ղľáԾ
Pošta zpontu II
1
Darmo posielaš listy – ani
ozvena neodpovedá,
len zdvojí volanie.
Napokon – kradne, lebo otázok je viac.
Kto čakal odpoveď, prestáva volať.
Otázky – aj keby od nich sarmatským horám
padlo cimburie –
zostávajú otázkami.
Ako len blízko je kdiaľke,
myslíš si.
2
Zasiahnutý všetkými hrotmi, ktoré nebodali,
ostriami, ktoré nerezali,
ikaždým tieňom,
ktorý sa ťa netýkal.
No ležíš
pod múrom, ktorý sa azda nekymáca,
namáčaš prst do vlastnej krvi
apíšeš.
DZá.
ѱá!
3
Aj taká vatra je – vták dohára
aešte tlie vkríčí posledný tón –
to akoby dochádzalo od slov knáprave.
Ale možno je to len ticho preložené
do reči tmy.
Aj ty klameš sebe,
predstierajúc, že klameš iným.
4
Pijem viac aviac,
ale už bez strachu – to
stále hlbšie kráčam životom
anáklad, ktorý nesiem, je vždy
ťžší.
Nevládzem už odhadnúť jeho cenu –
možno je vňom tá črta okolo božských úst,
aká sa podarí len raz,
ak nie – bol môj život náklad bez váhy.
Oheň iblesky pominú,
večný je iba dážď,
ťažký dážď, ktorý pomedzi všetkým
貹á.
Lacrimae rerum.
5
Nevie, že odchádza.
ղDzá,
Բá,
ǻ屹á,
ale už sústredený na podstatné.
Vieš, že jeho podstatné je smrť –
tvár ako keď hľadí do ohňa,
začína rozumieť iným skutočnostiam.
Len ruka,
tá ešte hľadá cestu kžene prezývanej Hrubá záplata.
Očo si lepší?
Už nikto.
To iba boh ťa márne miluje.
Neopätovaný boh?
6
Voľakto volal:
išli ste po kameňoch? Nedotkli
ste sa piesku?
Ste vítaní.
Kto prichádza ako návšteva, prichádza
na pomoc.
Kamene idú okolo.
7
Ivmojom súmraku si dávam záležať,
aby vždy jedno oko bolo pre jasný pohľad,
druhé pre číry cit.
Viem: vo chvíli ustrnutia
sa vyrovnajú.
Ako každý trest
imôj je trestom smrti:
teraz viem, že
nemôžem viac než iní.
8
Okamih skríkne,
no čas ešte znie.
To iba my sa opakujeme.
9
Aké to mám od rána srdce!
Cudzie,
priúzke, iba tikajúce,
ale aké švitorivé, aké do spevu!
Chvíľu som postál vkúte, ktorého sa nedotkla história,
na mieste, kde sa hrávali deti.
10
Začínať od rany – tam
je motív, ktorý prerastie vtému,
stačí iba pridávať viac aviac tela.
Ale čo ty, nezranený,
umierajúci zosobných dôvodov?
11
Vietor driape kôru zplatanov,
pod ktorými sa usiluješ udržať na tvári
dievčenské ústa.
Ony uhýbajú, zmierené
tým víchrom, ktorý nie je vtebe.
Kričíš pomedzi bozky
vstrachu zprázdnoty,
ktorú nezaľudní nedohodnutý cit.
12
Chlieb, ktorý zostal nedojedený,
horkne inakšie.
Už viem,
prečo sa aj hladný vták
po každom zobnutí obzrie.
