Štelbaská už napísala niekoľko titulov pre začínajúcich čitateľov. Vnich sa ukázala ako autorka, ktorá hľadá sdieťaťom kontakt. Jej prózy pre deti sú charakteristické tým, že rozprávanie má aj priznanú poznávaciu funkciu. Napríklad vknihe Filipko sa detský čitateľ prostredníctvom rozprávania zoznamuje so životom zvieratiek vlese apri vode. Vistom zmysle preniesla tento postup aj do textov dvoch nových knižiek. Ponúka pútavé témy, ktoré majú potenciál vytvoriť silný príbeh. Nejde jej však oto, aby strhla pozornosť čitateľa na dej, ale na myšlienkový odkaz, zktorého vychádza aku ktorému jej rozprávanie smeruje. Osloviť čitateľa témou znamená vjej podaní osloviť ho problémom, ktorý je natoľko závažný, že stojí nielen za „čítanie“, ale aj za úvahu. Týmto spôsobom sa usiluje navodiť vmladých ľuďoch potrebu zaoberať sa témami ahĺbať nad nimi. Ak by sa zdalo, že je to samozrejmá požiadavka pre každé literárne dielo, poznamenávam, že dnes to už, žiaľ, nie je pravidlom, preto som si túto črtu dovolila zdôrazniť. Poviedky vobidvoch zbierkach (Filipko, հáťčí) sú žánrovo i tematicky rôznorodé. To umožňuje príjemcom vyskúšať si rôzne typy rozmýšľania aprístupov k textu. A,samozrejme, autorke to ponúka priestor osloviť širšiu škálu adresátov.
Timotea Vráblová
Autorka upriamuje pozornosť na problémy vyprázdnených vzťahov, na komplikovanú životnú situáciu mladých ľudí vrozpadnutých rodinách, na životy dospievajúcich, ktorých rodiny sú postihnuté dôsledkami zmien ahodnotovej nestability vporevolučnej transformácii spoločnosti (Oliver zo zbierky հáťčí). Hoci ide onáročné problémy, Štelbaská nezaťažuje čitateľa hromadením negatívnych príznakov. V jej rozprávaní sú vždy aj prvky konštruktívnej analýzy asnaha povzbudiť čitateľa, aby uvažoval otom, čo môže vdanej situácii preniesť hrdinu kriešeniu, alebo otom, čo mu pomôže udržiavať životnú stabilitu.
Timotea Vráblová
Posolstvo jednotlivých príbehov udrie dospelému do očí na prvý pohľad. Pre mladších čitateľovje to však len vedľajšia línia príbehu, atak to má aj byť. Zžívajú sa sjednotlivými postavami, hľadajú podobnosti azáchytné body, ktoré ich utvrdia vtom, že ich problémy nie sú ojedinelé, atak nachádzajú svoje miesto na tomto svete. To posolstvo vnich musí dozrieť. Možno si naň nikdy nespomenú, ale je vnich už zasadené ako semienko. Aak budú naďalej dostávať prísun dobrých príbehov sposolstvami (ktoré koniec-koncov sú univerzálne), zakorení sa to vnich.
Veronika Pizano, 2017
Vknižke Zuzany Štelbaskej հáťčí je päť rozprávačov, ktorých spája vek– majú trinásť rokov: Darina, Oliver, Sväťo, Šarlota a Viola. Každý má vpublikácii aj svoju realistickú kresbu, takmer portrét, takže si ich čitateľ dobre predstaví. Majú rôzne problémy– napríklad závislosť od sociálnych sietí, tučnota, emigrácia, vášne a chyby rodičov či hľadanie zmyslu života. Rozprávanie je moderné, miestami je text až futuristický a všetko sa odohráva na Slovensku– vkonkrétnych mestách a na pekných miestach. Zuzana Štelbaská vie písať sviežo a rozumie svojim postavám. Svet trinásťročných je zaujímavý pre všetky generácie, ale kniha bude baviť asi najmä tínedžerov. Je vnej aj veľa prírody a budujú sa vzťahy, čo je vždy zaujímavé.
Robert Hüttner
V knihe Filipko (...) si čitateľ uvedomuje javy, ktoré si doteraz vôbec nevšimol: že v prírode sa nedeje nikdy nič len tak. Že všetko je vo vzácnej rovnováhe, ktorú by človek nemal narušiť, lebo je jej súčasťou. Naučí sa v prírode správať ohľaduplne, lebo je v nej len na návšteve, ako hovorí Filipkov ocko. Text je silný svojou náučnou zložkou, ktorá je však podaná ľahko, vtipne (škriatkovia Brmbolíček, Stromočíček, Trboľa a Prdoľa), hravo, so zmyslom pre slovné hračky (vlnebo, obrenica).
Marta Hlušíková
