Podracká knižne debutovala básnickou zbierkou Mesačná milenka v roku 1981, kde sa cez protipóly citových prejavov človeka dotýka zážitkov z detstva a skúseností z obdobia dospievania, uvažuje o zmysle života a o základných existenčných otázkach subjektu. Aj v nasledujúcej zbierke Zimní hostia sa zameriava na preverené istoty, ktoré nesklamú, ako je detstvo, láska a domov. Pre ďalšiu autorkinu básnickú tvorbu je typické odhaľovanie duše súčasnej ženy, jej citový život, plný nehy a lásky, ale i vášne a túžby a jej postavenie v spoločnosti. Dana Podracká v slovenskej poézii reprezentuje prúd, ktorý sa orientuje do hlbinných podstát ženského cítenia, ale zároveň túto pocitovosť reflektuje vo vzťahoch k vonkajšiemu svetu. Autorka sa dotýka rozličných tabu a skrytých dimenzií života. Jej poézia je plná originálnych obrazov, často zosilnených pohanskou či kresťanskou symbolikou a mnohými odkazmi na umelecko-kultúrny a dejinný kontext. Mýty, symboly a vízie sa tu dynamicky prelínajú. Láska je v Podrackej básnickej tvorbe esenciou, z ktorej vzniká všetko: pohyb, celá dynamika ľudského bytia v jej rozpornosti i jednote. Podrackej esejistická tvorba sa neprestajne pokúša fixovať najintímnejšie polohy ženskosti. K tomuto smerujú aj hlbinné rozbory symbolov, diel a tendencií v dielach popredných slovenských spisovateľov (napr. Sládkovič, Mináč, Mihalkovič, slovenské ľudové rozprávky), alebo svetových autorov (Dostojevskij, Fowles, Kim, Cvetajevová, orientálne rozprávky).
Ján Zambor
Štrnásta zbierka Dany Podrackej Posuvné dvere sa podobne ako dve predchádzajúce zbierky skladá z desiatich cyklov obsahujúcich symbolicky po sedem básní (sedem sviatostí, sedem hlavných hriechov, Sedembolestná Panna), čím zbierky spolu tvoria akýsi triptych. Podrackej veršový systém stojí na presne vytvarovaných nerýmovaných veršoch hýriacich neošúchanými metaforami. Každý motív, každý verš je metaforickým krokom z tmy do svetla, alebo aj naopak zo svetla do tmy. Pritom celé veršovanie má rozprávačskú kadenciu, silnejúcu s pribúdajúcimi stranami a vyúsťujúcu až do príbehovosti, ktorá však „zahŕňa do seba domy, ulice, predmestia“, ale predovšetkým odklína hlbiny ženskej duše a z jej tajomnej podstaty vynáša myšlienky, ktoré „prebúdzajú realitu“. V prebudenej realite si lyrický subjekt priam vychutnáva momenty, v ktorých v porozumení splynuli duše a ľudia, keď objavili cit, krásu, veľkosť, a vlastne i božskú podstatu svojho, hoci aj bolestného údelu. No v polyfonickej rôznosti sa tu s rovnakou naliehavosťou vynárajú vo svojej desivej podobe veci, ktoré otriasli ľudskou civilizáciou ako vojny a katastrofy prestupujúce storočiami, holokaust a koncentračné tábory či smrtné vyčíňanie Covidu. S osobitným dôrazom sa tu reflektuje láska, rodina a generačná súvzťažnosť. „Som tým, v čo verím“ deklaruje poetka a vytyčuje si nanajvýš ľudský program: „zísť z diaľnice a nájsť metafyzický chodník.“
Alexander Halvoník
