��������

Francúzsko-japonský most

Rozhovor s francúzskou spisovateľkou Muriel Barbery

Francúzska spisovateľka, filozofka a bývalá pedagogička na IUFM v normandskom Saint-Lô Muriel Barbery (1969) zatiaľ vydala dva romány – Une Gurmandise (2002, �ҳܰ���á�Բ��ٱ���) a L´élégance du hérisson (2006, Elegancia ježka). Sústreďuje sa v nich na typicky francúzske témy – od kultúry jedenia, cez radikálne delenie spoločnosti podľa politickej príslušnosti, po ušľachtilé úvahy o jazyku. Za román Elegancia ježka roku 2007 získala Cenu kníhkupectiev,  Prix du Rotary International, Cenu Kultúry a knižníc a niekoľko ďalších literárnych ocenení. Ako odmenu za literárny triumf (vyše 350 tisíc predaných výtlačkov) si Muriel Barbery spolu s manželom splnila dávny sen: presťahovala sa do Japonska.

* Z internetových zdrojov sa o vás nedá veľa dozvedieť, dokonca ani otázka vášho pôvodu nie je jednoznačná – niektoré stránky uvádzajú, že pochádzate z Bayeux, iné z Casablancy. Ako to je vlastne?

– Patrím k spisovateľom, ktorí majú radi, keď sa čítajú ich knihy, ale neznášajú, keď sa zaujímajú o ich život. Ale ináč, narodila som sa v Casablance, hoci moji rodičia boli Francúzi. Dva roky po mojom narodení sa vrátili späť do Francúzska.

* Aká bola vaša cesta k literatúre?

– K písaniu ma motivuje predovšetkým chuť jazyka, slová, vety, práca so štýlom a sama literatúra. Nie je to veľmi originálne: kto čítal, teraz píše. Jazyk bol vždy mojou živnou pôdou, útočiskom, radosťou, samozrejmosťou. 

* Románom Elegancia ježka ste rozvírili vody francúzskeho knižného trhu. Čím podľa vás získal taký úspech?

– Netuším! Keď v septembri 2006 kniha vyšla, myslela som, že sa to tým končí: je príliš literárna, príliš bizarná, príliš zložitá. Už rok a pol nevychádzam z údivu.

* Prečo ste pomenovali knihu Elegancia ježka, keď v románe píšete, že hlavná postava, „domovníčka sa podobá viac na kaméliu na machu ako na ježka“?

– Názov vybral môj manžel. Obidve hrdinky – 54-ročná domovníčka Renée Michel, ktorá je navonok zanedbaná, neupravená, ale jej duchovný život je veľmi bohatý, vyzná sa v literatúre, filozofii, zaujíma sa o japonskú kinematografiu, ako aj  šestnásťročná Paloma Josse, bystré a rozjímavé dievča z nóbl rodiny – vlastne majú charakter ježka: pichľavé navrchu, nežné vo vnútri. Pichliače im pomáhajú udržiavať odstup a vo vnútri sa skrýva krása, divokosť, samota a elegancia. Jež ako jedno z mála zvierat sa bráni bez boja a zraňuje bez útoku.

* Vaše románové postavy – vzdelaná domovníčka pani Michelová, dospievajúca, vnímavá Paloma, hoci obklopená bohatstvom, ale veľmi osamelá, prezieravý Japonec, aj iní bohatí obyvatelia snobského domu v šestnástom parížskom obvode – sú realistické, plastické, vyvíjajú sa. Mali ste konkrétne živé predlohy?

– Všetko je fiktívne, úplne vymyslené. Nepoznám hornú aristokratickú vrstvu Francúzska, ani domovníčku podobnú Renée, kým som napísala túto knihu, nikdy som nebola v Japonsku, ani som nemala japonských priateľov. To sú tie podivné možnosti románu: všetko je možné. Samozrejme, že niektoré prvky čerpám z reality, ale v podstate skôr zovšeobecňujem: fiktívny svet môžeme skladať z vypozorovaného gesta či zo sotva neviditeľných ľudí a predstavovať si tak celé ich životy. To je veľké šťastie.

* V románe mierne ironizujete slávnu francúzsku kuchyňu. Ako sa k nej vlastne staviate?

– Neviem.... V prvom románe �ҳܰ���á�Բ��ٱ��� som sa pokúšala identifikovať svoj zmysel pre kulinárstvo a svoje chute. Celá radosť spočíva v snahe oklamať dojmy a city a „nepoložiť pero do tej istej scény druhýkrát“.

* Z vašich románov je zrejmé, že máte vrúcny vzťah k Japonsku.

– Momentálne žijem v Kjóte v Japonsku. Na počiatku bolo moje očarenie z filmov japonských režisérov Ozu a Kurosawu a japonský cit pre estetiku, ich schopnosť vytvoriť krásu z minima prostriedkov. Ide o čistú estetiku a to ma láka.

* Francúzsku spoločnosť ste opísali s jemnou iróniou. Ako by ste ju porovnali napríklad s japonskou?

– Moja znalosť japonskej kultúry je zatiaľ veľmi slabá a povrchná, takže sa neodvažujem porovnávať. Mám rada francúzsky jazyk, literatúru, umenie, zmysel pre dokonalú kuchyňu, pre krásu a monumentálne krajinomaľby a ich variabilnosť, auru veľkého národa, niektoré z jeho čŕt (istú harmóniu medzi galantnosťou a familiárnosťou, zmyslom pre humor, jemnosť, dôvtip, spontánnosť navzdory formálnosti, radosť prepojenú s hĺbkou) a syr, lebo ten napokon znamená mnoho!

Tieto intelektuálne a hedonistické informácie sa často bijú s každodennosťou, atmosférou doby. Niekedy sa mi zdá moja krajina smutná, agresívna, egoistická. Neproporcionálna a arogantná. Nezvyčajne hrdá na svoju minulosť, ale slepá k vlastnému úpadku. Zmes krásy a beznádeje, v celku, nič originálne!

Katarína Laučíková