ղľáԾ
Žilina, Artis Omnis 2011
O niektorých literárnych útvaroch sa vžili mýty, že sú doma ibaniekde. O Slovensku sa v tomto smere hovorí, že nie jedomovom autorov hororov, trilerov, frašiek ačo javiem ešte čoho. Zdá sa, že situácia sa postupne mení aj vďaka autorským výbojom, aj zásluhou koncentrovaných úsilí. Zostavovatelia Martin Králik a Peter Uličný sa už od obálky pútavej knihy Farby strachu rozhodli vyzvať tichých, no oto plazivo lačnejších mýtotvorcov v oblasti hororového žánru na čestný duel. Po úvodnom vysvetľovaní pravidiel vyrukovali s kalibrami Františka Švantnera, Dušana Mitanu, Juraja Tomana, Michala Hvoreckého, Dušana D. Fabiana, vysunuli periskopy zameriavačov Jozefa Girovského, Petra Uličného, Pavla Rankova, Martina Vlachovského, rozvinuli rojnice Juraja Červenáka, Ballu, Alexandry Pavelkovej, Jozefa Kariku, zatrúbili na poľniciach Lucie Droppovej, Tomáša Straňáka, Petra Gettinga a vyrazili do útoku pod zástavami Michala Jedináka, Mareka Vadasa, Tomáša Horvátha a Michala Spádu. Možno vďalšej knihe byzostavovatelia mohli povolať aj zálohy, zatiaľ neprizvaných autorov, ako sú napríklad Milan Čarňanský, Ján Štepita, Bohuš Bodacz, Stanislav Háber, Peter Karpinský... No už prvou knihou rozpálený boj jepozoruhodný rôznorodosťou spracovania tém. Nepochybne viaceré poviedky a novely neboli prioritne písané akohoror azopár ich má druhovo azda bližšie ktrileru. To, že azda všetky poviedky anovely už zažili svoju knižnú premiéru, lensvedčí opravdivosti, že starého harcovníka lentak nejaká líška neprekabáti. Čitateľ so záujmom opríbehy, priktorých behá mráz pochrbte, sizgustne. To, že saodohrávajú hen zasusedovým humnom, má ešte pikantnejšiu príchuť: notoricky poznané veci aľudia nemusia byť tým, čím sazdajú byť. Uf, už aby tubola ďalšia kniha slovenských hororov.
