ղľáԾ
Vliteratúre faktu sa spájajú dve kritériá. Ideálne je, ak téma súzvučí so žánrom kčitateľovi sa dostanú nielen nové poznatky, ale aj estetický zážitok. Snahou nášho hodnotenia je takéto spojenia hľadať upozorniť na ne. Pokúsime sa vyskladať obraz literatúry faktu za rok 2023, pričom predobrazom nám bude hra domino, kde sa spájajú rovnaké časti na konci hry hľadíme na nešpecifický, navzájom prepojený obrazec srozličnými slepými zakončeniami, ktorý napriek tomu dáva ako celok zmysel.
Za prvý východiskový dielik domina, ku ktorému sa často budeme vracať, môžeme považovať knihu tematicky ukotvenú vstredoveku. Ostredoveku ako historickej etape ľudstva sa hovorí zvyčajne snegatívnym príznakom, čo sa zrkadlí napríklad aj v jazyku: „vráť sa do stredoveku“, „žijú ako vstredoveku“, „hotový stredovek“... Historička Daniela Dvořáková, medievistka, pozná neskorý stredovek (14. – 15. storočie) veľmi dobre. Vrozhovore sDenisou Gura Doričovou Tomášom Gálisom Ծ Stopy stredoveku ǻپٳܱdz Rozhovory oľuďoch temnej doby (N Press) upozorňuje na to, čo stredovek ľudstvu priniesol, vyvracia zľudovené chýry o ňom. Napriek tomu by vstredoveku žiť nechcela. Žáner rozhovoru tematike svedčí, rozprávanie je dynamické, má vedecko-popularizačný charakter čitateľa si hneď vúvode pripúta.
Rozhovory sa tematicky zameriavajú na život jednotlivých spoločenských vrstiev; obsahom rozprávania nie sú len významní panovníci ako Žigmund Luxemburský Matej Korvín, ale aj duchovní, šľachtici, poddaní, lekári či roľníci. Osobitá pozornosť sa venuje ženám ich postaveniu vstredovekej spoločnosti Uhorska, ktoré bolo oproti západným stredovekým krajinám na tom podstatne horšie. Stredoveké Uhorsko treba vnímať ako okrajovú časť Západu ztohto hľadiska autorka predstavuje jeho osobitosti a špecifiká.
Vknihe nájdeme aj mnoho pozoruhodných informácií (napríklad sexuálny pôst mal mať vplyv aj na pôrodnosť, aby sa deti nerodili včase, keď sa zmenšovali zásoby potravín, čiže koncom zimy začiatkom jari, alebo panovník musel byť pochovaný aj sprípadne amputovanou nohou, keďže telo kráľa malo byť zachované vcelosti). Zaujímavé sú poznatky olekároch, ktorí boli predovšetkým diagnostikmi, a na prácu skrvou sa využívali skôr felčiari, kováči chirurgovia – tých vtedy ako lekárov nevnímali. Rovnako vrozhovoroch rezonuje spätosť stredovekého človeka skresťanstvom, ktoré malo výrazný vplyv na život všetkých spoločenských vrstiev. Vzávere knihy autori smerujú otázky Daniele Dvořákovej, ktorá odpovedá úprimne otvorene.
Vknižnom rozhovore stojí v popredí osoba, sktorou sa vedie rozhovor, na druhej strane zohrávajú dôležitú úlohu aj dialogickí partneri, ktorí kladú otázky. Vtomto prípade by však bolo potrebné zamyslieť sa nad koncipovaním otázok ich štruktúrou. Otázky odbiehali odtémy k téme, nereagovali nerozvíjali povedané, čím obmedzili hlbší ponor do inak dobre nastolenej témy. Vtomto prípade hrala prím historička, ktorá umožnila čitateľovi „poznať“ stredovek. Na okraj je potrebné vyzdvihnúť mimoriadne vydarenú knižnú väzbu.
Jednou zo základných metód vpsychológii je terapeutický rozhovor. Knižný rozhovor rovnako patrí medzi žánre, ktoré vistých prípadoch dovoľujú dotknúť sa druhého. Ján Hrustič je slovenský psychológ terapeut, ktorý spoločne so spisovateľkou editorkou knižnej edície Denníka N Monikou Kompaníkovou vedú vzájomný dialóg na tému osamelosti Ծ ádz Umenie blízkosti.
Podnetom na vznik publikácie bola osobná skúsenosť autorky so psychoterapiou práve uJána Hrustiča. Ten sa téme osamelosti venoval už Ծ Od osamelosti kblízkemu vzťahu vpartnerstve zroku 2015. Umenie blízkosti tak nadväzuje na tému, tentoraz vcelej hĺbke, pričom pridanou hodnotou je práve dialóg, ktorý stimuluje vzájomnú blízkosť otvorenosť.
Jednotlivé rozhovory sú tematicky ukotvené, dotýkajú sa základných psychologických kategórií vo vzťahu kčloveku ako láska, manipulácia, egocentrizmus, sebaúcta, sebavedomie, psychická zrelosť, autenticita najmä osamelosť. „Osamelosť je, keď žijeme vedľa seba, ale každý sám.“
Rozhovory analyzujú podoby osamelosti ponúkajú citlivý návod, ako sa vyrovnať so samotou vpartnerskom vzťahu, keď sniekým spíme vjednej posteli, večeriame pri jednom stole, staráme sa odeti napriek tomu nepoznáme vnútorné prežívanie toho druhého. Kniha pomáha čitateľovi pochopiť nielen to, prečo dochádza kosamelosti vo vzťahu, ale otvára aj priestor na spoznanie seba vo vzťahu kokoliu, rodičom deťom. Pozorovania Hrustiča, ktoré sa opierajú oprax, sú pre čitateľa jednoduché, zrozumiteľné, no nie úplne ľahko uchopiteľné – uvedomiť si, čo cítime, nepotláčať vlastné pocity, prijať ich s toleranciou, ale prejavovať ich vedome kultivovane.
Pozoruhodná je myšlienka autora omožnom vyučovacom predmete „sociálne správanie“ ako súčasti výučby v školách, ktorý by viedol človeka kasertívnemu riešeniu špecifických sociálnych interakcií.
Posledná kapitola knihy ponúka drobnú biografiu Jána Hrustiča. Zcelkového hľadiska do istej miery narúša koncepciu knihy, na druhej strane však prináša akúsi sebadiagnózu, čo samotného autora poľudšťuje. Umenie blízkosti je jedinečná kniha vtom, že vnej nachádzame seba samých, svojich blízkych a okolie, a to v špecifickej atmosfére pokoja.
Žáner rozhovoru si zvolila aj sociologička Oľga Gyárfášová Ծ Ako sme žili vrokoch normalizácie ǻپٳܱdz Rozhovory saktérkami spoločenstva vzdoru (Aspekt). Autorka sa zamerala na desať žien, ktoré boli súčasťou undergroundovej scény vnormalizačných časoch vBratislave. Rozhovory prinášajú spomienky žien n70. – 80. roky minulého storočia. Na jednej strane čitateľ môže vnímať kolektívne spomínanie na obdobie, vktorom jednotlivé aktérky prežívali svoju mladosť podieľali sa na zakázaných protirežimových aktivitách, na druhej strane ide o osobné reflexie žien, partneriek, kamarátok, matiek.
Vo výbere sú Tamara Archlebová, Marta Botta, Anna Budajová, Jolana Kusá, Gabriela Langošová, Ľuba Lesná, Ľudmila Pastierová, Julia Sherwood, Marta Šimečková, Dorota Šimeková. Výber dialogických partneriek je subjektívny, kčomu sa autorka aj priznáva. Cieľom sociologičky bolo sprostredkovať pohľad na všetky stránky ženských úloh vundergrounde. Zvyčajne išlo spočiatku omladé študentky, ktoré po boku svojich partnerov, resp. rodičov, dokázali vzdorovať moci jej represiám vpodobe vyhrážania, bytových prehliadok, sledovania, odpočúvania či výsluchov na známej Februárke. Autorka poukazuje na to, že neboli len partnerkami, priateľkami či manželkami, ale aj rovnocennými protagonistkami aktívneho vzdoru. Na pozadí jednotlivých ženských osudov prežívania vnormalizačných časoch sa vdruhom pláne vytvára obraz oformovaní fungovaní ilegálnych skupín.
Napriek subjektívnemu výberu dialogických partneriek podobným životným skúsenostiam vsledovaných rokoch sa autorke podarilo vyskladať jedinečnú paletu životných osudov. Tieto ženy spája nesmierna vnútorná sila, ktorá sa pretavovala do vzdoru (Júlia Sherwood sa osemkrát hlásila na vysokú školu navzdory režimu, Jolana Kusá nikdy nepustila príslušníkov ŠtB do izby svojich dcér, Marta Botta neúnavne hľadala možnosti ako emigrovať), do odvahy neustúpiť, nepoddať sa.
Vzávere publikácie zaujme štúdia Zuzany Maďarovej, vktorej analyzuje interpretuje príbehy spoločenstva vzdoru prostredníctvom spoznávania príbehov žien vkontexte spomínania na obdobie socializmu. Zároveň ide oosobný medzigeneračný dialóg saktérkami, ktorý umožňuje cez ich osobnú skúsenosť pochopiť obdobie, ktoré je súčasníkom vzdialené.
Hrdinkami reportážnej knihy Magdalény Rojo ádz Ženy, ktoré zostali sú ženy vjednotlivých častiach sveta (Mexiko, Senegal, India, Etiópia, Rumunsko, Slovensko). Väčšina príbehov sa odohráva na odvrátenej strane sveta, kde oko Európana často nezablúdi. Tieto ženy sú zosobnením svedectva omigrácii vo svete. Magdaléna Rojo sa mimoriadne citlivým spôsobom približuje kženám, ktorých manželia odchádzajú za prácou, často nelegálne, vsnahe zabezpečiť blízkym lepší život.
Vkrajinách svysokou mierou chudoby sa neustále prehlbuje ekonomická nerovnosť. Pod vplyvom dlhodobého sucha, neúrody a nedostatku pracovných príležitostí narastámigrácia, ktorá je nevyhnutná nprežitie. Migrácia sa stáva vurčitých spoločenstvách prestížnou či dedičnou záležitosťou a iba za peniaze, ktoré muži posielajú domov, je možné pretrpieť nedostatky a zaobstarať si bývanie či vzdelanie. Vo zvyčajne patriarchálnej spoločnosti sa tak ženy ocitajú samy, prípadne sviacerými deťmi, na ich plecia sa prenáša zodpovednosť za prežitie fungovanie rodiny. Musia zastať aj mužské práce, starať sa orodinu či pracovať. Bez mužskej podpory a finančného zabezpečenia (často sa všetky rodinné financie investujú do cesty, resp. sa rodiny zadlžujú) sú osamelé, odkázané na vzťah na diaľku a ak si muž vemigrácii nájde novú rodinu, zostávajú samy. Bývajú vystavené fyzickému násiliu či nemožnosti sa rozviesť, nemôžu naplniť svoje ambície ani sny a často sú obeťami rôznych spoločenských noriem. „Peniaze míňa ten, kto ich zarobí. Ak pracuje iba muž, žena očakáva, že jej dá peniaze na starostlivosť odomácnosť či jedlo pre deti. Ženy však nad mužovým zárobkom nemajú žiadnu kontrolu. Naopak, ak muž vie, že žena pracuje, už jej nebude dávať peniaze na nové šaty. Nakúpi ryžu, ale povie jej, aby olej kúpila sama.“ (s. 108)
Migráciou netrpia len ženy, ale aj deti, ktoré strácajú väzby na otcov. Chlapci už vútlom veku preberajú na seba ich úlohu v konečnom dôsledku ich nasledujú. Reportérka Magdaléna Rojo dokázala zachytiť atmosféru miesta a opatrným, empatickým prístupom sa jej podarilo absolvovať rozhovory so ženami, ktoré vkontexte spoločenských štruktúr patriarchálnej spoločnosti nie sú zvyknuté hovoriť vôbec, nieto ešte osvojom prežívaní. Na pozadí zažitého autorka hľadá odpoveď na otázku, akú podobu má láska. Vnašom západnom ponímaní ju vnímame ako zaľúbenie, niekedy bezhlavé, no vodľahlých častiach sveta má rôzne formy a podoby. Rešpektujúci prístup ku kultúre, rodinným zvyklostiam schopnosť vnímať i zachytiť atmosféru prostredia umožnili autorke sprostredkovať čitateľovi poznatok, ale aj duchovný či zmyslový zážitok. Autorka vzáverečnej poznámke píše: „Na tému, ktorá neraz zbytočne polarizuje spoločnosť, sme sa chceli pozrieť ziného uhla. Práve vďaka neprimeranému zneužívaniu témy je dnes neľahké hovoriť omigrujúcich ľuďoch na úteku bez negatívnych konotácií.“ Jej kniha je oslavou žien, ktoré zostali, lebo zostať je niekedy oveľa ťažšie ako odísť.
To, čo Daniela Dvořáková vStopách stredoveku okrajovo načala, Lívia Hlavačková Ծ Od elixírov po lieky (Artis Omnis) pretavila do konkrétnej podoby a odkryla časť histórie medicíny farmácie. Názov knihy reflektuje autorkino kompozičné uplatnenie chronológie. Od antiky cez stredovek, novovek, 20. storočie až po súčasnosť sprostredkúva históriu liečby liečebných prípravkov – medziodboru farmaceutickej medicíny. Prvá polovica knihy sa venuje slávnym menám zoblasti histórie lekárstva, ako boli Hippokrates, Celsus, Galén, Paracelsus či stredovekému všelieku tretiaku, prípadne skazenému vzduchu zmŕtvolných častíc – miazme. Oboznamujeme sa sHippokratovou prísahou vcelom znení stým, ako sa na ňu nazerá vsúčasnosti. „V súčasnosti žiaden lekár, ktorý vás ošetruje, Hippokratovu prísahu vskutočnosti nezložil, aj keď je to zaužívaný pojem. Keby ju skladal, zaväzuje sa pri Apolónovi, Asklépiovi, Hygiei Panakei napríklad aj ktomu, že nebude operovať chorého kameňmi. Alebo ktomu, že sa vzdá túžby po zmyselných pôžitkoch so ženami mužmi, či už slobodnými, alebo otrokmi“ (s. 15). Dozvedáme sa, že antická medicína má dlhšiu tradíciu ako indická ajurvéda, resp. tradičná čínska medicína. Autorka odhaľuje aj hriechy medicíny farmácie (venuje sa nacistickým experimentom, lobotómii, ktorá sa spočiatku považovala za úspešný medicínsky zákrok, tragédiám, ktoré sú dôsledkomnedôslednej výroby či nedostatočného výskumu liekov).
Druhá polovica publikácie prináša informácie o vývoji liekov liekovej politike. Vkontexte prežitej covidovej pandémie rôznych rozšírených konšpirácií sú osobitne prínosné fakty, ktoré upozorňujú na to, ako fungujú schvaľovacie procesy smerujúce kregistrácii liečiva. Zaujmú aj informácie ovýživových doplnkoch, ktoré podliehajú rovnakým normám ako potraviny, čím sa môže stať, že koncentrácia určitého vitamínu môže byť nižšia, resp. vyššia, ako je uvedené. Ztextu cítiť jemný výsmech alternatívnych liečiv a liečebných postupov, ako sú homeopatia či akupunktúra. Autorka argumentuje na popularizačnej úrovni, vpublikácii sa jej podarilo ľahkým, nenáročným prístupom objasniť vybranú odbornú tematiku predovšetkým laickej verejnosti.
Pomyslenou niťou sa vhodnotení opätovne vrátime kDaniele Dvořákovej, ktorá vStopách stredoveku hovorí aj o vzťahu stredovekej spoločnosti ksmrti, sktorou bola intenzívne zžitá. Ľudia zomierali mladí, počas epidémií, ženy pri pôrodoch, deti umierali na detské choroby kvysokej úmrtnosti prispievali aj časté vojnové ťaženia. Vsúčasnosti sa smrť odsúva na okraj. „Vpodstate len nedávno sa stalo súčasťou pravidiel zdvorilosti zatajovať vlastné smrteľné kŕče. Obscénnou začala byť aj choroba vo všeobecnosti; fenomén sa na Západe rozšíril od päťdesiatych rokov 20. storočia, spočiatku vanglosaských krajinách + všetky choroby boli vistom zmysle hanebné smrteľné choroby boli prirodzene najhanebnejšie zo všetkých. Pokiaľ ide osmrť, stala sa znej nezdvorilosť par excellence, preto sa musí tajiť do čo najväčšej miery.“ (s. 10) Citát Michela Houellebecqa nachádzame vúvode knihy Smrť ako perspektíva (Ikar) od Andrey Heretikovej Marsalovej Antona Heretika, známej psychiatričky uznávaného psychológa. Manželia Heretikovci pozývajú čitateľa na stretnutie so smrťou zrôznych uhlov pohľadu – historického, filozofického, medicínskeho, umeleckého či psychologického.
Vychádzajú aj z vlastnej odbornej praxe a čitateľovi predstavujú minikazuistiky pacientov tak, aby na malej ploche priniesli najdôležitejšie informácie. Tieto minikazuistiky sčasti odkrývajú terapeutický proces a vťahujú čitateľa do liečebnej problematiky.
Okrem osobných skúsenostií z praxe reflektujú smrť vliteratúre, umení, filozofii a filme. Reprodukujú mýty rozprávky smotívom smrti, ktoré sú súčasťou kolektívneho nevedomia predstavujú archetypy v oblasti ľudského prežívania. Smrť dávajú do kontextu vzťahov: smrť – láska, smrť – umenie, smrť – strata, smrť – humor, smrť – spojenec. Uvažujú ojej funkcii, efekte zmysle. Napriek útlosti je kniha vecná, odbúrava úzkosť v závere prináša zaujímavú myšlienku: „Smrť je teda perspektíva, sktorou môžeme hľadieť na zmysel života!“ (s. 133)
Pomyselná niť literatúry faktu pokračuje kšľachtickému rodu Friesenhof a Oldenburg, ktorému sa venujú historici Roman Holec Alexandra Lukáčová Ծ Európsky rod vslovenskom svete ǻپٳܱdz Rod Friesenhof Oldenburg 1789 – 1945 (Slovart). Prostredníctvom ich osudov sa dostávame ku kaštieľu vBrodzanoch vhornonitrianskom regióne, vktorom vsúčasnosti sídli Slovanské múzeum A. S. Puškina. Napriek tomu, že historici sa zamerali na jeden šľachtický rod, čítanie poskytuje pohľad na šľachtu vširšom celoeurópskom kontexte zároveň predstavuje šľachtický rod sjeho špecifikami vo vzťahu kuhorskej šľachte. Autorská dvojica zrekonštruovala príťažlivý príbeh štyroch generácií, pričom vychádzala zdomácich zahraničných historických prameňov. Najväčšiu pozornosť venovali Gustávovi Friesenhofovi (kúpil kaštieľ vBrodzanoch vzal si za manželku sestru vdovy po A. S. Puškinovi Alexandru), jeho synovi Gregorovi, ktorý sa venoval meteorológii, poľnohospodárstvu ako Neslovák bol členom Matice slovenskej, ako aj dcére Natálii von Oldenburg.
Práve čulé rodinné vzťahy sruským básnikom Puškinom predurčili kaštieľ na jeho využitie. Po smrti prvej manželky matky Gregora sa Gustáv Friesenhof oženil so švagrinou vtedy už nebohého Puškina Alexandrou Gončarovovou. Kaštieľ tak začala navštevovať aj samotná Natália Puškinová so svojím druhým manželom Lánským ich deťmi. Historici dokonca poznajú výšku samotnej Natálie, keďže v kaštieli si zaznamenávali na zárubňu výšku svojich hostí. Vzávere knihy autori prinášajú nevedecké zamyslenie. Puškin predstavoval 13. komnatu rodiny, jeho meno bolo vrodine tabu a načrtnuté úvahy autorov prinášajú korenisté vysvetlenie.
Kniha ponúka čitateľovi plnokrvný historický výskum, ktorý autori pretavili do zážitkového, pútavého textu nabitého informáciami s vedeckou analýzou interpretáciou. Text dopĺňajú dobové fotografie, zdroje celkovo pôsobí vyvážene, komplexne a esteticky.
História je plná vojen a žiaľ, vojny nie sú len minulosťou. Od februára 2022, keď Rusko začalo totálnu vojnu v Ukrajine,pribúdajú ďalšie ohniská, ktoré pútajú pozornosť svetových aj regionálnych hráčov. Vojnu Ruska proti Ukrajine reflektuje Róbert Ondrejcsák, diplomat bezpečnostný analytik, Ծ Ako Putin stratil Ukrajinu (N Press). „Píšem ju preto, aby som pomohol pochopiť najdôležitejšiu udalosť vmedzinárodných vzťahoch počas života našej generácie, ktorá ovplyvní aj životy našich detí,“ napísal osvojej motivácii vúvode.
Kniha zachytáva stav do konca júla roku 2023. Autor už pred vojnou roky navštevoval Ukrajinu. Podrobne opisuje vývoj pred rokom 2014, rýchlu premenu krajiny po revolúcii na Majdane ruskej anexii Krymu. Uvažuje orusko-ukrajinských vzťahoch, ktoré dáva do širšieho historického kontextu, sleduje snahu Ukrajiny onové regionálne začlenenie a zároveňmotivácie ruskej rozpínavosti. Vúvode formuluje aj základnú tézu knihy – udalosti v Ukrajine sú prejavom snahy Ruska od základov zmeniť európsku aj svetovú bezpečnosť, zničiť ukrajinskú štátnosť vytlačiť Západ zcelého postsovietskeho priestoru. „V ponímaní Kremľa sa ruské štátne hranice strategicko-bezpečnostné hranice nezhodujú. Tie druhé zahŕňajú aj štáty, ktoré majú patriť do ruskej sféry vplyvu ktoré nemajú právo na úplne samostatné rozhodnutia osvojej budúcnosti. Preto ruské elity nevnímajú túto vojnu len ako konflikt sUkrajinou, ale aj ako súčasť veľkého, globálneho dlhodobého zápasu scelým západným svetom, ktorý nie je obmedzený politickou biologickou existenciou Vladimíra Putina.“ (s. 25)
Autor analyzuje historické, ideologické geopolitické príčiny vojenského ťaženia, podrobne zachytáva priebeh vojny vjej prvom roku. Opisuje, ako sa na vojnu pripravovalo Rusko, ponúka pohľad na mobilizačné akcie na Ukrajine, ako aj na prerod ukrajinskej spoločnosti reakciu západných krajín, EÚ a NATO.
Autor pracuje so zdrojmi (poznámkový aparát na konci knihy má takmer 40 strán), navyše mal roky „najvyššiu bezpečnostnú previerku NATO, teda prístup knajcitlivejším informáciám plánom“ (s. 82). Štýl jeho písania je ľahký, zrozumiteľný pre čitateľa pútavý.
Často využíva iróniu, najmä sodkazom na šírené proruské naratívy, to nielen vkapitole nazvanej Ako sme sa stali obeťami nepriateľskej propagandy, ale aj v názvoch niektorých kapitol, napr.: Prechodné obdobie otázka pre „mierotvorcov“: Vy by ste odovzdali Trenčín Trnavu? alebo Je to víťazstvo iné, je to strategická prehra pre Rusko: členstvo Fínska Švédska vNATO. V názve tejto kapitoly sa Ծ objavila aj väčšia škriatkovská chyba, keď vtexte zostal odkaz – Premenovať kapitolu, prosím (s. 235). Záľubu virónii niekto môže považovať za neveľmi vhodnú pre literatúru faktu. Text, do ktorého autor zakomponoval dokonca aj vtipy, však veľmi zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje podstatu konfliktu ajjeho dôsledky a zároveňvyvracia mnohé na Slovensku šírené dezinformácie.
Na rastúce napätie vmedzinárodných vzťahoch, ruskú agresiu ohrozenie demokratických západných štátov reaguje aj zbierka komentárov, esejí odborných textov diplomata, politológa, spisovateľa právnika Daniela Šmihulu Medzinárodná bezpečnosť vkríze (Premedia).
Autor vpredslove pripomína, že znepokojujúci vývoj blížiace sa nebezpečenstvo sa týka aj Slovenska, hoci „v súčasnosti žijeme vpohodlí bezpečnostného skleníka“. Varuje pred „omylmi krajných pacifistov“, ktorí vpodstate žiadajú, aby sa Ukrajina vzdala, čo však vskutočnosti ruského agresora nezastaví rozpad súčasného medzinárodného práva by bol pre malú krajinu, akou je Slovensko, veľký problém. Rovnako odmieta ilúziu omožnej neutralite, ktorá nás neochráni, „ak sa nejaký ,veľký stratég' rozhodne nás obsadiť. Neutralita neznamená ani zrušenie armády všetkých povinností spojených sjej vydržiavaním. Naopak, ako osamotený štát by sme museli vynakladať na obranu omnoho viac prostriedkov, než sme nútení ako členovia aliancie.“ (s. 91) A „vymeniť NATO, EÚ USA za spojenectvo sRuskom je rovnaké, ako vymeniť stoeurovú bankovku za storubľovú“ (s. 92).
Upozorňuje na riziko rozkladu doterajšieho medzinárodného systému, pričomodmieta predstavu, že oslabenie Západu multipolarita prinesie akýsi mierovejší spravodlivejší svet. Tzv. vyzývateľmi Západu, ktorému sa vyčíta koloniálna minulosť, sú autoritárske štáty a „akékoľvek výhody znového usporiadania by sa tak či onak týkali len predstaviteľov elít ,nezápadných národov', nie širokých más obyvateľstva“ (s. 72).
Autor predpokladá, že „v blízkej budúcnosti vstúpime do novej éry bipolarizmu, tentoraz nie americko-sovietskeho, resp. americko-ruského, ale americko-čínskeho“ (s. 158), pričom upozorňuje, že vsúčasnej dobe hybridnej vojny sa Čína môže stať akýmsi „hovorcom“ antiliberálnej vlny, ktorú zažívajú západné spoločnosti vrátane Slovenska. Prenikanie Číny ďaleko za jej hranice sa zatiaľ najvýraznejšie prejavuje vslabších a chudobnejších štátoch, napríklad vAfrike, kde sa čínsky kapitál začleňuje do miestnych korupčných štruktúr ďalej ich rozvíja. „Výrazný čínsky vplyv by unás viedol knastoleniu autoritárskej vlády ,silných úspešných mužov' shierarchickou štruktúrou moci – hoci aj za formálneho zachovania demokracie – strednodobo kspomaleniu procesu modernizácie ekonomického rastu.“ (s. 151)
Vtextoch záverečnej časti nazvanej Kapitalizmus v21. storočí analyzuje dva jeho modely vsúčasnom svete. Jeden je spojený sliberálnou demokraciou, slobodou, demokraciou právnym štátom, druhý sautoritárskym režimom, kde sa právo aplikuje bez verejnej kontroly a vždy tak, aby vyhovovalo vládcom, byrokratom veľkému biznisu, prepojenému so štátnou mocou. V súčasnom zápase týchto dvoch podôb kapitalizmu – liberálneho autoritárskeho – autor vystríha pred pokusmi zaviesť „akýsi autoritársko-populistický kapitalizmus zastrešený aj orientáciou na niektorú autoritársku veľmoc. Podobne ako si Európa v20. storočí zaexperimentovala sfašizmom komunizmom“ (s. 194). Zamýšľa sa aj nad dôvodmi ohrozenia sociálneho zmieru politickej demokracie varuje pred narastaním sociálnych rozdielov namiesto ich zmenšovania.
Súbor textov reflektuje obdobie posledných šiestich rokov, väčšina bola zverejnená aj v Denníku N, Pravde,Hospodárskych novinách v blogu na portáli SME. Nevýhodou tohto súboru je, že viaceré myšlienky argumenty sa vniektorých textoch opakujú.
Vroku 2022 vydal Tomáš Hučko knihu rozhovorov spublicistom a reportérom Eugenom Gindlom (1944 – 2021). Vlani vydavateľstvo Absynt publikovalo výber publicistických textov Eugena Gindla zrokov 2006 – 2021 ádz Proti srsti, ktorý si zvolil sám autor, ǻپٳܱdz Kronika. Iniciátorom vydania výberu bol samotný autor.
Názov môžeme označiť za priliehavý osobnosti Eugena Gindla, ale aj pre samotné jeho texty. VGindlovom písaní sa zrkadlí stará ľavicová škola, tematicky je mimoriadne pestré, analytické a nie vždy pohodlné. „Už sa tak nepísalo, nikto znašich prispievateľov tak nepísal. Nepísali tak spravodajcovia, publicisti ani komentátori.“ (s. 7)
Autor sa orientoval vo viacerých sférach, zaujímala ho zahraničná politika, pričom si všímal udalosti, ktoré iní opomínali či vôbec nezaregistrovali, blízka mu bola ochrana životného prostredia, kritický bol ksociálnej nerovnosti historickému kolonializmu či neokolonializmu. Jeho sčítanosť sa zrkadlila vtextoch zvedeckej, kultúrno-spoločenskej aj ekonomickej oblasti, zároveň reflektoval reagoval na zahraničnú dennú tlač. Žánrovo môžeme hovoriť ofejtónoch, kde vyniká jeho rozprávačský talent, a esejach, kde sa výrazne prejavovala jeho schopnosť pozorovania analýzy. Texty sú čitateľsky príťažlivé najmä preto, že prinášajú nové zaujímavé informácie, často vo vzťahu kSlovákom. Vtexte Slováci na Mesiaci predstavuje Francúzov, ktorí prišli do Hnúšte na montgoliére, balóne, na ktorom sa po prvýkrát viezli ľudia vParíži, Gustáva Reussa, ktorý napísal prvé slovenské science-fiction Hviezdoveda alebo život Krutohlava, spomína Slováka Eugena Cernana, ktorý bol jedným zposledných, po ktorom ostala stopa na Mesiaci. Veseji Sochy mieria ksrdcu temnoty rozpráva o belgickom kráľovi Leopoldovi, ktorý časť svojho kapitálu investoval na Slovensku do kaštieľa vRusovciach, kde žila jedna zjeho dcér Štefánia. Kaviarne Alžbetka Štefánka boli financované z „afrického kapitálu“ (s. 161).
Eugen Gindl vo výbere svojich textov snadhľadom, intelektom a humorom sprostredkúva svoje videnie sveta, názory hodnoty, pričom jeho cieľom je vzbudiť záujem ouvažovanie či diskusiu.
Publikácia ádz Tváre dátumy vspätnom zrkadle (Artforum) od bývalého veľvyslanca vUSA sociológa Martina Bútoru opätovne ponúka sumarizáciu. Predstavuje výber autorových doplnených textov zrokov 2014 až 2023. Cieľom publikácie je pripomenúť čitateľom charakter doby, dať do kontextu významné udalosti vmoderných dejinách Slovenska a sprítomniť spomienku na aktérov tých čias. Kniha je zostavená zrozhovorov a publicistických článkov, ktoré majú podobu krátkych komentárov, glos či nekrológov, publikovaných vrôznych zborníkoch, najčastejšie vDenníku N Sme.
Autor sa profiluje ako optimista, ktorý aj vskľučujúcich témach udalostiach dokáže nájsť niečo pozitívne. Medzi tvárami, na ktoré nezabúda oživuje ich, sú Kornel Földvári, pri ktorom vyzdvihol jeho vysoko humánnu vlastnosť príkoria odplácať žičlivosťou, režisér Martin Porubjak, otec Srholec, Marián Labuda, Marián Geišberg, Miroslav Kusý, Hugo Portisch, Jan Sokol, Adam Michnik, Madeleine Albrightová, Milan Šimečka. Reflektuje knihy ich autorov, osvetľuje problematické udalosti odohrávajúce sa vosmičkových (1918, 1938, 1948, 1968) štvorkových rokoch (1914, 2004, 2014) vkontexte slovenskej histórie.Chronologicky od roku 2014 do roku 2023 prichádza so zásadnými udalosťami, ktoré následne reflektuje. Nosnými témami sú November ´89, vyrovnávanie sa srežimom mečiarizmu, maďarsko-slovenské vzťahy, podrobne analyzuje vzťah Slovenska kUSA: „Inými slovami, mimoriadne silný vplyv na to, koho na Slovensku považujeme za svojich zahraničných partnerov, spojencov priateľov koho vnímame, naopak, ako hrozbu pre našu bezpečnosť, majú politické elity. Ich ochota schopnosť vstupovať popri domácom aj do zahraničnopolitického zápasu a pôsobiť na širšiu verejnosť. Pochopenie aktívne vyrovnávanie sa stým, čo svojho času povedal český komentátor Bohumil Doležal na adresu pražskej ,kremeľskej loby: Buď si vyberieme Západ, alebo si Rusko vyberie nás'.“ (s. 223 –224)
Texty Martina Bútoru sa dobre čítajú aj vďaka výbornému štýlu. Autor má zmyslel pre estetiku jazyka a ľahko čitateľný je zhľadiska svojho svetonázoru, takže jeho publikácia môže podobne zmýšľajúcich čitateľov osloviť a, naopak, odradiť tých, čo na aktuálne spoločenské dianie nazerajú inou optikou.
Prekladateľka a publicistka Silvia Ruppeldtovápredstavuje v knihe Druhá tvár modernity (KPTL) výber esejí, resp. kratších článkov ktoré vychádzali vpriebehu osemnástich rokov vľavicovom Slove a denníkuPravda. Texty sú tematicky blízke a viažu sa predovšetkým na teritórium Latinskej Ameriky. Impulz na písanie textov zoblasti Južnej Ameriky prichádza zosobnej skúsenosti autorky odlišného videnia latinského sveta, než bolo príznačné pre značnú časť mediálnej sféry. Ako uvádza autorka, práve reflektovanie Juhu môže byť odpoveďou na veľké množstvo problémov súčasného sveta. Druhá tvár modernity tak môže odhaľovať skutočnosti, pred ktorými si naše európske vnímanie dejín zatvára oči. Autorka vecne so znalosťou veci osvetľuje, aký zásadný vplyv na formovanie Latinskej Ameriky mala kolonizácia. „Demografická katastrofa spôsobená vraždami, zavlečenými chorobami, vyčerpaním z otrockej práce samovraždami bola v Latinskej Amerike v prvých desaťročiach obrovská. Z odhadovaných 50 miliónov obyvateľov Nového sveta v roku 1492 (z toho 25 miliónov v Aztéckej ríši, 12 miliónov v ríši Inkov) bolo toto číslo podľa najmiernejších odhadov na konci 16. storočia o 80 percent nižšie. Pôvodný počet sa dosiahol až na prelome 19. a 20. storočia.“ (s. 32)
Autorka prepája hutné informácie, čitateľovi ich predkladá mimoriadne zrozumiteľne pútavo. Zameriava sa na históriu, priestor venuje výrazným politickým postavám Južnej Ameriky (Fidel Castro, Augusto Pinochet či Evo Morales), ako aj osobnostiam kultúry (maliari Oswaldo Guayasamín, Wilfred Lam, básnik Ernesto Cardenal, spisovateľ Ernesto Sabato). Latinská Amerika produkuje umenie nezvyčajnej emócie sily, formuje rozmanité spoločenské hnutia so silným postavením žien vspoločenskom priestore. Autorka je kritická k politickému riadeniu krajín Južnej Ameriky, no mimoriadne kritická je aj knovodobému kolonializmu. Napriek snahe krajín Južnej Ameriky ísť vlastnou, najčastejšie ľavicovou cestou, túto snahu často potláča hegemónia USA. Výber textov pôsobí ucelene slogickou štruktúrou. Kniha je zároveň apelom autorky: „Som presvedčená, že ak dnešnej Európe nejaká perspektíva v uvažovaní o budúcnosti sveta bytostne chýba, je to perspektíva tretieho sveta a priamy, čestný, nebojácny pohľad do očí globálneho Juhu.“ (s. 21)
Mimoriadnu mediálnu pozornosť získala vminulom roku kniha sociálneho antropológa Juraja Buzalku Postsedliaci (Mamaš) ǻپٳܱdz Slovenský ľudový protest. Charakteristiku postsedliakov nachádzame už na prebale knihy: „Postsedliaci sú moderní Slováci, ktorí veria videál domoviny zagrárnych čias podľa toho sa aj správajú. Vyznávajú svoje vidiecke hodnoty, ktoré považujú za ,tradičné', volia populistických vodcov sú často geograficky popletení. Cestujú po svete, ovládajú moderné technológie žijú najkvalitnejší život, aký kedy žili príslušníci ich rodokmeňa. Aj tak majú pocit, že svet je knim neláskavý, neberie ich vážne oni sa mu nemienia doprosovať. Melancholicky smútia za svetom, ktorý nikdy nebol. Ich stratégiou prežitia je nemať názor, teda pochopiteľná hra na istotu scieľom udržať status quo – ,len aby nebolo horšie'. Vtejto knihe hľadáme spôsob, ako snimi budovať spoločnú pokrokársku záhradu.“
Kniha je reedíciou starších prác do novej podoby a rozdelená je na dve časti – prvá obsahuje eseje štúdie, druhákratšie publicistické texty zverejnené vrôznych médiách. Hlavným motívom záujmu autora otému sociálnych politických hnutí je, ako uvádza vpredslove, „nástup fašizmu našich čias ako sním môžeme vnašich podmienkach bojovať“. Vpublikácii sa zameriava na rôznorodé témy – maďarsko-slovenské vzťahy, Rómov, štúrovcov, multikulturalizmus, inakosť pod. Autor snadhľadom iróniou komentuje súčasnosť aj moderné dejiny, nebojí sa provokovať a byť subjektívny, kritiku smeruje aj do „vlastných radov“, keď sa venuje napríklad diskusii o miere akademickej samosprávy. Odpoveď na otázku ako budovať spoločnú pokrokársku záhradu je možné hľadať vtvrdení, že kým sa vidiek nebude vnímať ako dominantný politický kontext, žiadna zideológií nebude úspešná, resp. riešením je akýsi progresívny populizmus. „Bez pokrokárskeho rozvoja vidieka sa Slovensko nestane prosperujúcou krajinou. Nutné zmeny nie je možné naštartovať bez účasti tých, ktorí na vidieku žijú alebo sa sním identifikujú. Kľúčová preto je dedinská politika, ktorú vduchu demokratických tradícií nazývam progresívny populizmus.“ (s. 17)
Nedostatkom publikácie je nekompaktnosť štýlu. Na odborný text, pre ktorý je charakteristický odstup autora od textu, je vňom priveľa subjektívnych, hodnotiacich vyjadrení (napr. čuduj sa svete, s. 39, precitlivelá sťažnosť, s. 78 pod.), na druhej strane, ak mal mať text výlučne publicistický charakter, vniektorých častiach obsahuje veľké množstvo cudzích slov a komplikovanú vetnú stavbu. Snaha diagnostikovať slovenskú spoločnosť však Ծ Juraja Buzalku nebola márna, vmnohých nastolených otázkach vyvoláva polemiku, to je dobre.
Na záver sa vráťme khistórii. V publikácii, ktorá nesie názov podľa ústredných postáv Lichtenfeld ǻپٳܱdz Jedno meno, dva osudy (Marenčin PT) od vojenského historika Petra Chorváta, sa spája dobrodružný ľudský osud, história kriminalistiky na území Bratislavy a bojového umenia. Krav maga (boj zblízka) predstavuje sústavu bojových techník, ktorú aj vsúčasnosti využíva izraelská armáda či polícia. Zakladateľom tohto bojového umenia je syn rodáka zUhorska Samuel Lichtenfeld, ktorý pôsobil ako policajt vUhorsku a vČeskoslovensku. Zaslúžil sa orozvoj ťažkej atletiky vBratislave, bol propagátorom inovátorom bojového umenia džiu-džicu. Syn Imrich Lichtenfeld nadviazal na svojho otca, slúžil včeskoslovenskej armáde, bol členom ŠK Makkabea, kde súťažil vgrécko-rímskom zápasení, ale aj vboxe. Vzrastajúci antisemitizmus vBratislave ho prinútil emigrovať do Izraela, kde sa stal príslušníkom izraelskej armády. Popri osudoch oboch ústredných postáv sa čitateľ dozvedá okriminálnych prípadoch, na ktorých vyšetrovaní sa Samuel Lichtenfeld podieľal, oútokoch na židovské obyvateľstvo vrokoch 1938 až 1940 vBratislave a spozná aj dianie včeskoslovenskej armáde na západe.
Kniha je kolážou textov; okrem výkladového textu sú v publikácii prítomné administratívne archívne dokumenty, dobové reklamy, články, ukážky zvyšetrovacích spisov. Text sprevádzajú autentické historické fotografie, mimoriadne zaujímavé sú tie, ktoré znázorňujú jednotlivé inštruktážne zábery figurantov taktického výcviku, ktoré sú nasnímané vateliéri. Vzávere knihy je príloha, ktorá má podobu krátkeho turistického sprievodcu po Bratislave, doplneného fotografiami budov či priestorov viažucich sa ktextu. Autor funkčne pracuje spočetným množstvom odborných historických zdrojov. Svojím tematickým zameraním formou spracovania ide ojedinečnú publikáciu.
Literatúra faktu 2023 priniesla aj publikácie, ktorým sa podarilo preniesť na čitateľa jedinečné spojenie zážitku poznatku. Jednou znich je Umenie blízkosti, kde návod na riešenie partnerských vzťahov nevyznel ako kuchynský recept, ale zaujal odbornosťou a prístupnosťou zabalenou do špecifickej pozitívnej klímy. Reportážna kniha Ženy, ktoré zostali zaujala perspektívou nazerania na problematiku migrácie,autorkinou citlivosťou a prístupom, vďaka ktorému dokázala sprostredkovať okamihy, keď sa oslovené ženy dokázali, hoci len na malú chvíľu, otvoriť hovoriť osvojich pocitoch či prežívaní. Na záver upozorňujem na knihu Druhá tvár modernity, ktorá plasticky zrôznych uhlov pohľadu zobrazuje Latinskú Ameriku vyvoláva emóciu zapálenia pre vec. Uvedené publikácie priniesli ženské autorky spája ich špecifická atmosféra, ktorá si čitateľa dokáže podmaniť.
Foto: archív autorky
