ղľáԾ
Ján Zambor: áԲ
Kordíky: Skalná ruža, 2020
Kniha je po každej stránke pekná, editorsky (R. Jurolek, J. Kuniak) zaujímavá, akeď prirátame jej grafickú úpravu (J. Kudlička, J. Kuniak) akresby (ilustrácie Ľudovíta Hološku), tak je aj vysoko estetická.
Zbierka sa člení na dve nielen kompozičné, ale aj obsahové časti. Prvá je zakotvená najmä na východoslovenskom vidieku, zdá sa, že priamo vbásnikovom rodisku. Spájajú sa vnej spomienky na detstvo aosobitne na mamu, no je vnej už aj nežnosť akrása prírody atento dôležitý motív sa tiahne takmer cez všetky básne knihy. Vdruhej časti je zvláštnym spôsobom zachytená tragédia celého spoločenstva ľudí, osobitne niektorých jednotlivcov vzlomových historických obdobiach. KtomuJánZambor„využil“ známe imenej známe postavy – osobnosti, ktoré ho niečím zaujali ako percipienta aako literárneho vedca aprekladateľa.
Autor využíva myšlienky či akýsi odkaz tvorby viacerých mysliteľov, literátov a filozofov, aby aplikoval ich posolstvo alebo ho staval do protikladu sdnešným svetom. Tak je to pri španielskom básnikovi, esejistovi aprekladateľovi J. A. Valentem alebo pri J. A. Komenskom („Labyrint sveta araj srdca. Podľa Jana Amosa Komenského“). Táto báseň obsahuje vsebe negatívny obraz súčasnej doby, ako vnej „prekvitá umenie zakladania masiek“, ako sa „nekriticky presadzujú novoty azmeny“, „ako sa mozgový potenciál ľudí využíva/ na nepretržité vymýšľanie čoraz zložitejšieho sveta/ smárnymi, nadbytočnými starosťami.“ (s. 87)
Zambor necháva blúdiť labyrintom „postavu“ pútnika, ktorý „hľadá/ cestu domov,/ do domu svojho srdca“, napokon predsa len „znova vstupuje do haravary sveta.“ (s.89) Báseň (datovaná rokom 2020) má silný psychologický podtón akritický pohľad na súčasnú dobu ačloveka vnej. Iná báseň (s. 75) má motto „... umierame smenom. Octavio Paz“. Opäť ide oautora, ktorého Zambor úspešne preložil adôsledne azaujímavo oňom teoreticky písal. Vbásni na malej ploche sdrobným, ale silným motívom vyslovil vari celú tragédiu druhej svetovej vojny, osobitne osudy židov. Ide azda ojeden znajsilnejších miniatúrnych textov stouto problematikou vnašej literatúre. Pomocou pars pro toto vyjadril osud všetkých, ktorých „Presný počet odšikovaných/ ani ich rodné mená/ nepoznáme.// Ameno mal každý znich... (s.76) Pôsobivé sú tu aj prvky východoslovenského nárečia.
Ivan Krasko: Eli, Eli, lema sabakhtani?(Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?) – ide odlhú báseň sepickou formou, vktorej sú prozaické vsuvky ato vytvára veľmi objavnú kompozíciu. Zambor túto báseň vytvoril na základe Kraskových konceptov jeho nedokončenej básnickej skladby. Ranený vojak 1. svetovej vojny vpoli pod krížom – Božou mukou – blúzni ato vydáva svedectvo orealite vojny autrpení vojakov vnej. „Rozpráva“ to akoby Kristovi. Vojakovo posolstvo vstave striedavého bezvedomia ahalucinačného vedomia má však neobvyklé posolstvo – je vňom to, očom sa zvyčajne vo vojnách aovojnách nesmie hovoriť. Báseň má ešte aj zvláštny kompozičný rozmer – ide vnej oistým spôsobom dialóg sKristom, prechádzajúci aj do sna, zktorého vojak precitne vnemocnici. Tam „Spomenul si na Fiodora Michajloviča Dostojevského: Niečo lepšie, ako je Kristus, si nevymyslíte.“ (s. 73)
Ako dobrý znalec Ivana Kraska sa knemu vracia ivbásni so zvláštnym, nezvyčajným názvomäääääanezvyčajnou kompozíciou, vktorej sa spája minulosť – obdobie, keď Krasko pôsobil vKloboukoch, avtom istom priestore je obraz súčasnosti. Báseň je popretkávaná motívmi typickými pre Kraskovu poéziu. Treba sa ešte zmieniť onepriamom venovaní básnikom, ktorých Zambor prekladal alebo sa nimi zaoberal, písal onich. Okrem spomenutého Kraska sú to najmä J. Hollý, M. Bašó aY. Bonnefoy.
Od čias oboch vojen myšlienky Zamborovho lyrického subjektu prechádzajú do ďalších rokov, poznačených bezprávím, prenasledovaním, krutosťou, väznením izbytočnou smrťou. Jáchymov („Podľa dokumentárií Rudolfa Dobiáša“), s. 77, bývalá Juhoslávia stvárnená cez pohľad na jej prírodu („Toto miesto akoby vyňaté zpriestoru/ vtento deň akoby vyňatý zčasu“, s. 80 – to vroku 2016.) Lyrický subjekt však pokračuje: „Ako však, /ako vypnúť/ nedávnu krv a/ des?“ (s. 81) Básne prinášajúce nepokoj, vktorom sa človek vdnešných časoch akoby už nedokázal orientovať anájsť východisko, kompozične vyvažuje zaradením veršov sprírodnými motívmi, vktorých jemne zaznieva aj kritika: „Prísľubne prisnežilo./ Ľahká bavlnená tkanina zastrela/ ťaživé tmavé./ No cesta pod ňou je stále/ zľadovatená.“ (s. 91)
Zaujímavé sú básne, vktorých sa prelínajú spomienky zminulosti, osobitne zdetstva adojmy zpoézie, ktorú Zambor prekladal (napr.Jesenný večer, s. 60). Veľmi často ide omotív matky snostalgiou za ňou. Pominula sa, zlatožlté kvety zmaminej predzáhradky presadili na druhý koniec Slovenska – „Ó, žiara/ premáhajúca diaľku/ upokojujúca/ nabíjajúca“ (s. 62 – 63). Spomienky na detstvo amladosť na dedine (napr.á, s. 53), návšteva po rokoch vrodisku, kde „Divá vegetácia chce opanovať priestor/ hier môjho detstva, dlhých rozlúčok, návratov späť.“ (s. 64)
Ján Zambor – obyvateľ veľkomesta – je dušou vidiečan, rozumie dedine aprírode. Je uchvátený jej zázračnosťou, jej zákonitosťami, jej systémom, samozrejmosťou avľúdnosťou, neporušenosťou mimo ľudských sídel. Napĺňa ho pokojom, ale vyrušuje ho, ak pri detailnom pozorovaní objaví jej zranený kus (vybetónované plochy, násilné „pohromy“ spôsobené ľudskou činnosťou). Prírodu aj personifikuje, časté sú motívy stromov avtákov, oslavuje plod vlašského orecha, vktorom je srdce, zaujme ho osamelý strapec hrozna, mazná sa sjednoduchou prácou vprírode, ako je zhrabávanie lístia, ktoré ho naladí poeticky, blúdenie prírodou (napr.Poučný príbeh oblúdení, s. 20) má silný symbolický tón („Kráčal som po nej slobodne ako nikdy.“ s. 21).
Básne zasvätené iba prírode majú aj zvláštnu kompozičnú výstavbu, sú vnich výborne odpozorované pohyby adeje. Napohľad sú stvárnením bežných samozrejmostí, ale do ich podtextov vtesnal hlboké, dôležité myšlienky ineživé predmety apozitívnu činnosť človeka (báseňáԲ, s. 16), pri ktorej ožíva. Do detailov prírody vkladá detaily pri pozorovaní ľudí, atak sa básne stávajú aj dôležitými psychologickými štúdiami. Zprírody ročnými obdobiami ačasom ubúda, čo je choré, nevládne – to odumiera. Tu hľadá anachádza analógiu sľuďmi, osobitne je to postava matky („Po skončení návštev/ nás predsa len/ mdlým/ len-akoby-pohľadom/ vyprevádza -–-/ Aaká je tá rozlúčka ...!/ Nijaké posolstvá// iba nemohúcnosť/ abolesť.“ s. 50).
Celá táto Zamborova zbierka má zvláštnu asystémovú sémantickú kompozíciu, keď sa lyrický subjekt pohybuje na osi: detstvo (v spomienkach), čas zrenia anadobúdania ivydávania znalostí anapokon reflexie vrokoch vrcholiacej žatvy, ba až jesene abudúcej zimy života. Pritom usporiadanie básní vknihe nie je chronologické, hoci sú datované.
Kniha Jána Zambora sa končí akýmsi „návodom“ pre človeka, očom svedčí záverečný verš: „Máš čo robiť.“ (s. 94)
