ղľáԾ
MATKA ADCÉRA CESTUJÚ VLAKOM (z knihy PRVÁ SMRŤ VRODINE)
Blanka sa vedľa mňa neprestajne mrví. Chvíľami hľadí von oknom, chvíľami kontroluje čas na hodinkách. Každých päť minút sa ma spýta. Mami, akedy tam už budeme? Zdvihnem hlavu od knihy, pozriem sa do prázdna pred sebou, zvraštím čelo, akoby som nad otázkou naozaj uvažovala. Neviem, myslím, že už čoskoro. Blanka sa zas nespokojne zamrví aopäť stíchne. Stále sa pozerá von oknom, akoby vočakávaní známych domov, ulíc, stromov, ktoré sa každú chvíľu predsa musia vynoriť apreletieť popri vlaku, ja si zatiaľ nerušene čítam, len občas sa úkosom pozriem na dcéru, sledujem jej narastajúce vzrušenie, nadskakovanie na sedadle, nervozitu, očakávanie. Možno to príliš prežíva, možno by som ju nemala brávať so sebou na cesty. Ale ona ma vždy úpenlivo prosí, mami, už dlho sme nešli do mesta, mami, chcela by som ísť za tatinom, aja sa nakoniec vždy nechám obmäkčiť avyberieme sa spolu na cestu vlakom.
Blanka snapätím sleduje krajinu za oknom azavše sa ma spýta. Cez aké mesto teraz prechádzame? Cez túto dedinu sme išli aj minule, však, mami? (Hlúpučká, veď je to vždy tá istá cesta.) Niekedy ma naľaká výkrikom. Mami, pozri, tam sú kravy! Tam sa pasú kravy!
Naše rozhovory na ceste sú vždy rovnaké. Skôr či neskôr sa ma spýta. Príde tatino na stanicu? Myslíš, že dnes nás bude čakať na nástupišti? Neviem, čo jej mám na to povedať. Obe tušíme, čo nás čaká na konečnej stanici. Blanka však nechce počuť pravdu. Pravda je príliš očividná. Nie je to podľa pravidiel. Väčšinou odpoviem niečo vtom zmysle, že uvidíme. To sa nedá povedať, kým tam neprídeme. Keď je príliš rozrušená, poviem jej, nech si nerobí veľké nádeje.
Dnes hľadí optimisticky do budúcnosti. Predstavuje si, že tatina uvidí priamo zvlaku, hneď ju zbadá, zakýva jej, ona sa vykloní zokna. Tati, tati, tu sme. Zakaždým mi rozpráva tento scenár, ktorý sa ešte nikdy nezrealizoval, lebo hlavný hrdina odmieta svoju úlohu. Núti ma chodiť na cesty, nepomáha vysvetľovanie, plač, prosby, vždy znova aznova nastúpime do vlaku avydáme sa do mesta za tatinom, nikdy nekončiaca fraška. Aj ma to uráža, prečo vždy len tati tati tati anikdy nie mami mami mami! Chcela by sa stretnúť aj so mnou tak nástojčivo, keby som zrazu zmizla zjej života? Vydávala by sa aj za mnou na cesty? Kedy už dá pokoj? Keby tak jedného dňa prišla asama od seba povedala. Mami, už nechcem, aby sme chodili za tatinom. Vystískala by som ju, konečne by som vedela, že je moja. Ale ona len túžobne hľadí von oknom, počíta stĺpy popri trati asníva oňom.
Mami, a prečo v tomto vlaku nikdy nechodí kontrolór? Nečakane sa ku mne obráti. Touto logickou otázkou ma úplne zaskočí. Mňa, mňa sa pýta, prečo sa vjej vysnívanom vlaku nekontrolujú cestovné lístky! Cesta za dokonalým tatinom musí byť tiež dokonalá, nie? Možno kontrolór kontroloval lístky tesne predtým, než sme nastúpili. Alebo sa mu nechce. Vysvetlenie pokrivkáva, no viac odo mňa naozaj čakať nemôže.
Ticho sedí a rozmýšľa. Nad mojou odpoveďou. Či jej má uveriť. Amá tento vlak vôbec reštauračný vozeň? Zrazu ju trápia takéto podružnosti. Neviem, nikdy som to nezisťovala. Si smädná? Pokrúti hlavou, že nie, avytiahne ztašky obrázkovú knižku. Potichu čítame, jedna vedľa druhej, matka adcéra na nedeľnom výlete do mesta.
Zrazu zdvihne hlavu od knihy. Niekto si ide sadnúť do nášho kupé! Do nášho kupé si ešte nikto nikdy neprisadol. Naším vlakom cestuje veľmi málo ľudí. Ako bude dcéra reagovať na spoločnosť?
Je nadšená. Ale áno, je tu voľno. Prisadnite si. Aspoň nám bude veselšie. Rapoce ako divá. Ideme do mesta navštíviť tatina. Už na nás čaká adokonca kúpil makovník na privítanie. Pôjdeme sa všetci traja pozrieť na opice ana slony ana žirafy do zoo. Minule tam bolo žirafie mláďatko ato bolo vyššie než ja. Apritom sa narodilo len pár dní predtým. Atatino nás zoberie na zmrzlinu. Nedá sa zastaviť. Vymýšľa si také nehoráznosti, až sa za ňu hanbím. Zle som ju vychovala. Klame aani sa pri tom nečervená.
Aj ja jej neprestajne klamem. Beriem ju na cesty za tatinom. Nechám sa vždy znova aznova prehovoriť anastúpim sňou do vlaku. Dávam jej nádej, že sa statinom raz stretne. Nakoniec si ho vsugeruje. Vymyslí. Zbledla som. Čo ak tieto banálne cesty vlakom unej vyvolajú nejakú psychickú poruchu? Začne počuť hlasy abude si myslieť, že knej hovorí tatino. Scestami treba urobiť rázny koniec. Bude to tak lepšie. Pre nás obe. Skúmavo na ňu hľadím. Práve sa smeje. Nie, nie. Tatino býva unás, ale teraz má prácu vmeste apreto nemôže byť snami. Čoskoro prácu dokončí abudeme zasa všetci spolu.
Blanka, idem si do kuchyne uvariť kávu. Nechceš čaj? Nemám ti priniesť niečo na pitie? Určite si smädná.
Nepočúva ma. Pokračuje vmonológu. Druhý raz sa jej spýtam. Vytreští na mňa oči. Ale, mami, ty si sa zbláznila, veď sme vo vlaku. Obráti sa kimaginárnemu spolucestujúcemu. Ospravedlňte nás. Mama je asi trochu zmätená. Odhodlane vstanem zkresla, odložím knihu na nočný stolík. Odchádzam do kuchyne. Blanka vyskočí zo stoličky, ktorú si pred „cestou“ postavila vedľa mňa, azdrapí ma za tričko. Mami, nechoď preč! Vypadneš zvlaku! Je to nebezpečné! Vytrhnem sa. Koniec týmto hlúpostiam! Musí si uvedomiť, že tieto cesty nevedú nikam.
Urobila som si kávu aso šálkou sa vraciam naspäť do izby. Čo asi za mojej neprítomnosti urobila? Snáď upratala stoličku na svoje miesto avzdala sa. No keď nenápadne nakuknem do izby, ešte stále sedí na stoličke vedľa môjho opusteného kresla. Počujem, ako sneskrývaným nadšením hovorí. Vážne?! Vy ma zoberiete za tatinom? Ó, ďakujem. Vedela som, že raz ma za ním niekto naozaj zavedie!
PO POHREBE (z knihy PRVÁ SMRŤ VRODINE)
Obrad bol dôstojný akrátky, pár slov avence so stuhami, plný kostol trúchliacich avietor, ktorý udieral do vitráží, pohľady upreté na malú rakvu aslzy vmaminých očiach, keď jej tisli ruky, mäkké spotené dlane auhýbavé pohľady apotom cesta pomedzi borovice ačierne náhrobné kamene až kčerstvo vykopanej jame. Všetko som pozorovala zbezpečnej vzdialenosti, zababušená do svojej obľúbenej páperovej bundy, nemohla som prestať myslieť na tú bledú nehybnú tvár, drobné rúčky prekrížené na prsiach aplavé vlasy po ramená, nemohla som uveriť tomu, že tá tvár je mŕtva. Keď sa spustilo mrholenie, zatvorila som oči apo lícach mi stekali potôčiky dažďovej vody, určite sa ešte dá niečo urobiť, musí sa dať niečo urobiť, takto to predsa nemôže skončiť, hrobár, ktorý zdvihol lopatu azačal zasypávať jamu, rozhodné ľahostajné švihy ramenom.
Na kare som sa tmolila po byte ako prízrak, len najbližšia rodina aniekoľko priateľov, prítmie oštvrtej poobede aoceľovosivé mraky nad spustnutým dvorom. Utiahla som sa do detskej izby ahľadela von oknom, vkuchyni mama prestala brať ohľady na hostí, plakala aprevracala do seba poháre čistej vodky, blúznila apreklínala všetkých vrátane mňa. Nemohla som ju počúvať, aj otec sa už niekam vytratil, moja staršia sestra fajčila na balkóne arodinní priatelia sa postupne porúčali, odísť čo naďalej od nás, von zdomu ana autobus, cez most do centra azabudnúť, zabudnúť hneď, ako to len pôjde.
Vyšla som na dvor, z vrecka som vybrala kriedu ana betón som nakreslila škôlku, zelenou farbou, chvíľu som skákala amoje skoky sa ozývali po celom dvore, tak ako mnohé večery predtým. Nemala som priateľov, ale to mi nevadilo, vystačila som si, kreslila som, lozila po stromoch, skákala škôlku, každé popoludnie až do večera som trávila na tomto špinavom dvore, až kým sa mama nevyklonila zokna anezavolala, Amália, večera je na stole. Ale dnes nie, dnes sa nevykláňa zokna, dnes ma nevyzerá anevolá na večeru, dnes sedí za stolom, hlava vdlaniach arozostrený pohľad od toľkého pitia, mami, neboj sa, to zvládneme, mami, to bude dobré, ale ona sa po mne len zaženie, akoby som bola otravný komár.
V tú noc som nemohla zaspať, hľadela som do tmy apočúvala sestrino pravidelné pokojné odfukovanie, prikrývka až po nos astíchnutý dvor za oknom. Napokon som vstala alen vnočnej košeli som sa prechádzala po byte, vobývačke som sa zastavila pri balkónových dverách, na strope mihajúce sa svetlá, keď okolo nášho domu prešlo nejaké auto, nazrela som aj do rodičovskej izby, mama ležala na bruchu, vystretá ruka visiaca zpostele, otec chrápal. Pomaly som za sebou zavrela dvere avkuchyni som otvorila chladničku, prudké svetlo azvyšky chlebíčkov, vytiahla som škatuľu aza kuchynským stolom, nohy prekrížené na stoličke, som upíjala zmlieka apráve vtom momente na dvore zamraučala nejaká mačka.
Ráno som nešla do školy, pri raňajkách som do seba nemohla dostať ani za lyžicu kornflejkov, akeď si sestra vpredsieni zaväzovala šnúrky, stála som vedľa nej aopierala sa oveľké nástenné zrkadlo. Potom som za ňou zavrela dvere, akeď odišiel aj otec, letmý bozk mame aštrngajúce kľúče, ktoré zvesil zklinca, ostali sme vbyte len my dve.
Hrala som sa v detskej izbe na koberci, vysypala som zo škatúľ lego astavala som zámok pre víly, biely jednorožec na zelenej tráve ažezlo do ruky kráľovnej víl. Práve keď som stavala vežičku, vošla do izby mama, vjednej ruke vodka od včera, zktorej už veľa neostalo, sadla si na moju posteľ, chvíľu sa len tak rozhliadala po izbe, trochu si odpila apotom otvorila skriňu. Vytiahla znej moje modré letné šaty, károvanú sukňu, tričko sMickey Mousom, všetko rozložila na posteli achvíľu sa na to len tak dívala apotom sa začala dotýkať látok, ale mne nevenovala vôbec pozornosť, mne, čo som sa od prekvapenia zabudla hrať, červený komín lega vzaťatej pastičke. Vtichosti som pozorovala mamu, akeď zničoho nič, bez varovania, zmietla šatstvo zpostele asama si do nej ľahla, priplazila som sa knej po koberci, čo je, mami? nie je ti dobre? ale ona sa nehýbala, len ležala na mojej detskej posteli, atak som zdvihla všetko šatstvo auložila ho späť do skrine, prevrhla som pritom fľašu vodky, číra tekutina tečúca na koberec.
Keď sa sestra vrátila z fakulty, bolo už navarené, francúzske zemiaky, sadla som si oproti nej za kuchynský stôl, mama zvŕtajúca sa pri sporáku, pichanie vidličkou do jedla avyberanie nádoby sutierkou, aby si nepopálila ruky. Sestra pomaly jedla alistovala pritom vnejakom farebnom časopise, nové trendy vobliekaní, ako si správne namaľovať oči, vyberte sa do prírody, chvíľu som sa aj ja pozerala do časopisu asnažila sa rozlúštiť názvy hore hlavou, ale potom ma to omrzelo. Oprela som sa na stoličke, tak čo je nové vškole? brali na teba profesori aspolužiaci ohľady kvôli mne? aaké sú francúzske zemiaky? dobre prepečené? mama doobeda nadávala, že rúra melie zposledného. Zasypávam sestru otázkami, ale ona len hľadí do časopisu, zamyslene prevracia stránky, prežúva francúzske zemiaky aobčas zdvihne pohár aodpije si zdžúsu.
Poobede sme boli obe vdetskej izbe, sestra za stolom, lampička zažatá, na jeseň sa stmieva dosť skoro avonku sa pomaly strácali tiene. Otec sa vrátil zpráce, počuli sme, ako buchli vchodové dvere, sestra mu dala pusu na privítanie, smamou sme sa tomu zdiaľky prizerali, mama vzástere, ktorú si ešte nestihla dať dolu, aotec sa takmer ihneď utiahol do svojej pracovne, kde si pripravoval podklady do práce, klepot klávesov doliehajúci až knám. Mama vobývačke pozerala nejakú talkšou, môj život spsoriázou, ja som sa nudila, atak som vytiahla zo skrine švihadlo, trochu som skákala, snažila som sa nedupať asestra sa asi prvý raz neohradila, apritom som čakala len na to, že vstane azahriakne ma, Amália, ako sa mám sústrediť na cvičenie, keď tu poskakuješ ako opica! Amália, okamžite stým prestaň! ale nie, moja sestra sa len skláňa nad zošitom aľavou rukou krasopisom prepisuje cvičenie do zošita.
Stalo sa to okolo šiestej večer, vôbec neviem, ako sa to zomlelo, či sa mama pohádala sotcom, či otvorila ďalšiu fľašu vodky, či ju na súmraku prepadla úzkosť, keď sa pozrela von oknom, viem len, že zrazu vtrhla do našej izby. Ležala som práve na posteli ačítala si, sestra prekvapene mykla hlavou, keď sa rozleteli dvere amama vbehla dnu, roztvorila dokorán šatník azačala vyhadzovať moje šatstvo na zem apritom plakala, áno, plakala ahovorila niečo, čomu som nerozumela, až kým do izby nevtrhol otec anechytil ju za zápästie. Prestaň! okamžite stým prestaň! mama sa splačom zviezla na koberec aja som vtej chvíli zaborila tvár do vankúša.
Sestra si už išla ľahnúť, za oknami tma, rozbité pouličné lampy ablikajúca žiara televízorov voknách, mama aotec vkuchyni, ja pri dverách, vedela som, že by sa mi nepodarilo zaspať, atak som tam len tak postávala. Otec jedol francúzske zemiaky, mama vytiahla zchladničky vodku anapila sa priamo zfľaše, prosím ťa, odlož tú vodku, aký to má zmysel? otec sa jej pokúšal dohovoriť, ale ona naňho nedbala, bolo jej to jedno, teraz, keď ju už moja staršia sestra nemohla vidieť. Ale ja, ja som ju videla, videla som jej strhanú tvár, ovisnuté kútiky úst aopuchnuté viečka, takisto ako som videla otcovu rezignáciu, azrazu som dostala pocit, že môj život sa odteraz bude skladať zudalostí, ktoré nebudem môcť nijako ovplyvniť abudem sa im musieť prizerať, postupný rozklad mojej rodiny, mama prepadávajúca čoraz viac alkoholu, fľaše vodky stojace vrade pri chladničke, niekoľko neúspešných pokusov osamovraždu, hospitalizácia vPezinku anapokon zlyhanie pečene aotec, ktorý sa od toho bude čoraz viac dištancovať, vzďaľovať sa celej rodine, mladá milenka apostup vpráci, až si jedného dňa povie, že už chce konečne opäť žiť, vymaniť sa zdusivej atmosféry „domova“, vymazať ma zpamäti, anavštívi rozvodového advokáta. Zatočila sa mi hlava, musela som sa oprieť ozárubňu, ale naďalej mi pred očami defilovali katastrofické obrazy budúcnosti amoja staršia sestra, ktorá bude mať ako jediná odvahu povedať, že všetkému som na vine ja.
LIEČEBNÉ KÚRY (z knihy PRVÁ SMRŤ VRODINE)
Chorého sme položili na posteľ. Rozhodli sme sa liečiť ho doma. Nevedeli sme však určiť, aká choroba ho postihla. Neustále sme sa hádali anakoniec sme sa zhodli len na tom, že názov choroby aj tak nič nezmení. Urobíme pre chorého všetko, čo dokážeme. Vyliečime ho zneznámej pliagy za každú cenu. Dokonca sme oznámili úradom, že ani sestrička knám nemusí chodiť na kontroly, my sa ochorého postaráme, aurčite lepšie než ona. Sme predsa jeho rodina. Záleží nám na ňom.
Chorý nám zaberal všetok čas. Zbavili sme sa záväzkov: práce, školy, mileniek, štátu, Boha. Ostali sme sami. Vjednej izbe schorým. Rozložili sme si matrace okolo jeho postele, rozdelili sme si služby. Každý prebdel pri chorom štyri hodiny, potom si odpočinul, počkal na ďalšiu službu atak stále dokola. Ale vskutočnosti sme chorého nikdy neopúšťali avenovali sme sa mu všetci súčasne. Išlo ojeho život. Nešlo onaše životy. Kým nevyliečime chorého, naše životy nie sú dôležité. Chorý ležal na posteli anehýbal sa. Kŕmili sme ho lyžicami, napájali zdetských fliaš, popritom sme študovali odbornú literatúru ahľadali spôsoby, ako liečenie urýchliť.
Bolo to náročné. Začali sme holandskou metódou, ktorej sa hovorilo krvné premiestňovanie. Mali sme dôvody domnievať sa, že nehybnosť nášho chorého bola spôsobená takzvaným zamŕzaním krvi vžilách. Vlaickej reči by sme mohli povedať, že krv mu prúdila po tele len veľmi neochotne, neprestajne sa zastavovala, zrážala, tiekla vprotismere – vtedy chorý dostával kŕče atvár sa mu krivila bolesťou. Apráve takému abnormálnemu správaniu krvi mala holandská metóda zabrániť. Spočívala vtom, že krv sa rýchlym tempom pumpovala ztela atlakom sa vzápätí do tela vracala. Takto zahriata apoháňaná krv vydržala dlhší čas tiecť súvisle, bez prekážok abezchybne prekrvovať organizmus. Ideálne bolo, ak sa krv odobrala ztela na jednom mieste ana inom mieste sa zas do tela dostávala. Tak sa miešala krv srozličnou rýchlosťou ahybnou silou, čím sa organizmus regeneroval. Miešanie krvi je veľmi zdravé, zhodovali sa holandské príručky.
Krvné kúry sme chorému naordinovali dvakrát denne, každých dvanásť hodín.
Viditeľne mu to prospievalo. Po krvnom premiestňovaní celý očervenel, prekrvovanie pracovalo na plné obrátky.
Ďalším krokom bolo namáčanie vhorúcej vode. Tentoraz sme si nemuseli pomáhať zahraničnými príručkami, túto metódu sme vymysleli sami. Vychádzali sme zpredpokladu, že samovrahovia si pred rezaním žíl ľahnú do vane napustenej vriacou vodou, aby urýchlili vytekanie krvi, ateda logicky, ak chceme krv čo najviac popohnať, chorého musíme umiestniť do horúcej vody.
Kvôli tejto kúre sme sa premiestnili do kúpeľne. Naplnili sme vaňu vriacou vodou achorého sme ponorili do kúpeľa, aby sa liečil. Vodu sme neprestajne obmieňali, obávali sme sa, že nebude dostatočne horúca aliečba tým stratí na účinnosti. Pri chorom sme bdeli dňom inocou. Vždy pripravení zasiahnuť, ak by sa namáčaný náhodou svypätím posledných síl snažil pozdvihnúť nad svoj trpký údel aoddýchnuť si od speneného kúpeľa.
Koža sa mu zakrátko začala rozpadávať, odlupovali sa znej súvislé vrstvy, čoskoro mu každý dotyk spôsoboval bolesť. Splynul svodou. Prestali sme ho vynášať zvane na krvné premiestňovanie. Sám chorý si to želal. Vždy, keď sme ho odtiaľ chceli vytiahnuť, od strachu zbolestivého dotyku sa celý ponoril do vody, aby zneho nič netrčalo. Neodvažovali sme sa ho vytiahnuť. Voda bola príliš horúca.
Práve keď sme sa tešili, že chorý už nejaví známky únavy, vyčerpania, pleť má pekne ružovú ana nič sa neponosuje, prišiel zlom.
Chorý ostal ležať celé hodiny pod vodou anevynáral sa. Všetci sme ho napäto sledovali učupení pri vani adohadovali sme sa, čo sa stalo. Viacerí predpokladali, že chorému sa po niekoľkodňovom pobyte vo vode vyvinuli žiabre, ostatní sa domnievali, že chorý si na vodný živel natoľko zvykol, že už nepotrebuje tak veľa vzduchu adlhšie vládze zadržiavať dych. Skôr či neskôr sa vynorí, uisťovali sme sa navzájom. Zatiaľ čo sme čakali na jeho návrat zvodných hlbín, pripravovali sme ďalšie metódy liečby. Poštou nám chodili stále nové anové podnetné zahraničné publikácie azanedlho sme vypracovali podrobný liečebný plán na nasledujúce mesiace.
Nesmierne bolo naše sklamanie, keď sa chorý ani po niekoľkých dňoch nevynoril.
Rozhodli sme sa pozastaviť prílev vriacej vody, akeď sa hladina upokojila avoda ochladla, vytiahli sme chorého na súš.
Zistenie, že chorému sa nevyvinuli žiabre, ani sa nenaučil zadržiavať dych, nás trpko sklamalo. Bezradne sme hľadeli jeden na druhého. Skúmavo sme si prezerali napuchnuté telo.
Na našich tvárach sa zračil hnev. Nemohli sme uveriť, že by nám chorý vyviedol niečo také. Nám, ktorí sme mu venovali toľko starostlivosti! opatery! času! Ale bolo to tak. Zrejme si svoj život veľmi nevážil. Napriek všetkému sme voči nemu nepociťovali nenávisť. Bol predsa jedným znás. Naša rodina. Taktným mlčaním sme sa preniesli ponad jeho podlé správanie, aj keď sme všetci vedeli, čo si oňom myslíme. Videli sme si to na očiach.
Osušili sme ho, obliekli do čierneho obleku auložili na posteľ. Ruky sme mu prekrížili na prsiach aokolo postele rozostavili sviečky. Niektorí sa venovali jeho vlasom, česali ho, strihali, pilníkovali nechty, vytrhávali obočie, holili chlpy na tele, ďalší sa venovali mejkapu, pudrovali ho, pridávali mu červeň na líca (teraz nezvyčajne biele), iní zas vyberali vzásielkovom katalógu obleky, vkusné topánky, každý deň mu menili slipy. Jeden znás dokonca mŕtvemu prepichol ucho anasadil mu malú náušnicu. Ale po čase sme už nevládali predstierať amuseli sme si otvorene priznať: nie je to ono. Poštou nám stále chodili učebnice medicíny apríručky pre domácu liečbu austavične nám pripomínali, aké to bolo predtým, čo všetko sme ešte mohli vyskúšať, keby ten nevďačník... možnosti liečby sú nevyčerpateľné. Ale čo sa dá robiť smŕtvym? Naše činnosti boli jednotvárne anezáživné. Nikto nevedel vymyslieť žiadnu metódu, ktorá by čo ilen trochu ozvláštnila každodennú rutinu.
Rozhodli sme sa to vyriešiť radikálne. Sfúkli sme sviečky, vytiahli náušnicu zucha, vyzliekli mŕtveho zo značkového obleku avyniesli telo von zbytu. Zostali sme sami. Bez jedného znás. Bez práce, bez životnej náplne.
Ale už čoskoro sa to zmení. Život je plný tragédií abolo by naivné myslieť si, že nám sa vyhnú. Vieme, že čoskoro ochorie ďalší. Jeden znás. Tak to vživote chodí. Jeden zomrie, druhý ochorie. Večný kolobeh choroby asmrti. Nezúfame si. Práve naopak. Po byte sme strategicky rozmiestnili hromady kníh. Každý si ukoristil niekoľko vedeckých publikácií, brožúr askrípt ateraz sa za nimi skrýva.
Navzájom sa pozorujeme. Vyčkávame. Skôr či neskôr niekto ochorie. Apotom sa prezradí, zakašle, odfrkne si ako kôň, začne chrliť krv, alebo nejakým iným spôsobom prezradí zhoršujúci sa zdravotný stav. Dá signál amy ostatní mu pribehneme na pomoc.
Sme rodina. Musíme si pomáhať. Nikdy by sme nenechali jedného znás bez opatery, umrieť ako prašivého psa. Bolo by to navyše absurdné, teraz, keď sa medicína rozvíja takou závratnou rýchlosťou anachádza stále nové anové liečebné kúry na stále nové anové choroby.
Už niekoľko dní po očku sledujeme starú ženu vrohu pri okne. Zdá sa, že má nejaké ťažkosti. Občas zaspí za bieleho dňa, zosunie sa pozdĺž svojej kopy kníh, ľavá ruka sa jej trasie pri vŕšení ochranného múru apri zakrývaní trhlín vhromade.
Tá žena potrebuje našu pomoc anašej pomoci sa jej dostane.
