píše Mila HAUGOVÁ: Rastlinné denníky. (Z denníkov). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 124 – 129.
(...) Apráca redaktorky? Možno práve tu skúšam svoje limity. Alebo skúšajú moju literárnu toleranciu autori, hoci teraz už menej, ale kým boli súčasťou Romboidu iDotyky... Vytrvalosť grafomanov je obdivuhodná. Anaopak – od dobrých autorov treba texty niekedy doslova vymámiť, ešte aj potom ich niekedy žiadajú späť. (...)
Vkaždom „teraz“ je nevyhnutne prítomné „predtým“ a „potom“. To, čo teraz píšem, bude minulosťou, keď to bude eventuálne niekto čítať. To je môj pocit plynutia času: na jednej strane ohrozenie časom, budúcnosťou – to je pocit veľmi „dospelý“ – ana druhej strane zároveň splynutie sčasom asprítomnosťou, teda aj sminulosťou; stým veľmi úzko súvisí detstvo, alebo ak môžem ísť ešte ďalej do bezčasovosti, túžba po živote „pred narodením“. Umelec nemôže nebyť rozplynutý včase; je to jeho natiahnutie sa, nadýchnutie sa smerom knekonečnému, ktomu, čo je zBoha včloveku. Uvzato sa hrúžim do prítomnosti, súhlasím, ale sprihliadnutím na to, že „spomienka vrhá tieň do budúcnosti“. Vyznávam rilkeovské „Raz len, všetko len raz. Raz auž nikdy. Amy tiež raz.“ Je to pomerne ťažká poloha byť tu prítomný vkaždej chvíli.
(z rozhovoru spoetkou uverejnenom vLiterárnom týždenníku č. 24 zr. 1990)
Ak píšete poéziu, na začiatku je to veľmi jednoduché. Cítite sa výborne. Čokoľvek, čo napíšete – všetko je dobré. Ako však starnete amáte za sebou pár kníh, musíte byť opatrnejší, očom a čo píšete, viac si vedomí svojho písania. Musíte byť opatrní, čo publikujete avyhodiť viac básní. Alebo ich len odložiť do zásuvky anikto ich nikdy viac neuvidí...
(z rozhovoru Juliety Barnesovej sautorkou z28. 9. 1996, prel. I. H.)
Pri jednom pravidelnom koncoročnom pálení toho, čo som tom roku napísala anepokladala za vhodné na uverejnenie, hodila som chladnokrvne do ohňa aj staré kalendáriky (záznam M. išiel dnes ráno sJ. – ani M. ani J. už nežijú) aj hrubý zošit. Omilostila som asi jednu vetu... niečo vzmysle, že hviezdy pretrvajú...
Naozaj mi to nechýba. Posledné roky (možno po maminej smrti) si už denníky nepíšem tak pravidelne. Zaznamenávam sny, narodenie vnučiek, návštevy blízkeho človeka: vraciam sa kšifrám mladosti (musíme svoj vzťah tajiť, muž, ktorého milujem, nie je voľný), tak si myslím, že to musím zatajiť ešte aj vdenníku. Niekedy mu do denníka napíšem list otom, čo robím, čítam, počúvam, varím, ako mi je (naozaj sa dá napísať, ako mi je?)...
Písala som svoje denníky mame? Ukrývala som sa pre ňou do denníkov? Skôr to druhé, mama asi zásadne nesúhlasila sostrou zmenou môjho života, keď som sa naplno začala venovať literatúre amôj manželský vzťah sa, jemne povedané, uvoľnil až krozchodu. Aké zaujímavé slovo roz-chod: ísť na dve strany? alebo opačným smerom? Open road: otvorená cesta, ako úžasne to znie (a aké je to ťažké!).
Alebo sa stali denníky básňami – básne denníkmi – modlitbou?
Denným, teraz nemyslím každodenným, za-pisovanám, za-znamenávaním čoraz tichšieho anepravidelnejšieho tlkotu srdca. Tie malé temné návraty, dnes 11. júla 2014: ráno po zobudení vstanem aako krátky filmový záber, oktorom sme si nie istí, že sme ho skutočne videli (bolo by nevyhnutné ho znova spätne pretočiť, ale to sa nedá), na chvíľu temno vhlave apotom nič, idem ďalej anie som si istá, či sa to naozaj stalo alebo nie. Atá chvíľa mi potom chýba zcelého dňa aneviem si nájsť miesto: okrem toho som čakala na (jeho) telefonát, jedno znajčastejších, ale najnevypovedateľnejších čakaní.
(z knihy Písať ako dýchať)
