ղľáԾ
Čakanie ako zmysel
Gabriel García Márquez:
Plukovníkovi nemá kto písať
Preklad Vladimír Oleríny
Bratislava, Ikar 2004
Novela Plukovníkovi nemá kto písať vznikla vpočiatkoch Márquezovej literárnej tvorby. Vtedy už pôsobil vEurópe, ako novinár denníka El Espectador. Po prevrate vKolumbii sa stal nezamestnaným Európanom. Sám sa ocitol vsituácii, keď nemal komu písať. Akeď napísal, nemal to kto vydať. Novelu dopísal vParíži vroku 1957, ale vydavateľstvo Gallimard nemalo oňu záujem. Vyšla až vroku 1961.
Dnes toto dielko, pochopiteľne, vidíme v celkom inom tvorivom kontexte, ako ho videl francúzsky vydavateľ. Márquez – vtedy zatúlaný novinár sprázdnymi vreckami – je dnes tvrdou menou na literárnom trhu. A nie iba pre komerčný rozmer – aj keď, priznajme si, kto by si ho bez vidiny vydavateľského úspechu zaradil do plánu? Vkaždom prípade – tým lepšie, že sa predáva čosi, čo naozaj má hodnotu, čo smeruje čitateľa do veľkého sveta slova avýznamu, ktoré mu otvárajú nové vízie. Aj keď vpriestore tejto novely autor nemohol objať realitu tak zoširoka, ako v nesmrteľných Sto rokoch samoty (1967), teraz je jasné, že už vtedy sa prebúdzal potenciál veľkého majstra. Vnovele Plukovníkovi nemá kto písať sú to náznaky, zdanlivo osamelé myšlienky reflektujúce biednu a stojacu kolumbijskú realitu. Cítiť vnich ale hlboké arozvetvené korene pod zemou. Dýcha vnich ťažká atmosféra nekonečného vyčkávania na zmenu, ktorá neprichádza.
Plukovníkovi nemá kto písať – to je obraz nádejí, ktoré vzrastajú rokmi očakávania. To je obraz dna, ktoré plukovník uvidí vplechovke od kávy, keď vnej zostalo za poslednú lyžičku. To je obraz chodenia na poštu, aby sa tam opäť dozvedel, že nijakú zásielku nedostal. Namiesto rozhodnutia openzii, ktoré by ho mohlo vytrhnúť znajhoršieho, opäť musí na smrť chorej žene odpovedať: č.
Hodiny, obraz akohút. Azda posledné tri veci, ktoré by ešte mohol predať. Len keby ich mal kto kúpiť. Chvíľu sa mu zdá, že bojovného kohúta pred sezónou zápasov kúpi zbohatlík don Sabas. Naznačil sumu, oakej sa predtým plukovníkovi ani nesnívalo. Bol by to ale priveľký zázrak v chudobnej kolumbijskej dedine a veľmi jednoduché rozuzlenie pre novelu. Ani tento pokus olotériu nevyšiel. Plukovníkov život nebol lotéria. Vtej sa občas ivyhráva. Jeho život bol istota. Istota prehry.
Márquez sa aj na malej ploche textu dokázal pohrať so symbolom, prvkom fantázie, či opakovaným motívom rozhovoru, zktorého sa plukovník pokúša vyviaznuť snádejou abez ujmy. Napriek tomu vlastná žena tlačí starého muža otázkami do kúta, nehľadí na to, že aj jej chce dať nádej. Aon zrazu už nemá viac síl aenergie vysvetľovať,upokojovať adlhý rad dotieravých nočných otázok ukončí celkom prekvapivo. Zaspáva avie, že zajtra bude na tom horšie, ako včera.
Marian Škotka
