ղľáԾ
Vrozsiahlom cykle farebných ačiernobielych fotografií prevažne zrokov 2007 až 2017 prináša slovenský filmový režisér afotograf Dušan Hanák svoje svedectvo oľuďoch žijúcich na okraji spoločnosti.
Vzťah k fotografii možno vybadať aj vo vašom oceňovanom filmárskom diele, kritika to napokon konštatovala už dávno. Ako fotografa vás však pozná omnoho menej ľudí. Ako a prečo vznikol váš aktívny záujem o dokumentárnu fotografiu?
Fotografiu vnímam ako súčasť moderného umenia. V mojich filmoch (najvýraznejšie v Obrazoch starého sveta) som použil fotografie ako filmové zábery, pomocou ktorých rozprávam príbeh. Film a fotografia ako výtvarná informácia alebo artefakt majú veľa spoločného. Filmár i fotograf rozmýšľajú v obrazoch a vytvárajú obraz skutočnosti.
Mám rád fikciu i dokument a už dlho sa zaujímam o dokumentárnu fotografiu. Vyštudoval som réžiu hraného filmu, ale zároveň som aj dokumentarista. V tejto mojej druhej fotografickej knihe predkladám 152 farebných a čiernobielych fotografií o ľuďoch z viacerých krajín, ktorí žijú na okraji spoločnosti.
V knihe sa ocitli fotografie zo štyroch kontinentov a vyše tucta krajín. Napriek týmto veľkým geografickým rozdielom snímky pôsobia veľmi kompaktne, a to nielen vizuálne, ale aj pokiaľ ide o autorskú orientáciu na isté, najmä sociálne problémy. Ako ste si volili tieto „destinácie“? Cestovali ste do týchto krajín cielene kvôli fotografovaniu?
Vždy ma zaujímalo, ako žijú obyčajní ľudia v ich autentických prostrediach vrátane ich rôznorodosti a sociálnej situácie. Fotografoval som ich na Slovensku a v európskych krajinách. Do niektorých som vycestoval na pozvanie so svojimi filmami a popritom som vyhľadával ľudí a situácie, ktoré ma zaujímali ako fotografa. Do Angoly a Indie, do Ruska a neskôr do Nepálu, aj do Peru a amazonskej časti Ekvádoru som sa vybral, pretože som chcel bližšie poznať niektoré lokality a priblížiť sa k ľuďom, ktorých som fotografoval.
Človeka hľadáte „v globalizovanom svete“. Je globalizácia len akýmsi základným dobovým rámcom, konštatovaním stavu sveta, alebo tento pojem ponúkate ako interpretačný kľúč k súčasnosti?
Zmeny v ľudských životoch sa dejú aj v súvislosti s novými technológiami a globálnymi ekonomickými zmenami. Globalizácia ľudí spája a mnohým mladým a kvalifikovaným otvára nové možnosti. Mňa zaujímajú ľudia, ktorí sa často nie vlastnou vinou ocitli na okraji. Sociológovia hovoria o vyradených jednotlivcoch, o vyradených komunitách. Žijú v nedostatku, z ruky do úst a v akomsi provizóriu. Čas sa zastavil, stali sa nepotrebnými. Žijú v drsných podmienkach, ale aj medzi nimi sa nájdu ľudia s dušou, aj v kontakte s nimi sa môžete stretnúť s obnaženou alebo univerzálnou ľudskosťou. To je téma mojej knihy fotografií Hľadanie človeka v globalizovanom svete. Je aj o hľadaní ľudskosti.
Ľudia zvašich fotografií žijú často vzúfalých životných podmienkach. Našli ste vich životoch na okraji priestor pre ľudskosť alebo sa humanizmus, citlivosť voči istým sociálnym témam, stáva skôr výsadou pozorovateľa, fotografa?
Obyčajní ľudia, to nie sú len bezdomovci. Istotne, aj v ľuďoch na okraji je priestor pre ľudskosť. Kedysi sa hovorilo, chudoba na cti netratí. Sú to nemajetní ľudia, v dnešnom svete sú ich milióny. Život v africkej alebo indiánskej dedine či v rómskej osade nie je len o biede, je aj o vzťahoch, o každodenných povinnostiach, o láske k deťom. Navyše, aj obyčajný človek môže byť osobnosťou. A všetci majú svoj vnútorný život.
Súčasťou knihy je rozsiahly úvod, interpretačná štúdia teoretičky Kataríny Rusnákovej. Spolupracovali ste s ňou na tejto knihe bližšie alebo ste si výber a koncepciu knihy pripravili sám?
Keď som oslovil pani doktorku Rusnákovú, bola veľmi zamestnaná, mala rozpísaný rukopis, ale fotografie ju zaujali a prijala spoluprácu. Veľmi si vážim jej názory a rozsiahle vedomosti, pokladám ju za spoluautorku knihy. Akceptovala môj výber i stavbu či sled fotografií, ktoré sú medzi sebou viazané nie lokalitou, ale asociáciami a obsahom, ľudskými témami ako detstvo, zrelý vek, staroba a podobne.
Využívate čiernobielu aj farebnú fotografiu. Prečo?
Ak sú tu obe možnosti, prečo nie? Mám rád čiernobielu fotografiu, ale zaujíma ma aj farba. Prírodné národy a kultúry (a nielen tie) sa tvorivo vyjadrujú aj farbami, sú pre nich charakteristické.
Niektoré vaše fotografie sú zachytením situácie, iné pôsobia viac komponovane... Ako vznikajú? Komunikujete s ľuďmi pred vaším objektívom? Ako ich vnímate?
Každý človek má svoju tému, svoj príbeh a nie je ho treba vždy verbalizovať. Veľa z toho sa dá vycítiť a vyjadriť aj v neverbálnej komunikácii. Často je zaujímavé stlačiť spúšť vo chvíli intuície a odhadu alebo vo fáze vzájomného spoznávania. To sa týka situačnej fotografie i zachytenia autentického výrazu na tvári človeka, ktorá hovorí aj bez slov o jeho pocitoch a vnútornom nasmerovaní. Aj on číta vo vašich očiach (a v očiach čitateľa alebo diváka), aký ste človek, či prichádzate s dobrým úmyslom, či sa to neobráti proti nemu. Som na jeho strane. V akom svete žijeme? Sociálna fotografia by mala pomáhať. Môže byť kritická voči odvrátenej tvári nášho konzumného sveta a zároveň empatická voči osudu sociálne a spoločensky vylúčeného človeka a jeho komunity. Nie je problém a jeho riešenie skôr na našej strane?
"Konečné štádium pádu na dno predstavujú stratené existencie, bezdomovci, outsideri, žobráci atuláci. Podľa Michela Maffesoliho „tulák funguje vistom zmysle ako (naše) zlé svedomie“. Hanák zaznamenáva osobné príbehy či mikrodrámy týchto ľudí vich autentických prostrediach vrôznych lokalitách sveta, pričom spája tragické avznešené stránky ich životov azvyšuje povedomie osociálnej nespravodlivosti. Vtomto kontexte určite zaujmú pôsobivé portréty žien amužov zobrazených snáznakom jemného úsmevu na tvárach, ktorí snívajú svoj sen olepšom živote vnádeji, že sa niekedy usmeje šťastie aj na nich."
Katarína Rusnáková, zúvodu knihy
Dušan Hanák (1938) je významný slovenský režisér. Hanákov prvý celovečerný hraný film 322 mal premiéru vroku 1969. Jeho vzťah kfotografii sa prejavil vo viacerých filmových dielach, napríklad vdlho zakázanom dokumente Obrazy starého sveta (1972), ktorého východiskom sa stalo päť fotografických cyklov Martina Martinčeka. Medzinárodný úspech získali aj hrané filmy Ružové sny (1976) a ďalší zakázaný Hanákov film Ja milujem, ty miluješ (1980), ktorý bol uvedený až po ôsmich rokoch od svojho vzniku na MFF v Berlíne, kde získal Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu. V roku 1995 nakrútil svoj druhý dlhometrážny dokument Papierové hlavy o vzťahu občana a moci, za ktorý získal hlavnú cenu Golden Spire na MFF v San Franciscu (1997). V roku 2006 mu vyšla fotografická publikácia Záznamy aodkazy (vyd. Petrus).
