ղľáԾ
Kvalifikovaný sprievodca po slovenskej poézii 20. storočia
Ján Zambor: Interpretácia apoetika (O poézii slovenských básnikov 20. storočia)
Bratislava, AOSS 2005
Interpretácia apoetika – slová, ktoré nesú názov najnovšej knihy básnika aliterárneho vedca Jána Zambora – sú prostriedkom, akým sa mnohí usilujú uchopiť text, jeho význam, kontext, stavbu... Avšak dielo – aaj jeho interpretácia – musia vychádzať zrozpoznateľnej apopísateľnej sily, ktorá ich vedie spoločnou cestou, zvnútornej potreby vyjadriť sa. Toto si Zambor plne uvedomuje astáva sa to jeho východiskom pri konštituovaní textu.
Formu ametódu jednotlivých interpretačných statí si uneho – ako to píše aj vúvode – vyžiadalo samotné dielo podrobené skúmaniu. Konkrétne ide osynekdochické predstavenie poézie 20. storočia vzastúpení I. Krasku, L. Novomeského, V. Beniaka, J. Silana, P. Horova, M. Válka, M. Rúfusa, J. Ondruša aI. Laučíka. Zambor sa nehlási kžiadnej literárnovednej metóde, jeho cieľom je „reflektovanie všetkých dôležitých zložiek básnickej štruktúry vrelevantných kontextoch avo vzájomných interakciách“.
Vprvej štúdii Žalm ažalmickosť uIvana Krasku avslovenskej poézii 20. storočia uhrádza akýsi dlh voči tejto stránke Kraskovej lyriky azároveň sa vyrovnáva aj spotláčaním avynechávaním „všetkého, čo malo niečo spoločné snáboženstvom vobdobí socializmu“. Prináša vlastné syntézy otomto žánri (vychádza najmä zo starozákonných žalmov) atie potom rozvíja na konkrétnych Kraskových básňach (Solitudo, Jehovah, Poznanie...). Postupne tak opisuje kajúcny, žalospevný, zaklínací, či sapienciálny (múdroslovný) žalm. Vdruhej časti prináša orientačné zmapovanie žalmu anáčrt jeho problematiky vslovenskej poézii po Kraskovi. Tretia časť analyzuje Rúfusove prebásnenie starozákonných žalmov. Táto stať ostáva vsvojej problematike najotvorenejšia. Zambor robí porovnania spoľskou literárnou vedou, pričom striktnejšie alebo voľnejšie chápanie versetu, zktorého žalm vychádza, necháva na čitateľa, jeho názore avlastnom uvažovaní.
Menej prebádaným hľadiskom Kraskovej poézie sa zaoberá aj stať Osémantike zvukovej organizácie poézie Ivana Krasku. Ako sa sám vyjadril, to čo predkladá, „sú intrepretačné poznámky na danú tému“. Vnadväznosti na predchádzajúce jeho práce však tieto „poznámky“ nadobúdajú platnosť všeobecnejších záverov, no polemika sinými bádateľmi je stále otvoreným poľom. Zaujímavé je aj usúvzťažňovanie Kraskovej poetiky seurópskym kontextom (napr. Poeov Havran: „Zmráka sa“ – „Nevermore“).
Prechod od rozšíreného portrétu ku samostatnej monografii tvorí najdlhšia stať Poézia ako ústretové slovo oLacovi Novomeskom. Zambor postupne prechádza jeho zbierkami, odhaľuje nielen tematické, ale aj formotvorné súvislosti, napr. na pozadí konštruktivizmu, geometrizmu, či iných avantgardných smerov. Ak sa Zambor vúvode prihlásil kuniverzitnej literárnej vede, vtejto štúdii to cítiť – prakticky uvádza do života svoje prednášky oobraznosti, metafore aprincípoch hľadania anachádzania poetiky.
Nasledujúce štyri štúdie (Valentín Beniak, Janko Silan, Pavol Horov, Miroslav Válek) prinášajú ucelené portréty básnikov.
VNitiach (interpretácii prvej časti zbierky M. Válka Dotyky) postupuje Zambor metodologicky od básne kbásni. Jednotlivé interpretácie sú kratšie, objavuje sa vnich verzologická i tematická analýza, sú skôr drobným nahliadnutím do básne. Ich úlohou je zorientovať, zaradiť básne do súvislostí, predstaviť poetiku.
Širší rozbor nájdeme vInterpretácii básne Miroslava Válka Zvony na nedeľu. Zambor sa tu zaskvie ako vynikajúci analytik, pozorný a skúsený čitateľ, ktorý mnohých znás môže nachytať pri povrchnom čítaní.
Poézia ako reflexívne obnažovanie pravdy prináša pohľad na najvýznamnejšie knihy M. Rúfusa z90. rokov 20. storočia. Ovca vo vlčej koži Jána Ondruša sa zasa stala predmetom textu Poézia úškľabkov, najmä bolestných. Je napísaná asi najuvoľnenejšie, pokiaľ ide o spomenuté univerzitné ladenie. Zambor vnej prechádza básňami na základe motívov, zameriava sa najmä na „invenčnosť, všadeprítomnosť nápadu“.
Portrét Ivana Laučíka svojou organizáciou pripomína štúdiu oLacovi Novomeskom. Zambor tu dokazuje svoju zvrchovanú schopnosť uchopiť aj čisto fragmentárny text svysokou mierou entropie. Táto jeho práca je dobrým apoctivo vybudovaným vkladom do skúmania Laučíkovej enigmatickej poézie, prináša množstvo otvorených problémov, na základe ktorých by sa mohli ďalej rysovať kontúry básnikovej lyriky.
Kniha Interpretácia apoetika si vzala za cieľ byť pre čitateľov kvalifikovaným sprievodcom po poézii, je zároveň ovplyvnená autorovou vášňou kšpanielskej aruskej literatúre, ale ajinými inonárodnými podnetmi. Niektoré paralely pôsobia trochu „vzletnejšie“, ale tak či onak ostávajú vynikajúcim zdrojom nových nápadov, vďaka ktorým dostáva kniha nielen hĺbku, ale i (nadregionálnu) šírku.
Radoslav Tomáš
