ղľáԾ
Aký je pohľad estetika aautora textov opopkultúre na literárno-vedeckú monografiu ožánroch? Ako Malíček prečítal Horvátha?
Horváth Tomáš: Medzi invariantom aidiolektom. Detektív, dobrodružstvo, des
Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2020
„Nie som literárny vedec, ba čo viac, nie som výborný arenomovaný literárny vedec, ktorým je Tomáš Horváth,“ tvrdí Juraj Malíček.
Model humanitnej, respektíve spoločenskej vedy, ktorý reprezentuje Horváthovu monografiu Medzi invariantom aidiolektom. Detektív, dobrodružstvo, des, je mi bytostne cudzí. Je fascinujúci, to áno, zároveň však uzatvorený sám do seba vtom zmysle, že ukazuje humanitné vedecké poznanie ako také, so sotva odčítateľným významom pre niekoho, kto by hľadal jeho praktický, pragmatický účel. Jednoducho nedisponujem odbornými kompetenciami na to, aby som oInvariante aidiolekte písal zinej ako čitateľskej, priamo laickej pozície.
Ateraz by mala nasledovať pasáž ometodológii vedy, otakej zvrátenej, absurdnej anepresnej interpretácii logického pozitivizmu, ktorá odsúdila humanistiku nahľadanie svojich vlastných abstraktných objektov. Veda ateória už nie sú synonymá atak ďalej. Vzhliadame kexperimentu ina miestach, kde jednoducho nie je možné vymedziť štatisticky relevantnú vzorku.
Príliš vysoká miera abstrakcie? Ani nie, vôbec nie, nie vo vzťahu kpredmetu úvodnej, otvárajúcej kapitoly Horváthovej monografie, ktorej deklarovaným účelom je vytvoriť metodologický rámec pre to, čo bude nasledovať, pre nádherné analýzy ainterpretácie konkrétnych literárnych textov.
Vporiadku, je to veda
Vzťah jazykovedy aliterárnej vedy, hľadanie paralel, kritériom pravdivosti je vzájomná kompatibilita premenných textov aich súvzťažnosť sautorovým výkladom, prirodzenou súčasťou je argumentácia odkazom na autoritu renomovanú vodbore, odboroch (Eco, Genette, Grabiński, Saussure, Todorow etc.).
Roland Barthes definoval idiolekt „ako singulárnu konfiguráciu rôznych lexík,10“ (s. 10) pričom pravý horný index, tá maličká desiatka, ako to už býva zvykom, odkazuje kpoznámke pod čiarou, čím sa potvrdzuje platnosť onoho výroku.
Ato všetko preto, teda ak som porozumel správne, aby bolo možné aplikovať závery lingvistiky dotýkajúce sa fonetiky afonológie aj na žáner ako predmet skúmania literárnej vedy.
Problémom, ktorý Horváth vúvodnej kapitole priam analyticky, až minuciózne skúma, je minimálne dvojdomá podoba literárneho žánru, respektíve žánrov ako medziodborových literárnovedných kategórií, ktorým síce celkom intuitívne rozumieme, ale iba vtedy, ak nenarazíme na takú ich podobu, ktorá má na jednej strane blízko kinvariantnosti – čiže nemennosti ana druhej kidiolektu – personalizovaný jazyk včo najsubjektívnejšom užití, čo je vulgárne zjednodušenie bez akéhokoľvek nároku na vedeckú presnosť či nebodaj pravdivosť.
Synkretická povaha úvodnej štúdie napísanej vysokým literárnovedným jazykom/hutným vedeckým štýlom ilustruje, že Horváth je maximálne erudovaný odborník, ktorý vtejto časti svojej monografie vžiadnom prípade neoslovuje laikov, príbuznosť disciplín sa síce postará oto, že Horváthovi je rozumené, môže byť rozumené, ak čitateľ disponuje podobnou vzdelanostnou bázou, ale text môže pôsobiť aj rovnako tajomne, ako keby sa venoval, napríklad, metalurgii.
To je však vporiadku, preto je to veda.
Idiolektické eseje
Apotom sa začína skvelá knižka, ktorej lektúra už nie je nepodobná lektúre beletrie, alebo nemusí byť, a ktorá vštyroch tematicky vymedzených častiach združuje 17 autonómnych štúdií venovaných konkrétnym podobám štyroch literárnych (meta)žánrov, pričom nejde obezpríznakové štúdie – teda na výsosť teoretické texty zbavené osobitosti, ale naopak, ide oidiolektické eseje, vktorých Horváth čitateľa tak celkom obyčajne vzdeláva, rozširuje mu obzory, vstupuje sním do pomyselnej diskusie orelevantných autoroch adielach, pričom je nádherne subverzívny, takže čitateľ sa pokojne môže dozvedieť, že Vilikovský vlastne píše detektívky aPavol Rankov modernú fantastiku.
Tri zpredmetných žánrov sú akosi obsiahnuté vnázve monografie, detektív odkazuje nadetektívny žáner, dobrodružstvo naširoko vymedzenú dobrodružnú literatúru, des na horor aposledná kapitola, ktorú by sme mohli považovať za svojráznu synestézu ako detektívky, tak dobrodružstva ahororu, je znova veľmi široko vymedzená vedecká fantastika; tu však už musíme byť mimoriadne opatrní, lebo ak nás Horváthova kniha oniečom poúča viac, ako očomkoľvek inom, tak je to práve nespoľahlivosť žánrového zjednodušovania aredukcie.
Romantické aobjaviteľské, bizarné a seriózne
Druhú časť, zastrešenú názvom Štruktúry dobrodružstiev, dobrodružstvá štruktúr, tvorí napríklad štúdia venovaná westernu či konkrétne tej jeho špecifickej azároveň typickej podobe, ktorú reprezentuje Karl May, aštúdia otom, aké dobrodružno-historické prózy písal Jozef Miloslav Hurban, čo je krásne už len pre ten romantický (čítaj kromantizmu sa viažuci) kontext. Ale platí aj druhý význam, teda prvý, romantické ako romantické, nie nevyhnutne súvisiace sromantizmom.
Proporčne ipočtom štúdií najobsiahlejšia časť Horváthovej monografie, tretia, nazvaná Texty, vktorých straší, je venovaná literárnemu hororu (znova včo najširšom slova zmysle) afascinujúca je tým, že môže mať až objaviteľský rozmer, zvlášť pre tých potenciálnych čitateľov, fanúšikov hororu, ktorí síce prisahajú na Kinga, Blocha, Bakera či Simmonsa, ale ich povedomie okoreňoch žánru sa začína ikončí, ak vôbec, kdesi pri povinnej Shellyovej, H. P. Lovecraftovi aPoeovi. Lebo ak by práve títo čitatelia spoznali vďaka Horváthovi takého Richarda Marsha, nestačili by sa čudovať.
Atu sa dostávame na miesto, zktorého je výhľad na Horváthovu knihu najkrajší. Ona to je vlastne svojho druhu poetika, miesto, kde sa stretá obskúrne, podivné, čudesné, pofidérne abizarné svysokým, renomovaným, etablovaným, serióznym atak vôbec, arodí sa dekadentné ako kvalita presahujúca všetky konvenčné predstavy oakejsi literárnej umeleckej hodnote. Legitímna literárna veda, ktorej súčasťou – atoto Horváth bez akýchkoľvek pochybností dokazuje – môžu byť aj romány podpísané Karlom Mayom či Richardom Marshom.
Literatúra zbavená predsudkov. Bolo by chybou nesiahnuť po vedeckej knihe pre predsudok, že obyčajný čitateľ jej principiálne nemôže rozumieť. Môže, treba premýšľať, ale môže atoto sa mi javí ako pointa. Nebývalo zvykom premýšľať ožánrovosti, ako onej premýšľa Horváth. Niet knihy, nemôže byť, ktorá by nebola úžasnou, ak sa onej skutočne premýšľa.
Juraj Malíček (1974) pôsobí vÚstave literárnej aumeleckej komunikácie FF UKF vNitre, kde prednáša teóriu populárnej kultúry, dejín kinematografie ainterpretácie filmového diela. Príležitostne publikuje – časopisecky, knižne aj online.
Tomáš Horváth (1971) je spisovateľom aliterárnym vedcom. Pracuje vÚstave slovenskej literatúry SAV. Okrem iných mu publikácia venovaná detektívnemu žánru ajeho dejinám Tajomstvo avražda. Model adejiny detektívneho žánru. Je spoluautorom monografie Autor asubjekt.
