ղľáԾ
Veronika Dianišková: Pirátske rozprávky
Ilustrovala Jarmila Džuppová
Levoča: Modrý Peter, 2020
Otom, že tajomstvá majú zostať tajomstvami, vedia svoje aj postavy zpríbehu Veroniky Dianiškovej. Jedno tajomstvo si teraz prezradíme – v nenápadnej útlej knižke Pirátske rozprávky je ukrytý poklad. Ako ho objaviť?
Najväčšie tajomstvá sú vklasických rozprávkach často späté s čímsi najmenej nápadným (s ošúchanou lampou, so starými čižmami, píšťalkou apod.). Uveriť tajomstvu znamená pre protagonistov risk – vyberajú si zdanlivo nevýhodnú možnosť, naoko najmenej hodnotnú vec (zošívaný plášť, deravý mešec, najstaršieho koňa). Tajomstvo predstavuje kľúč kdobrému rozhodnutiu, kodomknutiu čarovných schopností predmetu, ksplneniu úlohy, kspokojnému životu. Odkrýva potenciál vzdanlivo nepoužiteľnom.
VPirátskych rozprávkach nejedno tajomstvo odovzdal starý otec svojej vnučke. Jedenásťročné dievča sa dozvedelo, že má pirátsky pôvod, a dom, vktorom žijú, nie je dom, ale loď. Od deduška dostalo mapu sostrovmi, ktoré môže objaviť, ak sa vydá na plavbu. Starý otec (archetyp múdreho starca) svoju vnučku naučil privolať Čaro, ktoré umožňuje umývať podlahu v kajute namiesto obyčajnej kuchyne, premeniť netopiera na čajku, cítiť morský vánok vuzavretej izbe, vidieť „za“. Než sa do tajomstiev rozprávok trochu ponoríme, pozrime sa, kto za nimi stojí.
Poetka amaliarka
Veronika Dianišková je autorkou viacerých zbierok poézie (Labyrint okolo rúk, 2007; Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh, 2014; Správy znedomovov, 2017), Pirátske rozprávky sú jej prvým prozaickým dielom. Jarmila Džuppová je maliarka, ilustrovaniu kníh sa nevenuje. Jej maľby sú však späté so slovom úplne prirodzene (vystavené obrazy niekedy dopĺňajú časti autorkiných denníkov). Tvorbu oboch autoriek charakterizuje prelínanie realistického asurrealistického, hlboký ponor do vlastného prežívania, perspektíva dívania sa na predmet alebo situáciu zvonku izvnútra.
Džuppovej uvoľnený rukopis, švih vedenej línie, práca sprítlakom dodávajú ilustráciám sviežosť a navodzujú dojem spontánnosti až živelnosti. Sloboda sa prejavuje aj vpoužívaní raz čistej kresby, inokedy kresby smaľbou či kombinácie kresby, maľby a koláže. Základom každej zdvadsiatich ilustrácií je však kresba.
Voľnosť charakteru kresby je spútaná grafickou úpravou publikácie. Ilustrácie sú často poslušne zarámované vobdĺžnikových plochách na inofarebnom pozadí strany, akosi izolované, do textu vizuálne nezasahujú. Za grafickým dizajnom knihy stojí Jakub Milčák. Naznačuje čitateľom takéto grafické riešenie (kombinujúce spontánnosť aupätosť, emocionalitu a racionalitu, chaos a poriadok) čosi zjej obsahu?
Paralelné svety
á첹 Pirátskych rozprávok nie je okázalá. Knižka má mäkkú väzbu a modrý prebal skresbou na žltom pozadí, ktorá pôsobí (aj vďaka zvolenému formátu knihy, veľkosti aumiestneniu titulnej ilustrácie) ako vineta, štítok na zošite (či lodnom denníku).
Text síce formu denníkových zápiskov prvoplánovo nemá, predsa však denník evokuje. Niekedy sa javí ako lodný, plný nevšedného dobrodružstva, inokedy ako bežný denník zachytávajúci udalosti každodenného života detskou optikou. Tajomstvo záznamu Pirátskych rozprávok pozná iba rozprávačka ajej starý otec.
Titulná ilustrácia na obálke zobrazuje dve lode, medzi ktorými je natiahnutý lanový most a provy oboch lodí ukončujú dračie hlavy. Komunikujú medzi sebou, pôsobia ako stará loď ajej mláďa, navodzujú dojem dôvernosti azároveň perspektívu detského hrového sveta. Sú zobrazené ako detské hračky splachtami zpapiera alebo kúskov látky.
Svet, vktorom sa dom občas premieňa na loď Orlicu, tvoria starí rodičia, matka so štyrmi dcérami, otec cez víkend, dve mačky ajeden pes. Na Orlici sa plavia predovšetkým štyri sestry. Vtedy sú pirátkami. Majú pseudonymy, chcú pôsobiť nebojácne a nezraniteľne, budujú si imidž tvrdej škrupiny. Sú aktívne (neštylizujú sa do rolí pasívnych princezien), občas sa medzi sebou pohádajú aj chalansky pobijú, ale zostávajú na jednej lodi. Do svojich vôd vpustili iba plachetnicu Plešatica zo susedstva, pretože jej posádku tvorí kamarátka Dora.
Ilustrácie (v súlade sintrospektívnym ladením rozprávania príbehu) neponúkajú obrazy tvárí postáv. Dievčatá sú zobrazené staršie, ich pirátska identita je nejasná. Rozprávačka zastupuje nevďačnú rolu najstaršej zo sestier, od ktorej sa očakáva zodpovednosť aj obetavosť.
Keď sú dievčatá pirátkami, sú sebestačné, nemajú strach ponoriť sa do hlbín mora, nezľaknú sa rozbúrených vĺn či praskania Orlice. Komunikujú so živlami, zvieratami, vecami aj fantazijnými bytosťami (Vetriskom Klebetiskom, morským prúdom Silomírom, spadnutou hviezdou, veľrybami, loďou, morskými pannami atď.). Ich pirátska loď Orlica je však ostrá avýbojná iba naoko, vskutočnosti je to nespútaná plachetnica žijúca vsúlade so svojím okolím. Avešte skutočnejšej skutočnosti je to nehybná poschodová posteľ vdetskej izbe, priestor pod stolom ohraničenýprevísajúcim obrusom, útulná „trucovňa“ všpajzi pod policou svajíčkami.
VPirátskych rozprávkach sa pôvabne prelína reálne zobrazenie sveta smagickým. Na možnosť dvojakého dívania sa na tú istú vec upozorňuje čitateľa už štruktúra obsahu – každá zdvanástich kapitol má dvojaký názov. Tenká hranica medzi fantazijným areálnym, ale aj striedanie a miešanie drsnosti snežnosťou, radosti so smútkom, pohybu snehybnosťou, pocitu slobody aneslobody sa prejavuje aj vo vizuálnej podobe knihy. Striedajú sa vnej svetlé atmavé stránky, biele amodré písmená, modrá farba oblohy, diaľavy, mora, pasivity, duchovna, melanchólie ažltá farba slnka, aktivity, radosti a bezstarostnosti.
Ilustrácie zobrazujú tenkú apriepustnú hranicu paralelných svetov výstižne – kresba je vniektorých častiach ostrá, dôrazná, tvrdá, inde rozmazaná, znejasnená, spochybnená.
Skrytý poklad
Domnievam sa, že kniha Pirátske rozprávky bude vdetskej knižnici stálicou. Text aj ilustrácie sú vyskladané z viacerých vrstiev a možno sa knim neustále navracať, odkrývať ich postupne, prenikať do hĺbky obsahu podľa aktuálnych schopností apotrieb dieťaťa. Niektoré z tajomstiev, ktoré zveril starý otec najstaršej vnučke, ostanú pre mladších čitateľov skryté, tí si však – na rozdiel od starších detských čitateľov – naplno vychutnajú opisy dobrodružstiev (napr. súboj žraloka svetrom vžalúdku).
Autorka textu a autorka ilustrácií využívajú symboliku a metaforický jazyk prístupný aj deťom. Ilustrácie nie sú doslovným prekladom zjazyka textu do jazyka výtvarného. Obrázky môžu detskému (aj -násťročnému) čitateľovi otvoriť cestu kčítaniu skrytých/priamo nevyslovených obsahov.
Petra Baďová (1985)
Pracuje v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre. Je autorkou publikácie Existenciálna estetika vecí (2016). Zaoberá sa estetikou krajiny, situácií a vecí a dejinami výtvarného umenia.
Veronika Dianišková. FotoSoňa Uriková
