ղľáԾ
„Súčasní obyvatelia Západu sú vyzbrojení zbabelou posadnutosťou politickou korektnosťou, ohúrení záplavou pseudoinformácií, ktoré im poskytujú ilúziu neustálej zmeny kategórií bytia..., apreto dnešní ľudia nedokážu byť čitateľmi; nedokážu uspokojiť ani nenáročnú požiadavku knihy, ktorá leží pred nimi: byť jednoducho ľudskou bytosťou, myslieť acítiť za seba.“
Čítať staršie eseje, publicistické príspevky ainú drobnú prózu známeho francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa vslovenskom preklade, bez akejkoľvek znalosti jeho literárneho diela, ale aj všetkého mediálneho humbuku, ktorý zjavne úspešne okolo seba vyvolal či už svojím dielom, alebo rôznymi vyjadreniami a performanciami, to si asi môže dovoliť len málokto. Ale možno je to aj lepšie, ostať „nepobozkaný“ hotovými teóriami. Možno sa tak aj autorovi dostane zadosťučinenia. Túto knihu som čítala bez predsudkov či zaujatosti, skoro ako dieťa či blbec, ateda hlavne zfilozofickej perspektívy. Preto mi hádam znalci Houellebecqovho diela aliterárni teoretici značnú dávku subjektívnosti aasi aj naivnej myšlienkovej tvorivosti, odpustia.
Filozofia a poézia
Hneď prvá séria esejí alebo čŕt Zostať nažive ainé texty predstavuje hutnú dávku schopenhauerovského realizmu. Život ako roztrasená spleť utrpenia, zktorej sa však rodí aj niečo, čo napokon objíma kričiace súcno anenásilne núti „zostať nažive“. Vpodstate sa tu autor až prekvapivo vyznáva z nešťastnej zamilovanosti do vlastného údelu – byť básnikom. Poézia je preňho „mocnosťou“, ktorá udeľuje chaotickej hrči utrpenia štruktúru práve cez slovo, myšlienku, obraz. Umožňuje poeticky vnímavému človeku uniknúť základnej prirodzenosti, vyplývajúcej zoživota, ktorý je síce vidomý, ale nemý – teda uniknúť samovražde. Pretože pohľad do tváre života ako takého, bez ilúzií, zabíja. Slovo, verš je prvým aposledným manifestom skutočnej vnútornej slobody. No vyvinúť sa do tohto štádia znamená doslova prejsť všetkými evolučnými štádiami – aaž potom sa narodíme. Prvou trhlinou, pokusom sebazáchovne udeliť formu tejto látke pohyblivého utrpenia, je – výkrik. Tak hovorí básnik, ktorý je „posvätným parazitom apripomína staroegyptských skarabeov, pretože sa mu darí na tele bohatých arozkladajúcich sa spoločností“ (s. 26). Je tu niečo spoločné sfilozofiou, to si treba priznať… Dokonca autor hovorí ozhode cieľov filozofie apoézie, oich tajomnom spojenectve, ale aj opriepastných rozdieloch, ktoré sa ukazujú ako tragikomické či dokonca trápne zvlášť vtedy, keď si chcú básnik afilozof zamieňať svoje cesty (s. 31).
Houellebecqove úvahy osúčasnom človeku, dejinách aaj ofilozofickom chápaní (tzv. modernej) spoločnosti sú vtejto časti knihy naozaj podnetné. Zvlášť preto, že boli pôvodne publikované vdeväťdesiatych rokoch ana začiatku nového milénia. Množstvo jeho postrehov je aktuálnych idnes, napríklad keď uvažuje ofenoméne supermarketov vkontexte Schopenhauerovej filozofie vôle. Vzhľadom na nihilistickú súčasnosť vyznieva až pateticky, ale rozhodne nie menej pravdivo, keď napríklad tvrdí, že komerčná reklama je vlastne jeden zposledných pokusov prisľúbiť jednotlivcovi po smrti Boha aspoň minimum bytia (s. 55).
Osamelý, úbohý aodsúdený na smrť
Áno, Houellebecq je sám sebou, nech si myslí kto chce, čo chce; neváha vnovinách nazvať Jacquesa Préverta debilom či uvažovať nad existenciálnym zmyslom osláv, slávností pre človeka aľudskosť vôbec, pričom základnou otázkou, ktorú si účastník väčšinou kladie, je: Čo tu robím stýmito idiotmi? Nuž, snažíš sa na chvíľu zabudnúť, že si „osamelý, úbohý aodsúdený na smrť“, na oslave hľadáš, ako sa vrátiť späť ksvojej animalite. Atak následne existuje dokonca aj sebazáchovný plán; bod po bode vymenováva autor, ako sa vlastne kslovu dostáva napokon skutočný život.
Čitateľa vie autor príjemne trpko pobaviť svojimi reflexiami vtedy aktuálnych spoločenských tém, ktoré uverejňoval vnovinách. Niektoré postrehy naozaj premosťujú minulosť snašou prítomnosťou tak živo, že človeka prepadá aj obava obudúcnosť kedysi (formálne) sekularizovanej Európy.
Opodstatných existenciálnych otázkach
Druhú časť knihy tvorí novela Lanzarote aďalšie drobné texty. Tu už sa Houellebecq prejavuje ako literát aspočiatku máte chuť dodať aj – nudný. Je to však nepríjemný klam. Chvíľami banálny príbeh ojednej dovolenke na španielskom ostrove Lanzarote, pretkaný explicitnými sexuálnymi scénami, ktoré naozaj pôsobia tak gýčovito alacno, až je miestami takéto typicky mužské, či, lepšie povedané, pubertálne fantazírovanie akosi smiešne.
Ak sa nedá čitateľ odradiť, všimne si, že tým podstatným je čosi iné – na pozadí stále rezonuje depresia, apráve tu sa ukazujú tie najpodstatnejšie existenciálne problémy aotázky. Rozprávač si vlastne užíva pozíciu „druhých huslí“ priam megalomansky, zatiaľ čo skutočná hlavná postava (možno to prezradiť, veď novela vyšla pôvodne pred viac ako 20 rokmi) formou listu odhaľuje hlboké ľudské otázky atrápenia. Vtedy aj ten pretlak sexuálnych scén získava očosi iný, melancholický odtieň. Nech to znie ako klišé, ale je (iDzáԱ potláčaným) faktom, že sexualita apríťažlivosť je zásadná pre partnerské vzťahy azvlášť pre manželstvo. „Čo môžeme od života očakávať?“ pýta sa depresívny Rudi, belgický policajt, ktorému sa rozpadla rodina aktorý sadlho rozhodoval pre zásadnú zmenu vživote. Na nútenej dovolenke svoju odpoveď našiel. Táto postava vlastne ukazuje, aký drvivý dosah má na človeka nenaplnenosť vzákladných potrebách, aké zúfalé je hľadanie presahu vlastnej smrteľnosti, ale aj vôbec údelu človeka byť „ľudským“. Sekta raeliánov, ku ktorej sa tento nešťastník pridal, priam zhmotňuje túto túžbu žiť večne ainak. Nebol to náhodný spisovateľov výber, pretože aj tu uštipačne poukazuje na našu posadnutosť technológiami, do ktorých vkladáme (márne) nádeje, trpíme sebaklamom, že definitívne riešenie tragického údelu človeka existuje aje ním technika atechnológie – veď je to DzáԱ!
Okrem literárno-filozofických aspektov stojí za to si uvedomiť, aká bola doba, vktorej autor toto dielo písal. Druhá polovica deväťdesiatych rokov azačiatok nového milénia celkovo – veľké vedecké vízie zvlášť voblasti genetického inžinierstva (fascinácia možnosťou klonovania), ktoré vyvolávali nové, doslova religiózne či metafyzické idey vtých najpodivnejších podobách (sekty veriace vprílet mimozemšťanov apod.).
Apotom to príde: autor – nielen spisovateľ, ale aj talentovaný publicista – sa zmení na onoho „hovnivála“, aby nás priviedol ztýchto vzletných výšin vedeckej fantázie anádejí, ale aj filozofických rozdumovaní ozmysle života späť kpodstate apreviedol nás bahnom či, lepšie povedané, hnojom „úžasnej“ ľudskej povahy (známy pedofilný škandál spomínaných sektárov).
Kniha obsahujúca Houellebecqove staršie texty, teraz preložené do slovenčiny, je ako šálka poriadnej kávy, ktorá sa lúhovala pridlho..., asi tak dlho, ako trvá evolúcia tzv. civilizovanej spoločnosti. Spočiatku vás relatívne nabudí, aj vám chvíľu chutí (hlavne publicistické príspevky aúvodné eseje), no vtom podstatnom (novela apridružené texty), vám zhorkne, rozbolí vás žalúdok a navyše, ste nútený sadlinu spláchnuť dole hrdlom až do posledného zrnka. Ale je to tak správne, pretože presne tak chutí samotná štruktúra človeka, hrča chaotického utrpenia – darmo si ju kultúrne nalievame do zdobených pohárov.
Sčím však nemožno súhlasiť (ale je to autorova autentická črta či voľba, vyjadrenie vlastnej existencie ana tom nie je nič pohoršujúce či hodné moralizátorského ukazovania prstom), je akýsi druh rezignácie vbludnom kruhu pudovej sexuality. Videné zvonku, vzbudzuje skôr (nevyžiadanú) ľútosť nad tým, že nedokázal vo svojom živote nájsť silu milovať samotný život, atým aj seba samého. Ale načo tu psychologizovať…
Zaujímavým textom je ešte reflexia Odchod z20. storočia, kde priamo abez okolkov kritizuje (hlavne ľavicovo orientovaných) intelektuálov akladie otázku vzťahu literátov kspoločnosti celkovo. Správne poukázal na prepiatosť, sakou sa vyzdvihuje pojem politickej angažovanosti intelektuálov. Na milosť berie iba vedeckú fantastiku 20. storočia, pretože tá ukazuje, že svet je neobmedzený asúčasne beznádejný.
