Každá kniha má iný rytmus dýchania. Dýchanie je rytmus času, ktorý sa aj v nás mení. Súvisí to so všetkým: s osobnou skúsenosťou, vekom, ale aj s dobou. Tomu, čo dýcha v knihe, prekáža slabika navyše či chýbajúce slovo. Najlepšie to badať pri čítaní básne nahlas. Tam, kde je to "nesprávne", sa dych zastaví a ja viem, že je tam chyba, ktorú treba opraviť. Keď píšem, nahováram si, že dýcham tak, ako si to žiada ideálna štruktúra diela. Dosiahnuť ju je nemožné, stále sa len približujem. Stará hebrejská duchovná tradícia hovorí o spočinutí v skrytej hrane magického kryštálu. To je pre mňa kubus.
In: Knižná revue, roč. XXV, 20. 5. 2020, č. 10, s. 10.
Píšem, pretože hľadám matricu vlastného bytia, mysliaci vzorec zo slov, ktorý by sa hodil na viacero životov apomohol by im zorientovať sa vsebe ivo svete. Robert Welch, profesor literatúry na Univerzite vUlsteri vSevernom Írsku, mi povedal: Žiadnu matricu nehľadaj; už ju máš. Je ňou spájanie zdanlivo nesúvisiacich vecí, ktoré dokážeš navzájom prepojiť tak, že do seba presne zapadajú. Nehľadaj, píš. Každá napísaná veta je pokusom opochopenie tvorivej hlbiny človeka, ktorý sa ocitol sám so svojou víziou, sám so svojím utrpením aodvahou, aby vyslal do spoločenstva správu osebe, ale zároveň aj oňom samom. Každá napísaná veta je pokusom zostúpiť kprameňu, do jazyka „zielpunkt“, jazyka poslednej úprimnosti, kde je každý nezameniteľný, ozajstný apoľudštený vlastnými chybami. Každá napísaná veta je svedectvom oduchovnom živote „pani Cogito“, ženy svíziou, ktorá prekročila prokrustovské lôžko, vymedzené patriarchami apovýšené na princíp podriadenosti, nie rovnosti, aby sa vydala na cestu poznania. Pani Cogito je súčasťou celistvosti sveta, ktorý sa mení, postavený pred otázku ďalšieho smerovania. Buď kduchovnej vertikále alebo kinformačnej atechnickej horizontále. Píšem, lebo nepísať by znamenalo nebyť vbytí, ktoré ma presahuje.
