Pramálo je nutkania stať sa básnikom adôvody na to nie sú žiadne. Apredsa prvá báseň, či už napísaná alebo spôžitkom prečítaná postihne viacerých, ako by sa dalo očakávať. Clivota nie je jedinou príbuznou poézie.
Imňa bezdôvodne zviedlo pokušenie azababral som čistý biely papier tým, čo som považoval za verše, hoci bez rýmov. Rýmovanie mi nechutilo. Pripomínalo mi lúštenie krížoviek vopred zostrojených na vylúštenie.
áň vzniká zniečoho, čo ešte nebolo. Ak nie zničoho, tak aspoň zo zjavenia.
(...)
Ako sa začína básnik? Tiež hľadaním.
Ako sa začína báseň? Asi neodolateľným obrazom spojením nesúvisiacich slov, pojmov, ich znovuzosúvzťažnením.
áň sa nevymýšľa, ale objavuje. Nie odrazu, pozvoľna. Ako kedysi naexponované filmy vo vývojke tmavej komory.
áň Pštrosi vmeste začala pri listovaní vdesaťzväzkovej encyklopédii Brehmov život zvierat zpočiatku minulého storočia, keď som sa zastavil pri slovách: Pštros „slepo sleduje okamžité nápady svojho mozgu / atýra iné vtáky.“ Nie som tiež pštrosom? Dva verše vúvodzovkách zostali vkonečnej verzii básne, vktorej je iveľa piesku.
(Pštrosi v meste. Peter Repka. In: Ako sa číta báseň (Dvadsaťsedem autorských interpretácií), 2013, s. 142 – 143.)
Tichá, pokorná, háčkuje záclonu na okno najmenej tri metre široké adva metre vysoké, dokončiť prácu zdalo sa byť nemožné, každá záclona bol projekt neúnavnej trpezlivosti podľa vopred určených vzorov. Dni, hodiny, za slnka, za dažďa háčkovala ahudba, ktorú pri tom počúvala, nebola iba zrádia. Do Veľkej noci boli záclony hotové. Trpezlivosť pri písaní Že-lez-níc som zdedil po mame.
(Spätné zrkadlo, s. 59)
