Sliepka vkatedrále sa zrodila – tak ako celá osamelobežecká poézia – zo životného pocitu, ktorý možno označiť ako existenciálny. Bol to pocit, že ľudské indivíduum, ľudská individualita je vstave ohrozenia, ktoré vyplýva zdeformovania hodnôt, zpotláčania slobody jednotlivca, zkolektivistického zajatia, obmedzujúceho voľnosť myslenia ikonania. Spomedzi prvých kníh troch príslušníkov skupiny Osamelí bežci tento pocit najnaliehavejšie zaznieva práve vRepkovej knihe. Bolestné prežívanie apreciťovanie ohrozenia sa premieta do jeho básnickej zbierky predovšetkým včastom akcentovaní motívu smrti, pričom ide osmrť neprirodzenú, zapríčinenú tragickou nehodou alebo samovraždou.
Igor Hochel
Motivická osnova ažánrové rudimenty liturgicky štylizovaných prosieb, osobnej modlitby, básnického reportu, hermetizujúcej šifry vŽ--Ծ- P. Repku sú späté sautorským spontánnym gestom akresťanským seba-porozumením viery. Na rozdiel od tradične rustikálneho alebo moderne politicky klerikálneho kresťanstva, resp. katolicizmu ajeho kultúrne estetizovaných verzií dostáva sa uP. Repku kslovu sekularizovane urbánne kresťanstvo, odvíjajúce sa možno od dávnej chlapčenskej spolupatričnosti pod patronátom sv. Dominika Savia alebo sv. Jána Bosca, od rodinného kresťanského povedomia ako alternatívy voči bojovne ateistickému režimu, pričom uP. Repku (...) to prechádza do sondovania prehliadaných zón dobovej každodennosti mladej generácie aotvárajúcich sa možností vzmysle kontrakultúrnych utópií šesťdesiatych rokov.
Fedor Matejov
Koniec koncov, Osamelým bežcom nejde onič viac aonič menej, ako oživot, ojeho zmysel. Peter Repka hovorí opoézii činu ačine poézie, pričom poriadok slov nie je náhodný. (...) Biologicky podložený epistemologický pojem autopoiezis(Maturana/Varela) tu môže byť zaujímavý aužitočný. Označuje doživotný anepretržitý proces sebaobrany živých bytostí, schopnosť žijúcich systémov neprestajne vytvárať seba samé, autonómne produkovať život, pričom autonómia neznamená, že indivíduum môže existovať samo pre seba. (...) Autopoiezis funguje len vštrukturálnom prepojení, vspolužití jednotlivca sinými žijúcimi systémami. Na rovine človeka ako cítiacej, mysliacej atelesnej bytosti to znamená, že sa autopoietickyrealizujeme jeden cez druhého. (...) Ztoho vyplýva, že ako ľudia máme aj zodpovednosť za vývoj toho druhého, že dokonca máme (...) povinnosť milovať blížneho, lebo bez lásky zaniká schopnosť človeka obnovovať samého seba, žiť.
Mohlo by sa povedať, že tvorivosť Osamelých bežcov od začiatku funguje podľa autopoietického princípu (...).
Angela Repková
Spolu sďalšími externými reportérmi vytvoril na stránkach Mladej tvorby osobitný žáner literárnej reportáže. Jej základom sa stala uPetra Repku výrazne subjektívna, intímna poloha, založená na literárnej štylizácii autentickosti, na priamom komunikačnom kontakte vpodobe rozhovorov adialógov, kombinovaných so záznamami intímnych biografických žánrov, denníkov, či korešpondencie asprevádzaných paralelným prúdom autorskej meditácie areflexie. (...) Literárne reportáže Petra Repku, obsiahnuté vknihe Vstaň achoď sa tak stali pre dnešného čitateľa nechtiac zaktuálnych reportáží pocitovou askúsenostnou pamäťou doby, jej mnemosyne, odtlačkom či aurou.
Peter Zajac
Repkova poézia vzniká ztroch výrazných impulzov. Na prvom mieste je to skutočnosť, tvoriaca základnú matériu, kúsky skladačky, zktorých vzniká typická repkovskábáseň-koláž. Kombinujú sa konkrétne zážitky, úryvky zrozhovorov akomentárov, pričom sa takmer vždy dá zdokumentovať, kto ich povedal, komu, za akých okolností. (...) Druhým impulzom je (...) Repkov otvorený vzťah kslovu avýznamu básne, ktorá sa môže dať vyložiť jednoduchým odkrytím alegórie (ako napr. b. Kozmonauti), častejšie však zostáva sémanticky divergentná, schopná naplniť väčší počet interpretácií. Repka básne dotuje početnými informáciami, ale záverečný obsahový súhrn nie je zhodný so súčtom jednotlivých výpovedí. Vsúlade spravidlami koláže, čitateľ prijíma rôzne registre informácií, usporiadané podľa intuície (tretieho tvorivého impulzu) aosobitej logiky subjektu.
Ján Gavura
Šprint na doraz. Dych zplných pľúc. Také sú Petrove dotyky so životom, ktorý je nám daný formulovať, formovať. Také je jeho obrazná myslenie, také sú jeho konkrétne, často priam empatické obrazy so zábleskmi čistej telepatie. Priamy prenos. Snímky zverejného koncertu. Beh kamery. Ajej estetika: íԲ, ktorú nezastaví ani val našej obyčajnej ľahostajnosti: Žiť naplno, prežívať, vžívať, vciťovať sa do iných aj do tepúcej duše našich svetov, ktoré máme ako dar. Byť nadšený, byť očarený, byť zdrvený, byť jednou nohou stále za hranicou možností, byť bláznivý aj zodpovedný zároveň, byť ja aty, byť mužom abyť ženou, byť stále, byť viacej ako len byť na svete. Kričať od bolesti amlčať pre radosť. Byť vpremene. Blížiť sa, ako sa knám blíži rýchly avytrvalý bežec, ktorý vpohyboch svojho behu nesie celé svoje tiché posolstvo. Potrebu komunikácie, bezprostredný ľudský rozhovor uprostred rachotu ašumu sveta egocentrizmu anemilosrdnosti.
Ivan Štrpka
Poznanie aopakovanie sa predlohy vytvára tlak na dištinkciu konečných znení básní, miestami až natoľko, že sa takmer stráca spojitosť skalvarickými udalosťami abásnický text je samostatný. Vzďaľovanie sa od pôvodnej proto-platformy badať aj vknižnej následnosti, od najzreteľnejšieho vplyvu vŽ--Ծ- až po obmedzenie vKarnevale vkláštore. Pocit nezávislosti avoľné prenikanie jednotlivými motivickými zdrojmi podporuje hravý amimetický jazyk, ktorý fragmentárnym radením replík amotívov pracuje proti ucelenosti výsledného obrazu zostaveného podľa mimetického princípu. Podobné dôsledky má Repkov postup po zlomkoch, dodávajúci celku svoje parciálne významy, často entropické, málo uchopiteľné, prijímané ako záchvev energie, kladného alebo negatívneho nabitia, ako vyjadrenie tragiky, absurdity, grotesky.
Ján Gavura
Vzbierke Relikvie anjelov Repkovo básnenie, predtým optimistické ahravé, prechádza presýtené všeplatnými múdrosťami viditeľne viac na stranu vážnosti. Poukazuje napríklad na vyprázdňovanie viery „zdedenej“ bez zvnútornenia, keď tí, ktorí onej hovoria, uctievajú relikvie, ju často len majú, neprišli knej sami, nevyšliapali vlastný chodník, neprešli vlastnú púť (...). Tematizuje silu ivyprázdnenosť slova, obojstrannosť vzťahu Boh – človek, priateľstvo, či zmenu matky na anjela, no všetko sprevádza istý nadhľad, ktorý mu nedovoľuje upadať do pesimizmu.
Veronika Rácová
Už vRepkovej poézii sa za jeden zjej najsilnejších tematických prvkov považovala fascinácia smrťou, kontrast chladu apátosu smrti a vmemoároch patria knajlepšie napísaným práve tie, vktorých sa vedie zápas oživot (...) areflektuje sa smrť najbližších (...). Tieto časti nie sú banálne, naopak, majú svoju špecifickú atmosféru, sugesciu, tajomstvo, autor vnich nie je reportér, skôr intímny lyrik, pripomínajú pamäti Mily Haugovej či Jána Roznera, vktorých reflektovanie smrti najbližších alebo už dávnejšie mŕtvych patrí tiež ktomu najlepšiemu. (...) Repkovo Spätné zrkadlo pre svoj uvoľnený, nenásilný spôsob písania, škrtanie zbytočného, pozorovanie zodstupu, presah kabsolútnemu vnímaniu umenia, vnímavé reflektovanie ideologicky zmanipulovanej spoločnosti aľudsky úprimné sebaobnažovanie zrejme nestratí ani vbudúcnosti estetickú príťažlivosť avrámci memoárovej literatúry bude patriť ktomu lepšiemu, čo unás vzniklo.
Monika Kekeliaková
