ղľáԾ
Krasznahorkai vydal svoj druhý román Melanchólia vzdoru vroku 1989. Mal 35 rokov, za sebou štúdium práva aj maďarčiny, ročný pobyt vZápadnom Nemecku, prvý spoločný film sBélom Tarrom, bol už spisovateľom na voľnej nohe (tým sa stal ešte pred vydaním debutového románu Satanské tango) achystal sa na cesty do celého sveta, najskôr do Číny, Mongolska, neskôr Japonska, celej Európy aj USA.
Veľká domáca aj zahraničná sláva ho ešte len čakala, ale už od prvých publikovaných poviedok včasopisoch si postupne získaval uznanie. Začal písať včase, keď sa (aj) vmaďarskej literatúre, zjednodušene povedané, vo veľkom odohrávalo odvracanie od realistického lineárneho zobrazovania akolektívne sa hľadali nové cesty možností prózy. Aon, hoci nebol ostrov, vypracoval si svojský štýl, ktorý Veronika Šikulová veľmi trefne prirovnáva ktancu, ktangu. Toto pomerne radostné vymenúvanie sa však, samozrejme, oplatí skonfrontovať sreáliami vtedajšieho Maďarska, aby sme mali spojivo spodložím jeho kníh ztejto fázy, konkrétne aj Melanchólie vzdoru.
Viaceré Krasznahorkaiho knihy sa otvárajú tým, že niekto niekde čaká, kým niekto príde a „všetko zmení“.V tejto do rozháraného,dlhotrvajúcim holomrazom zmeraveného malomesta prichádza tajomný cirkus, ktorý má dve atrakcie: obrovskú vypchatú veľrybu adrobného Princa. Zdochlina zaujíma najmä domácich, ale za Princom pritiahla aj tlupa démonických cudzincov, načúvajúcich jeho plamenným prejavom onevyhnutnosti všetko zničiť, pretože len vúplnej deštrukcii si každá vec nájde svoje miesto. Vjednej chvíli dav začne konať. Vedenie mesta je voči bezuzdnému pustošeniu bezmocné anapokon dôjde k prevratu. Voči bezmedznej agresii sa vzpierajú len dve postavy: prostoduchý poštár Valuska, ktorého život vypĺňa nekonečný údiv nad dokonalosťou vesmíru, ajeho ochranca, miestna celebrita, bývalý učiteľ klavíra, pán Eszter.
Už aj spomínaný spisovateľov štýl ahoci jednoduchý, ale predsa atraktívny príbeh by stačili na to, aby zaujali, ale to, čím autor upútal celý svet, je ešte zrejme niekde nad týmto všetkým. Napätie medzi najjednoduchším členením knihy na úvod, jadro azáver adlhými, znervózňujúcimi súvetiami, vktorých vševediaci rozprávač niekedy až zlomyseľne komentuje, cituje postavy apredznamenáva, čo sa bude diať; napätie zagresivity vyčíňajúcej tupej hordy, ktorej konanie využije skupina rovnako tupých oportunistov na to, aby nastolili novú diktatúru, musí opadnúť. Apotom, po dočítaní knihy nás zavedie khlavnej myšlienke, kotázke, či svet, vktorom sa nachádzame, „plynie, no nepominie“, či je úplný acelistvý, či vňom pohyb (vzdor) nie je rovnako bezpríznakový ako nehybnosť, keďže zúplnosti niet východiska. Aniektorých možno zavedie aj kodpovedi.
Gabriela Magová
prekladateľka románu Melanchólia vzdoru
