ղľáԾ
Hodnotenie. Debutová poézia 2020
Nedávno som si opäť prečítal, ako vraj musím nenávidieť každú knižku poézie, ktorú musím čítať ahodnotiť, aže som len „pištoľník, ktorý už knihy nehodnotí, ale ostreľuje“. Odhliadnuc od celého môjho bytia, ktoré je sreflexiou poézie už vyše desať rokov späté, aj tento text môže byť dôkazom opaku, ato aj vďaka zmene formátu: nebudem sa venovať všetkým minuloročným debutom, čosi som napísal otých štyroch, ktoré sa mi javia ako najnádejnejšie.
Ako dobre, že je politická
Dominika Moravčíková: Deti Hamelnu
Kordíky: Skalná ruža, 2020
Začnem priamo tým naj-najnádejnejším, tým pozoruhodným. Debut Dominiky Moravčíkovej pritiahol zaslúženú pozornosť tak kritiky, ako aj širšieho okruhu múzických čitateliek ačitateľov. Deti Hamelnu som už obšírnejšie recenzoval pre časopis ұDzDZá (2021). Predmetný text som uchopil trochu širšie, preto do tohto prehľadu zneho vyberiem to najpodstatnejšie.
Leitmotívom zbierky je pre mňa tento citát zposledného oddielu zbierky Čas Koptov: „čo je politické, nie je materské“ (s. 91, 93, 95, 97 a100). Výrok pritom treba čítať cez prizmu irónie, ato jednak ako „materské je (tiež) politické“ iako „politické považujeme za cudzie (ne-materské)“. Ztakéhoto čítania transparentne vidieť, že Moravčíková uvažuje ospoločensko-politických súvislostiach adáva do hry otázku, ako postupne vykoreniť napríklad negatívne rodové stereotypy, xenofóbiu arasizmus či patriarchálne mocenské prejavy (katolíckeho) kléru. Vsúčasnosti je dobré povedať to ešte raz priamo: debutová zbierka Dominiky Moravčíkovej je aj politická, aj feministická.
Deti Hamelnu sú ohľadaní identity – samozrejme, aj individuálnej, ale vzhľadom na systémovú povahu vyššie uvedených celospoločenských neduhov ide aj oidentity nadindividuálne (kolektívne). Vtomto zmysle Moravčíková skúma trecie plochy medzi právom individuality na sebaidentifikáciu aspoločenským tlakom, prisudzujúcim tejto individualite stereotypné vlastnosti jeho či jej inherentných, de facto nemenných identít (etnicita, rod): „tvoje divoké rómstvo // sa nedá zoškrabať ani / operačne odstrániť“ (s. 31), „etnicita je akýsi úlomok na dne človeka / ktorý nemôžeš vytiahnuť / ani vysušiť anechať odumrieť“ (s. 97), „Za seba acirkev môžem povedať, že ide odieťa / ktoré sa stane ženou.“ (s. 21) Posledný citovaný úryvok vzbierke zaznieva zúst kňaza, reprezentujúceho patriarchálne usporiadanie (časti) spoločnosti, vtej istej básni je potom jasne vyjadrené gesto vzopretia sa patriarchátu lyrickou aktérkou (krstené dieťa): „...počas života bude otvárať / zašité zranenia / čeriť hladinu / arozkopávať blato na dne rieky.“ (s. 22)
Lyrická aktérka sa pritom stavia nielen za feminizmus (proti patriarchátu), ale aj za inkluzívne chápanie kresťanského učenia (proti pervertovanej podobe pôvodne inkluzívneho ideálu): „Kristus je láska, ale, / ako sme bolestne zistili, // čistá láska nestačí.“ (s. 71) Videovom jadre zbierky teda leží vízia spoločenského usporiadania férového ku všetkým individualitám asúčasťou tejto vízie je aj predpoklad spoločensko-politickej aktivity, ktorá má knaplneniu vízie viesť. Súhrn aktivít, vyvíjaných vtomto progresívnom smere, pohodlne zastrešuje koncept „hnutia“ (movement), pričom je symptomatické, že samotný výraz (tak vslovenčine, ako aj vangličtine) vsebe obsahuje aj prvok fyzického pohybu, evokujúci vkontexte hlavného naratívu zbierky akt odchodu detí zHamelnu.
Naratív odvedenia detí zHamelnu vnímam ako výraz opustenia príliš tradicionalistického, príliš konzervatívneho, patriarchálne usporiadaného sveta a myslenia. Hoci tu Moravčíková obaľuje texty do mytologickej či rozprávkovej vrstvy, celkom zrejmá je možnosť ich alegorického čítania – vsúlade svyššie napísaným teda aj na prvý pohľad „historické“ (či „ne-súčasné“) básne majú aktuálnu platnosť. Výsledný efekt utvára aj meniaci sa jazyk – miestami rozprávkovo ornamentálny, inokedy vecný. Práve tieto momenty fluidných zmien (jazykových itematických) dodávajú Deťom Hamelnu dynamiku aukazujú cieľavedomú prácu nielen na úrovni jedného básnického textu, ale ina makrokompozičnej úrovni zbierky. Rozhodne som zvedavý ateším sa na ďalšie Moravčíkovej básne.
Neuchopiteľné veci, vy ste v nás
Daniela Kováčiková: Svet:lom
Bratislava: Vlna / Drewo asrd, 2020
Svet:lom Daniely Kováčikovej určite zaujme vybrúsenosťou, trochu sa však topí vo vlastnej virtuozite. Aj túto zbierku som už recenzoval, tentoraz pre časopis á (2021), napriek tomu mám stále trochu problém knižku zhodnotiť, predovšetkým pre spomínanú virtuozitu – technicky, resp. remeselne ide odobre zvládnutý debut, ktorý nemá prečo nepôsobiť vydarene, na druhej strane mi tu chýba akási nedefinovateľná anevypovedateľná substanciálnosť (skrátka, niečo).
Onedostatku substanciálnosti som písal nielen vspomínanej recenzii debutu, ale aj vpasáži oKováčikovej cykle Miesto zavesené do vzduchu I. – VIII., ktorý získal prémiu vsúťaži Básne SK/CZ 2020 (môj text ocelom zborníku nájdete vKnižnej revue 4/2021 – sú vňom aj časti odebutantských veršoch Maroša Bafiu aMichaela Papcuna, ktoré tento prehľad komplementujú). Symptomatický je tu práve názov uvedeného cyklu, vdebutovej zbierke je vtomto zmysle reprezentatívny úryvok: „Medzi viditeľným a neviditeľným / Existuje variant c: / Nejasné pulzovanie prechodnosti“ (s. 48), ktorý je vysunutý aj na zadnú obálku knižky. Čitateľ či čitateľka sa teda doslova (takmer) nemá čoho chytiť, recenzent či recenzentka zasa má abude mať problém zbierku uchopiť (tu argumentujem, samozrejme, vlastnou skúsenosťou).
Ku kľúčovosti priestoru vpredmetnej zbierke odkazuje aj anotácia na stránke vydavateľstva asamotná priestorovosť je kreovaná vedome (až konštruktérsky) vrámci autorskej metódy izámeru. Výsledok je však miestami prekomplikovaný alebo – povedané miernejšie – prisofistikovaný, čo výrazne sťažuje orientáciu recipienta či recipientky vtexte a rozkódovanie spleti významov je tak (do istej miery) znemožnené. Nedá sa pritom oprieť ani ocharakter subjektu či subjektky, básne Daniely Kováčikovej sa totiž nachádzajú v akejsi apórii (ne)subjektovosti – na jednej strane za textami tušíme konkrétnu situáciu, odohrávajúcu sa v súvzťažnosti so subjektnou osobou, na strane druhej je však táto situácia zovšeobecnená do abstraktnej polohy tak, že je v podstate nemožné ju rekonštruovať, čo spôsobuje rozptýlenie subjektnej osoby a vedie k absolútnej neosobnosti.
Dôležitá je aj téma (ne)komunikovateľnosti, pregnantne zosumarizovaná vo výroku: „planéta je cudzia, / takisto i jazyk“ (s. 46). Zobrazovanie idey o (ne)komunikovateľnosti čohokoľvek prostredníctvom scudzovacieho pocitu nie je ničím prevratne novým, do kontextu zbierky to však pasuje. Situácia sa vyostruje do momentu, vktorom nikto nerozumie nikomu inému, ale ani sebe: „Nepovedal si príliš mnoho, / povedal si dosť“ a „Povedal som ti príliš mnoho. / Nepovedal som ti dosť“ (príznačne nazvaná báseň پó, s. 60); „Slová v neznámom jazyku mi unikajú.“ (s. 61) Tým sa dostávame k ideám významu a zmyslu nielen (jazykovej) komunikácie, ale i bytia ako takého: „Neustále pripomínajúci sa zmysel / všetkého / existuje opakovane / vobrate.“ (s. 54)
Zhľadiska stavebnosti je dominantným, ale nie vždy funkčne aplikovaným prvkom princíp binárnej opozície, resp. jednoduchého prevrátenia – často sa podieľa na pointovaní textu, nadužívaním sa však stáva predvídateľným avkonečnom dôsledku zbierku monotonizuje. Samotné pointy majú často gnómický či pseudognómický charakter s využitím odosobnenej, až vedecky neutrálnej lexiky, takže nadobúdajú charakter postulátov. Je ťažké zhodnotiť, či tento prístup treba čítať subverzívne alebo priamo, vďaka čomu je následne náročné robiť úsudky nielen o funkcii, ale aj o význame a zmysle týchto prvkov – ato vlastne – ako už bolo povedané – sťažuje zhodnotenie celej zbierky.
Aj málo vie byť veľa
Miloš Karásek: Bez seba
Bratislava: Asociácia Corpus, 2020
Miloš Karásek sa vuplynulom roku predstavil zbierkou Bez seba extenzívne aj intenzívne – knižka má 164 strán aúctyhodnú hrúbku (extenzívnosť), samotné texty sú však miniatúrami, koncentrovanými do niekoľkých veršov (intenzita). Karáskovu prvotinu je azda vhodné porovnať sdebutom Viktora Suchého Básne opočasí (2017) – ide tiež osúbor básnických miniatúr, lyrických momentiek. VSuchého zbierke je textov trojnásobne menej, výsledný tvar je preto oproti Karáskovi kompaktnejší. Kolekcii Bez seba by rozhodne pomohla výrazná redukcia, ato nielen vzhľadom na hrúbku knihy amožnosť vyvolania ešte intenzívnejšieho zážitku zčítania konkrétneho textu, ale aj preto, že mnohé básne Karáskovho debutu sú jednoducho nezvládnuté avýsledný dojem kazia (k tomu ochvíľu).
Druhým porovnávacím momentom je charakter textov – Suchý využíva techniku lyrickej momentky, pevne ukotvenej vreálnom časopriestore, na rube ktorej sa vynára univerzálnejší, všeobecne platnejší význam (toto vynáranie je pritom už vkompetencii čítajúcej osoby, ktorá musí vykonať príslušnú mentálnu operáciu, aby sa dostala za prvú významovú vrstvu). Karásek však vynecháva konkrétne časopriestorové uchopenie zobrazovaného asvoj text už formuluje ako univerzálny – práve pre toto vytrhnutie zkontextu sa nezanedbateľný počet miniatúr stáva nie všeobecným, ale amorfným, beztvarým anásledne aj mdlým až klišéovitým.
Oklišé vBez seba naozaj nie je núdza, dokonca by sa tu dala urobiť pozoruhodná taxonómia. Vzbierke nájdeme napríklad bežné klišé („Kráčam davom. / Kráčam znásobenou / samotou“, s. 16); postmodernistické klišé („šٰ slová použité vtejto knihe sú / recyklované“, s. 7); ezoterické klišé („Krik vtákov / aletiace oblaky. / Neviem zastaviť / ani vlastné myšlienky“, s. 17); gnómické klišé („N IE KE D Y / musíš zostať nažive, / aby si sa už nikdy / nenarodil“, s. 26); prepoetizované klišé („Prešiel osamelý cyklista. / Opona dažďa / končí prvé dejstvo“, s. 24); či gigaklišé („Tiché ráno, / mláky po nočnej búrke. / Duša doplakala“, s. 64). šٰ uvedené citáty sú zprvej tretiny knihy – aešte aj vtej sa dalo preberať. Obzvlášť častý je motív dažďa, ktorý sa vo svojej tradičnej podobe melancholizujúceho prvku stáva silným poetickým klišé.
Karásek však má aj viacero dobrých básní. Odraziť sa dá od tohto bodu: „Tieto riadky píšem niekomu, kto som možno / ja.“ (s. 7) Vsúlade sevokáciou ducha „rimbaudovského“ rozdvojenia autora v citovanom texte považujem za najlepšie tie miniatúry, vktorých nevystupuje do popredia mysliaci subjekt (pretože myslenie sa nezriedka zvrhne na mudrovanie), ale necháva, aby „to písalo vňom“. Subjekt takto ostáva zachytený vpriestore obrazu, ale viac zvonka, bez vnucovania záverov vlastného myšlienkového procesu čitateľke či čitateľovi: „Hlboko vzáhradách / spiace domy. / Spoločne bdieme uokna, / môj tieň aja“ (s. 43, predložku „u“ som ochotný prepáčiť). Sympatické sú aj čajovacie básne: „Dopil som čaj, / pod jazykom slovo. Budem ho mlčať / celý deň.“ (s. 54)
Vdebute Miloša Karáska sa teda dajú nájsť texty, ku ktorým sa dá vrátiť, dokonca ich nie je málo (hádam by ich aj vydalo na skromnejšiu knižku) – akurát si ich treba vhodne pooznačovať, inak človek riskuje poškodenie brušiek prstov pri extenzívnom listovaní.
Generálka textovania
Liza Gennart: Výsledky vzniku
Bratislava: Vlna / Drewo asrd, 2020
Debutovú zbierku poézie vroku 2020 vygenerovala Liza Gennart – neurónová sieť, teda nie osoba, ale istá forma autorskej entity. Výsledky vzniku pritom nemajú byť prvým krokom na ceste nahradenia „ľudského“ básnenia, ale skôr akýmsi komplementom, ako píše Zuzana Husárová vepilógu Zrod Lizy: „Kontakt umelej inteligencie aliteratúry so sebou neprináša dehumanizáciu písomníctva, ale, naopak, prehĺbenie ľudskej sebareflexie, ku ktorej literárna tvorba bytostne smeruje.“ (s. 123)
Tvorba Lizy Gennartovej je tak vítaným príspevkom do diskusie otom, čo je vlastne poézia. Zjednej strany môžeme ktejto úvahe pristúpiť na báze textovania autorských osobností najmä deväťdesiatych rokov 20. storočia, ktoré práve hranicu medzi básnením atextovaním značne rozostrilo, ešte ďalej do minulosti môžeme uvažovať osúvise či nesúvise sautomatickým písaním vsurrealistickej poetike (samozrejme, tu sa možno ďalej vydať cestou uvažovania otom, čo je ľudské, čo je vedomé ačo podvedomé; Liza Gennart totiž netvorí zničoho, tvorí zuž existujúcich básní, otázkou teda ostáva, či nechcene nevypovedá aj ovedomom básnení) a vneposlednom rade sú Výsledky vzniku vsúradniciach súčasnej slovenskej poézie aj hneď vedľa ne-tradičných zbierok Kamila Zbruža.
Zároveň môžeme uvažovať ozákladných kategóriách (lyrickej) básne – po prečítaní debutu Gennartovej vidíme, že kľúčovým výstavbovým princípom ostáva opakovanie (v ľudskom básnení napojené aj na rytmus), často vanaforickej podobe, pripomínajúcej tu proces iterácie, návratu na začiatok aďalšieho pokusu vakejsi fraktálovitej rekurzii. Entita však evidentne „nechápe“ verzologické či obrazné tvarovanie (to, že sa Liza Gennart „nepokúsila“ orým, je prekvapivejšie ako napríklad náhodnosť metafor). Navyše sa neurónová sieť zatiaľ nevie vyrovnať ani stakými integrálnymi prvkami, ako sú podľa Jonathana Cullera (Teorie lyriky) apostrofa či hyperbola.
Výsledky vzniku však treba celkom staromódnym spôsobom prečítať. Práve čas strávený stouto knihou umožňuje premýšľanie opodstate poézie, umožňuje pokúsiť sa ovyššie spomínanú „ľudskú sebareflexiu“. Pochopiteľné je, že sa nedá ísť „hlbšie“ – na úrovni významu a zmyslu sa občas síce podarí čosi „originálne“ („Náhodou som pocítila úsmev. / Náhodou som pocítila kameň“, s. 41) či „vtipné“ („Baktérie vyzerajú ako vzdialené používateľky“, s. 61), radosť zprečítaného však vzápätí sublimuje po uvedomení si náhodnosti. Ako najzaujímavejší sa mi sui generis javí oddiel ձԴDZDzé – pri jeho čítaní som mal miestami pocit bytostného pokusu ovyhmatanie vlastnej identity autorky veršov, pričom najpozoruhodnejším výsledkom tohto procesu je pre mňa báseň Píšem ja, Liza Gennart. (s. 73)
Vzáblesku autoreferenčnosti píše entita na jednom mieste „Databáza na výsostiach“ (s. 69). Treba sa teda zamyslieť aj nad tým, čo definuje tvorbu neurónovej siete asamo je takpovediac mimo tejto entity. Ide o vstupné dáta. Zuzana Husárová (na s. 113) píše, že vstupné dáta pochádzajú zo slovenských básní renomovaných vydavateľstiev, zrelevantných literárnych časopisov az časti zlatého fondu SME. Liza Gennart teda nereflektuje brakovú tvorbu, negeneruje text napríklad zdesiatok rukopisov, ktoré predmetné vydavateľstvá pre nekvalitu odmietli, ani zo stoviek zbierok publikovaných za ostatné roky vmenších či obskúrnejších vydavateľstvách alebo vydaných samonákladom. Napokon musím konštatovať, že vporovnaní stakýmito „pamätihodnosťami“, ktorých som mal pri recenzovaní debutovej poézie za posledné roky pod reflexívnym pohľadom priveľa, sú Výsledky vzniku rozhodne validnejším rozšírením poľa slovenskej poézie.
Atým sa rekurzívne dostávame kúvodnému odseku môjho textu – môžeme ísť opäť od začiatku alebo vstúpiť do ďalšej iterácie.
Mgr. Matúš Mikšík, PhD. (1988)
Absolvoval doktorandskéštúdium na FiF UK v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Venuje sa primárne slovenskej poézii 20. a 21. storočia, recenzuje pre rôzne literárne časopisy. V rokoch 2016 až 2018 bol šéfredaktoromKnižnej revue. Na instagrame tvorí obsah profilu@instapretacia.
