ղľáԾ
Jana Micenková: Krv je len voda
Bratislava: Marenčin PT, 2021
Poviedkový debut prozaičky, dramatičky arežisérky Jany Micenkovej Sladký život (2017) pôsobil rozpačito. Autorka sa vňom pokúsila vypovedať za generáciu dnešných tridsiatnikov, predovšetkým za ich intelektuálnu, no zároveň krehkú abezcieľne sa pohybujúcu časť. Texty často stavala naabsurdite či až ireálnosti ačiernom humore, čitateľ sa smial na bizarných príhodách postavičiek, vktorých sa mohol rozpoznať. Román Krv je len voda však ukazuje, že poviedkový priestor nebol pre Micenkovú komfortný aoveľa presvedčivejšia dokáže byť na (skutočne veľkej, viac než 400-stranovej) ploche románu anavyše sminimom postáv.
Krv je len voda je asi ročným výsekom zo života troch protagonistov: matky – neúspešnej herečky, alkoholičky, starnúcej femme fatale, ktorá je zdrojom rodinných konfliktov aagresivity aoboch členov svojej rodiny postupne deštruuje, buduje vnich aprehlbuje komplexy (menejcennosti), nedôveru vo vlastné rozhodnutia aseba samého.
Ide o otca – „ženy“ vdomácnosti, starostlivého, obetavého, hypercitlivého, no zároveň neschopného riešiť problémové situácie ao dcéru Kláru – tínedžerku, ktorá je naivná a príliš dobrá pre tento svet podobne ako otec, no zároveň (neúspešne) túži po priazni „hviezd“ (triedy) ako mama.
Autorka v jednotlivých fragmentoch systémovo využíva opakovanie perspektívy postáv vporadí Klára – Matka – Otec akeďže fragmenty sú pomerne krátke, plynie text dynamicky. Toto rozčlenenie je funkčné aj ako neustále pripomínanie toho, že postavy sú odkázané len na seba vzájomne.
Nikto znich nepestuje hlbšie priateľské ani rodinné vzťahy; ak sa one aj pokúsia, sú skôr jednostranné, účelové, povrchné alebo krátkodobé. Oto väčšmi potom učitateľa rezonuje pocit súcitu, smútku afrustrácie znefunkčnosti rodiny, ktorá by mohla byť šťastná, „stačilo“ by, ak by sa matka zmenila.
Konfliktné avyhrotené situácie podáva Micenková spravidla cez prizmu každej zo zúčastnených postáv, čo je síce ozvláštnením textu, no hrozí riziko opakovania rovnakej informácie. Postavy totiž majú jednoznačné charaktery, čitateľ po krátkom čase zistí, čo môže od každej znich očakávať.
Nahliadanie na rovnakú situáciu zodlišných perspektív teda na jednej strane funguje ako systémový prvok, próza aj vďaka tomu „odsýpa“, no zároveň môže mať čitateľ vniektorých pasážach (napr. scéna znávštevy vchatke otcových známych) dojem, že to isté čítal už pred chvíľou. Napriek tomu je na ploche celej knihy tento postup efektívny, čitateľ sa spoločne spostavami zacykluje v bezvýchodiskovosti, v podobných dňoch, keď sa matka fláka, otec upratuje avarí aKlára sa pohybuje medzi možnosťami, či rodičov prijať a milovať alebo od nich uniknúť. Ako nedostatok možno vrámci rozprávania vnímať prítomnosť zátvoriek. Informácie v nich sú zakaždým dopovedaním pre čitateľa jasnej informácie či dojmu alebo ironizujúcim komentovaním deja, ktoré však nemá žiadnu pridanú hodnotu, skôr naopak.
Micenkovej román teda vprvom rade možno čítať ako sociálnu prózu/drámu. Okrem nedostatku financií,ale aj okrem chorôb či gamblerstva ďalších členov rodiny, nezamestnanosti, alkoholizmu a pravdepodobnej psychickej poruchy matky trápi rodinu najmä absencia vzájomnej dôvery, neschopnosť komunikovať, odlišnosť hodnotových systémov rodičov, akási neprítomnosť dôvodu či príčiny existencie ich rodiny.
Otec amatka sú diametrálne odlišní, ich vzťah vznikol „náhodou“, matka potrebovala niekoho, kto by sa oňu postaral aotca očarila jej nepredvídateľnosť. Narodenie Kláry bolo dôsledkom toho, že matka žiarlila na novú partnerku svojho „muža snov“. Otec amatka sú vykreslení ako totálne protiklady, nejde však len oprvoplánovú výmenu rodových rolí: matka – bezcitná egomaniačka túžiaca po kariére slávnej herečky a neustále vyhľadávajúca/vyvolávajúca drámu, otec – starostlivý „strážca kozuba“, ktorý sa zaujíma ovýchovu dcéry, varí, má rád pohodové večery a stabilitu. Dôležitý rozdiel medzi týmito postavami spočíva vo vnímaní prítomnosti abudúcnosti, čo následne ovplyvňuje ich konanie.
Matka prítomnosť ignoruje, považuje ju len za prechodné obdobie, po ktorého prekonaní ju čaká úspech, ocenenie, obdiv, no toto upínanie sa na nereálne ciele je devastačné (napr. scéna, keď zdomu odchádza vróbe aboa zašpinenom od kečupu). Otec je, napriek problémom, ktorých zdrojom je primárne matka, prirodzeným optimistom, často sa vsúvislosti sním objavuje motív zenu ako symbolu prostého života adobra, no zároveň nekonania.
Neustále sa pokúša rodinu zlepiť (podobne ako výkresy na Klárine prijímačky, ktoré matka vamoku zničila) averí, že všetko sa zlepší avyrieši. Vsúvislosti sním sa objavujú až „kontemplatívne“ momenty užívania si chvíľ samoty, hľadenia zokna apodobne. Sám však má strach zasiahnuť, preto, hoci nevedome, vkonečnom dôsledku prispieva kudržiavaniu nefunkčnej rodiny. Klára, ako prvok pohybujúci sa medzi týmito dvomi nekompatibilnými svetmi, sa pokúša vytvoriť si vlastný, no podobne ako matka prepadá neuróze aagresivite, ktorá vyvrcholí záverečnou scénou.
ʰó Krv je len voda nedovolí čitateľovi vydýchnuť. Nerobí to však vypočítavo, nestavia na prvoplánovom súcite ahoci postavy smerujú kistej modelovosti (napr. postava matky môže pripomenúť Evu Novú), autorka sfatálnosťou anemožnosťou zmeny (povahy) pracuje priznane – happyend je od začiatku nemožný.
Výraznými sociálnymi drámami sa vostatnom desaťročí unás stali Piata loď Moniky Kompaníkovej či prózy Vandy Rosenbergovej aj niektoré texty Uršule Kovalyk apodobné témy zachytávajú aj autorky nasledujúcej generácie, napr. Dominika Madro, Alena Sabuchová, čiastočne Soňa Uriková. Prítomnosť tohto typu prózy možno považovať za prirodzenú vzhľadom na aktuálnu spoločenskú situáciu, prehlbovanie priepasti medzi sociálnymi triedami či stále otvorenejšie komunikovanie otázok fyzického aj psychického násilia alebozanedbávania, ignorovania rodičovskej roly. Micenkovej text je však na rozdiel od textov spomenutých neľútostný arozhodne si zaslúži čitateľskú ikritickú pozornosť.
