ղľáԾ
Rozhovor so spisovateľom Petrom Juščákom
V máji si pripomíname Deň víťazstva nad fašizmom. Časť spoločnosti ho má spojený predovšetkým sosovietskou Červenou armádou azjednodušene Rusmi ako osloboditeľmi. Ako vnímate vy tento naratív?
Je nepochybné, že spojenci, ktorí oslobodzovali Československo azbavovali Európu fašizmu, sa skladali zviacerých prúdov asovietska Červená armádamala najväčší podiel pri oslobodzovaní Československa. Treba však povedať aj to, že bol to Sovietsky zväz, ktorý ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny parceloval Európu spolu sHitlerom, že Sovietsky zväz napadol Fínsko a zabral časť Poľska. Je na historikoch, aby napravili socialistické naratívy apriblížili fakty omocenských turbulenciách vpredvečer druhej svetovej vojny. Takže skutočnosťou je, že sme boli oslobodení od fašizmu aje nekorektné, ak sa toto oslobodenie popiera. Zároveň treba dopovedať, že radosť zporážky fašizmu a nádeje na slobodný život mali veľmi krátke trvanie. Stalinovým cieľom nebolo prinášať krajinám zbaveným hroznej diktatúry nezávislosť, ale na obsadených územiach nastoliť tú svoju, komunizmus. Takže, keď sa po rokoch na to pozrieme zhľadiska dnešného poznania, musíme sa vyrovnať aj so skutočnosťou, že po sovietskom oslobodení sme tu žili takmer polstoročie vtotalitnom režime sovietskeho typu. Aj vreálnom živote oných májových dní trvala radosť zoslobodenia krátko, niekde dokonca len niekoľko hodín, pretože vzápätí sa začali represie adeportácie.
Deportáciami ľudí zo Slovenska do sovietskych gulagov sa zaoberáte už roky. Príbehy desiatich znich ste spracovali aj vknihe Desaťkrát Gulag. Ktorý bol však pre vás ten prvý, čo vám nedovolil zaspať?
Každý znich je plný dramatických chvíľ atých znepokojujúcich je nezpočetné množstvo, hádam otom niečo napovie ich knižný výber. Pre mňa bolo prekvapenie, že krajina – mesto, ulice, po ktorých chodíme a kde sme sa ako študenti veselo zabávali, nesúso sebou strašnú stopu, oktorej sme vôbec netušili. Je to ako keď človek zablúdi na zaniknutý cintorín – zbiera chutné jahody aodrazu príde na to, že kráča po zabudnutých osudoch. Mal som podobný pocit, keď sa po osemdesiatom deviatom roku medzi mnohými témami krívd objavili aj únosy našich občanov do táborov vSovietskom zväze. Vtedy som si uvedomil hĺbku mnohoročných klamstiev a utajovania, že po uliciach našej mladosti deportovali stovky ľudí nielen do fašistických vyhladzovacích táborov, ale aj do tých sovietskych. Včase, keď sme si ako študenti vytvárali vzťah ksvetu, sme otom netušili azrazu sa prevalili šokujúce správy osovietskych koncentrákoch. Ukázalo sa, aké množstvo ľudí postihli deportácie, vyšlo najavo, že otec mojej učiteľky bol gréckokatolíckym kňazom, preto bol deportovaný, rovnako aj učiteľ môjho otca zo Solivaru či dedo mojich kamarátov aďalší ľudia z obce. Zavlečenie bolo dovtedy tabu, postihnutí aj ich rodiny museli mlčať. Štátna bezpečnosť bola vždy pripravená zakročiť a akékoľvek negatívne zmienky oSovietskom zväze boli hodnotené ako trestný čin ohovárania bratskej krajiny. Včase otvorenia týchto tém som bol novinár vdenníku Smena atam som publikoval prvé výpovede ešte žijúcich ľudí z lágrov. Bol to čas vynárania neuveriteľných príbehov; dodnes pociťujem úctu voči mladým ľuďom, ktorí vlágroch dozrievali zrýchleným tempom anenašiel som ani jedného, ktorý by otamojšom režime vyslovil vľúdne slovo.
Tak sa teda začalo vaše pátranie.
To pátranie sa potom rozvinulo do širších rozmerov, pretože počty príbehov obetí neustále narastali. Každý deň sa mi zapĺňala skriňa kópiami listov, ktoré písali ľudia do Konfederácie politických väzňov vPrešove a tento archív som mal kdispozícii. Bolo to silné čítanie. Vtedy som si uvedomil, že nestačí opísať skúsenosti niekoľkých ľudí, niečo otom povedať vrozhlase. Množstvo ťaživých osudov volalo po komplexnejšom spracovaní, ale sám som nemal predstavu, čo stým ďalej, apriznávam sa, že ani som neplánoval bádať týmto smerom. Stále som len triedil, zhromažďoval, vypisoval zaujímavé state, odkladal záznamy adenníky, kopíroval dokumenty scieľom, že by ztoho mohla byť nejaká kniha...
To máte asi dosť veľký archív.
Archív sa postupne rozrástol, vtom čase sa konali konferencie zavlečených atam som sa zoznamoval so žijúcimi obeťami deportácií. Niektorí boli výborní rozprávači,iní zas neboli veľmi ochotní hovoriť. Kniektorým som chodil domov celé roky avznikli medzi nami takmer rodinné vzťahy. Do Kežmarku som chodil za pánom Antalom raz či dvakrát ročne celých desať rokov, do Košíc za Ivanom Kováčom viac ako desať rokov apo jeho smrti za jeho manželkou, kde vyšlo najavo, že sovietsky láger okúsila tiež, ato rovnou cestou zAuschwitzu do Vorkuty. Živé kontakty mám dodnes spríbuznými apotomkami zavlečených azbierku ich skúseností dopĺňam ďalej. Mnohé ztáborov prepašované dokumenty predstavujú jedinečnú hodnotu nielen tým, akými zložitými cestami putovali domov tisíce kilometrov, ale aj cennými informáciami oskutočnom živote vtýchto zariadeniach.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej májovej Knižnej revue!
Foto: archív P. Juščáka
