ղľáԾ
Vnedávnej relácii Literárny kvocient sa hovorilo oknihe D. Moravčíkovej Dom pre jeleňa a pozastavila som sa pri výroku M. Součkovej, ktorá konštatovala, že zknihy mala miestami pocit zatuchliny, naznačila, že text pôsobí ako ziného storočia. Debata, ktorá sa následne rozvinula, odkazovala ina „trend“ istej folklorizácie, spojenej stematizáciou dedinského aprírodného priestoru, znovuobjavovania naturizmu acezeň archetypálnosti amýtickosti, ktorý sa vdomácom kontexte vyzdvihuje ako príznakový najmä vsúvislosti sgeneráciou autorov, resp. najmä autoriek ako A. Sabuchová, D. Madro či spomenutá D. Moravčíková. Až na náznaky práce skonkrétnou oblasťou vpróze A. Sabuchovej Šٳܳ, ktoré však vkonečnom dôsledku zostali nevyužité, či prózy Č辱 K. Kucbelovej, ktorá sa odohráva vobci Šumiac, sa však vsúčasnej domácej spisbe folklorizmus nesprítomňuje vpodobe „ducha“ konkrétneho regiónu, histórie či atmosféry presne vymedzenej oblasti.
Vtomto je najnovšia próza Jána Púčeka posunom vo všeobecnejšom skúmaní arozvíjaní tejto tendencie. Už samotný názov predznamenáva orientáciu na oblasť (Malých) Karpát, pričom „autenticitu“ výpovede autor deklaruje jednak vlastnou „hmlovinou detstva“ (s. 9), zktorej sa vynárajú jeho spomienky,emócie a väzby k priestoru, ako aj trojročným obdobím života stráveným vokolí Trstína, no najmä detailným záujmom oľudí (a ich príbehy), lesy, archívy iknižnice tohto priestoru. Dojem beletrizovaného cestopisu či skôr zápisníka vytrvalého chodca dotvára aj spolupráca svýtvarníčkou Kristínou Mičovou, ktorá do textu dodala aupravila preň dobové fotografie. Na rozdiel od vyššie spomenutých autoriek však satmosférou nepracuje ako novodobý naturista, nesnaží sa krajinu mýtizovať, umiestňovať do bezčasia. Púčekovo písanie by sa, azda trocha nadnesene, skôr dalo prirovnať ku skupine autorov, ktorých O. Čepan nazval básnikmi sujetu. Viaceré zápisky by sme totiž mohli čítať ako reflexívnu (mini)esej, pomôžem si aj Čepanovým spojením imagívno-intelektuálny realizmus.
Púčekovým protagonistom je, nielen vtejto knihe, intelektuál 21. storočia, shodnotami askúsenosťami mestského svetoobčana, no zároveň ide o nezriedka až (vedome) naivne pôsobiaceho človeka, z ktorého uvažovania akonania môže mať čitateľ pocit, že sa narodil vnesprávnej dobe. Preto sa mu stane, že sa zasníva, fabuluje príbehy ľudí, ktorých nikdy nestretol či si (ako mnoho z nás)občas predstavuje, že by sa (v Karpatoch) dal „veru viesť intenzívny pustovnícky život. Každý pracovný deň od deviatej do piatej shodinovou prestávkou na obed. Alebo len na pol úväzku. Čítať si amyslieť na pustovníkov vlesoch ajaskyniach, na pustovníkov vsklenených open-spaceoch a posilňovniach.“ (s. 37) Vknihe Karpaty! je to navyše (nadšený) chodec, pútnik, pozorovateľ, výskumník, čitateľ (poézie), amatérsky historik, kartograf, milovník umenia, ktorého text môže predovšetkým po formálnej stránke pripomínať až cestopisy slovenských romantikov. To súvisí sneochvejnou snahou protagonistu hľadať pokoj a krásu, resp. ak absentujú asú z objektívnych i subjektívnych príčin nedosiahnuteľné („Nemôžeš odtiaľto odísť. Anemôžeš tu ani zostať“, s. 212), poukazovať na problémové javy aj vglobálnejšom meradle, vtomto prípade je ich zrkadlom história Karpát. Následkom toho však je, že autor najmä vpointe skĺzne kpátosu, striedanie rozprávačských perspektív arôznych typov výpovede (reflexívne zápisky z prechádzok, rodinné spomienky, „poviedky“, „archívy“) spôsobuje, že text pôsobí pri súvislom čítaní nesúrodo. Napriek deklarovanej snahe ozjednotenie je zjavné, že texty vznikali dlhodobejšie asrôznym účelom.
Pri knihe Karpaty! si jej modelový (mestský) čitateľ povzdychne a povie, že je krásna. Dokáže vyvolať rozcítenie, „príbehy“ zároveň smerujú k„väčšiemu“ odkazu, autor poukazuje predovšetkým na pocit vozvýšenosti súčasníka vo vzťahu kprírode, objavia sa odkazy na ekologické problémy, napr. odlesňovanie, viac či menej implicitne sa pracuje aj stémou návratnosti vojny či izolácie. Záľuba vtradícii, prírodnom svete, „ľudovej obyčajnosti“ vjej problémovej, ale aj zjednodušenej,stereotypnej aidylizovanej podobe je vPúčekovej tvorbe prítomná dlhšie. Vnajnovšej knihe autor vytvára individuálny obraz regiónu, ktorý je na jednej strane podložený konkrétnymi údajmi, na druhej, prevažujúcej, je výsostne subjektívny. Oproti predošlému Medu pamäti, ktorého problémom bol morlizmus, sú Karpaty! presvedčivejšie. Ak sa však pútnik Púček autorsky vyberá cestou textu na pomedzí vecného aumeleckého, je zatiaľ na pol ceste.
