoholické liečenia, rozvod anový začiatok pri prázdnej knižnici. Ani vtedy sa nezľakol posolstva, ktoré mu zanechal Stravinskij: „Našou jedinou povinnosťou voči hudbe je vynachádzať ju.“ A vynachádzal ju vtichu samoty snanovo zbieranými knižkami aklávesmi. Nikdy nenechal publikum na pochybách, že hudba nemá ďaleko kfilozofii. Nielen otom je táto veľká obrazovo-textová mozaika sMariánom Vargom vhlavnej úlohe. Popri slove o hudbe je to slovo onašom včerajšku, aby mohol byť dnešok. Očase, keď sme chceli byť súčasťou veľkého moderného sveta apopulárna hudba bola jedným ztých mála okien, cez ktoré sme tam dovideli.
Marian Škotka
