ղľáԾ
Doc. Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD. (1975) je v súčasnosti riaditeľom Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Je autorom štyroch básnických zbierok Pálenie včiel (2001), Každým ránom si (2006), Besa (2012) aKráľ hlad (2017) a literárnovedných kníh Ján Buzássy (2008), Lyrické iluminácie: kritiky a interpretácie 1997 – 2010 (2010) a Iné ja. Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie (2016). Je šéfredaktorom časopisu Vertigo – časopis o poézii a básnikoch, venuje sa tiež prekladu z angličtiny a knižnej edičnej činnosti.
Skúsenejší čitatelia ačitatelia sdobrou pamäťou si pri slovnom spojení „básnická transcendencia“ vybavia knihu literárnych kritík aúvah Milana Hamadu, ktorá vyšla presne pred päťdesiatimi rokmi adodnes ostáva podstatným hodnotovým apoetologickým svedectvom oslovenskej poézii. Hamadovu knihu nevyberám na svetlo pre jej jubileum, omnoho dôležitejšie je, že ani po polstoročí sa nezmenili základné požiadavky, ktoré od literatúry ahlavne poézie očakával tento prominentný kritik. Zviacerých vyberiem dve: bytostné prepojenie autora sdielom aschopnosť literárneho diela transcendencie. Integrita autora ajeho diela ide proti ľahkovážnosti aoportunizmu papiera, ktorý, podľa axiómy, „znesie všetko“. ZHamadovej požiadavky ďalej vyplýva, že slová, akokoľvek virtuálne avoľné, musia byť podložené ľudským postojom, akeďže sú pokračovaním jeho svetonázoru, stávajú sa aktom.
Umenie môže mať mnoho podôb aviaceré z nich majú potenciál, ktorým dokážu zachrániť človeka aj civilizácie. Umenie je schopné transcendovať, prekračovať svoje prirodzené hranice avstupovať do sveta ako jeho nevyhnutná súčasť. Ak by takéto dielo nebolo napísané, pociťovali by sme, že svetu anám v ňom, niečo chýba. Miera transcendencie sa tak stáva dobrým kritériom na hodnotenie, pretože sa ukazuje na súvzťažnosť, že vysokú mieru majú tie diela, ktoré považujeme za výborné, výrazné aživé.
Ročné hodnotenia trpia na reštrikciu časového ohraničenia, ktoré je – vzhľadom na dejiny literatúry – krátke. Zriedka sa stáva, že niektorý rok významnejšie poskočí akritik sčitateľom si povedia ako vo vinárskom žargóne – toto bol dobrý ročník... Rok 2018 takýmto dobrým ročníkom je. Ikeby sa žiadalo prísne dodať, že... na slovenské pomery. Svojimi knihami vstúpili do literatúry mladí post-debutanti azaujali. Nesklamali však najmä klasici súčasnej poézie D. Podracká, I. Štrpka, J. Tazberík, M. Milčák, K. Chmel, E. Ondrejička, E. J. Groch alebo P. Macsovszky potvrdzujúc, že ľudská skúsenosť je kľúčovou súčasťou umeleckej tvorby. Naplnili očakávania, čo má, treba priznať, dvojsečné účinky. Na jednej strane sa čitateľ dočká toho, prečo po knihe siaha, na druhej strane však potrebuje aj trochu prekvapenia, aby bola tiež uspokojená prirodzená anutkavá zvedavosť človeka. To je osobne dôvod, prečo za básnickú knihu roka považujem zbierku Juraja Briškára Zpohľadu dvoch pohárov mlieka (Skalná ruža) aza rovnocenného sekundanta knej výbornú knihu Dany Podrackej Paternoster (Skalná ruža).
Flaneur takes it all
Odpusti mi čitateľ alúziu na skupinu ABBA a ich hit The winner takes it all, podľa ktorého víťaz získava všetko. Aj Briškárova kniha snezvyčajným názvom Zpohľadu dvoch pohárov mlieka získava ak nie všetko, tak určite veľa. Briškár je flanér a etymológia o „flanéroch“ hovorí ako o ľuďoch, čo chodia svetom bez zjavného cieľa alebo zmyslu. Stáva sa však, že toho, kto zmysel nevyhľadáva, predsa len zmysel nájde apostupne sa zojedinelého objavu stáva séria objavov, až je ztoho napokon metóda, akou sa dá vidieť svet vperspektíve, ktorú doteraz nikto vtakejto forme nepostrehol. Videnie amyslenie inak („outside the box“) je Briškárovým poznávacím znakom už vmnohých podobách, napr. v knihách próz aesejí, ako sú Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014) aPoetika zmyslového vnímania (2014), najčastejšie však vo forme koncíznych, paradoxných a ľahko absurdných sentencií (naposledy Prechádzka labyrintom, 2016).
Prózy, eseje, básne aj vedecké články majú spoločné to, že vychádzajú zo silného metodologického jadra, ktorého podstatou je prenikavé pozorovanie, uvažovanie a videnie vecí vobrátenom poradí alebo pod uhlom avtakom priblížení, aké sa vštandardnom spôsobe vnímania ajestvovania nepraktizuje. Nečakaným je aj siahanie po objektoch, ktoré sú pre nás bežné avšedné, oto väčší potom býva prekvapivý záver, aký vie básnik zo vzťahov odvodiť, vbásni zástava tlieska dymu: „a [tlieska] otvoreným oknám s dobrým výhľadom / záclonám neprestajne na úteku / zvnútra von / dramatickým západom slnka / keď z objektívneho hľadiska neexistujú / disciplinovaným vlakom ľuďom / na pohyblivých schodoch / vetrovkám plným zdravého horského vzduchu / na dnešnú slávnosť sú pozvaní všetci / po celý deň bohatý program veľkolepá výzdoba / v noci lampiónový sprievod“ (s. 30).
Dominancia metódy, nech by už bola akokoľvek objavná, by nestačila na maximálny zážitok. Briškárovi sa darí nielen demonštrovať silu ľudskej mysle, ale aj pozdvihovať veci, meniť nepoetické na poetické aj pri slovách aobjektoch, ktoré poézii vzdorujú. Básnik sa do poézie vpisuje, stáva sa hovorcom vecí, ktoré za seba hovoriť nedokážu aprepožičiava im vlastnú intencionalitu. Ukazuje, že niet nudných svetov aak je človek dostatočne disponovaný, celý svet sa stane magickým. Vbásni hovorím za roztrúsené body maku čítame: „[hovorím za] bezstarostne rozkotúľané kolieska cibule / lopty ktorých cesty sú také nevyspytateľné / pískanie čajníka keď má všetkým čo povedať / izbové rastliny v blízkosti ktorých sa môžem / cítiť ako dážď / za handry čo sa zmietajú na podlahe / ako vlajky vo vetre / za bielizeň vystavenú slnku posilňujúcu / dôveryhodnosť tohoto sveta“ (s. 15).
Ku knihe Zpohľadu dvoch pohárov mlieka som bol oslovený napísať doslov arukopis som čítal niekoľkokrát. Aj po viacnásobnom čítaní sa vknihe objavovali nové anové významy, odkrývali sa uhly, pod ktorými som svet doteraz nevidel. Knihu som pre seba zaradil medzi tie, ktoré sa čítaním „neopotrebovávajú“, čo je nesporne plus. Najviac som si však cenil to, že poézia ešte môže vznikať zpozitívnych inšpirácií a aj v21. storočí je priestor pre vitalizmus, adokonca taký, ktorý je napísaný bez povrchnosti anaivného nadšenia.
Elon Musk sa chystá do vesmíru, Dana Podracká tam už je
Každou knihou za posledných dvadsať rokov Dana Podracká spresňuje skicu transcendentálnej katedrály. Kultúrny, národný, duchovný ametafyzický projekt je už natoľko rozpracovaný, že sa dá cítiť fyzicky. Podrackej tvorba, stále nedocenená vsúčasnej literatúre, sa vknihe Paternoster (Skalná ruža) posúva zširokých podstát do súkromia ado konkrétnosti vlastnej osoby. Nerezignuje na metafyziku, ktorou je presiaknutá a je súčasťou jej pohľadu. Naďalej vo všetkom vidí nielen zmyslové, ale aj dotyk smiłoszovským „druhým priestorom“, ikeď so širšou než len náboženskou referenciou. Konkrétne udalosti aspomienky sú spojené sprincípmi sveta azrkadlia jedno vdruhom. Ľudia, veci, vzťahy ajavy sa riadia nepísanými zákonmi, ktoré vPodrackej konečne nachádzajú senzibilné médium. Udalosti nadobúdajú symbolický rozmer, stávajú sa súčasťou rituálu, jednej komplexnej metafory. Poetka sa však nespolieha iba na dar talentu, ale aktívne svojim schopnostiam pomáha neprestajným štúdiom. Sama pre seba si však vtom veľkom svete ponecháva skromné miesto.
Podracká ukladá básne do kompozície plnosti; sedemdesiat básnických textov je rozdelených do desiatich oddielov po sedem básní. šٰ bez jedinej bodky. Napriek plnosti nič sa nekončí: „ٴčé sa nedelí na / minulosť, prítomnosť abudúcnosť, spolu / tvoria jeden celok amy pulzujeme vňom, / vpaternostri krvi, zahrnutí vsilnejšom bytí“ (s. 54). Modlitba pohne aj výťahom („Musel to spôsobiť muž, modliaci sa Pater noster / tak vrúcne, že vdelikátnej energii siedmich prosieb / sa spustil paternoster“, s. 62), vstupujeme avraciame sa iní, dotknutí avlepšom prípade premenení.
Paternoster je priezračnejšia kniha ako nedávne zbierky autorky, jasnejšie z nej zaznievajú závery amaximy, akoby sa stupňovala naliehavosť pozorovaného, akoby po fáze téz aantitéz nastal čas na životné syntézy: „Nič nie je hodnejšie zreteľa ako duša / vlomcujúcom tichu veterných katedrál“ (s. 54). Viac než doteraz sa kniha zaľudňuje poetkinými súčasníkmi, priateľmi aznámymi, ktorí sú súčasťou duchovnej stavby, niekedy ako schodíky, ktoré poetku inšpirujú, inokedy ako spoločníci, ktorí si rovnako ako autorka uvedomujú: „Keby neboli priestory, kde človek žije básnicky, dom sveta by nebol“ (s. 67).
Transcendencia začiatku a konca
Zatiaľ čo D. Podracká postupne buduje poschodia kupoly, iný druh transcendencie sa objavuje vpoézii Erika Jakuba Grocha, ktorý pod „menom-nemenom“ nil publikuje už po niekoľký raz svoj úǻ (Fra). Koncepčne sa Podracká sGrochom prekrývajú vtom, že si uvedomujú bohatstvo priestoru za- či mimo-, napĺňajúc tak podstatu metafyzickej poézie. Podrackú napĺňa budovanie vertikálnej magistrály spohybom na osi času (minulosť – prítomnosť – budúcnosť) a na línii (znútra človeka – von kspoločenstvu, národu, ľudstvu a späť); Groch sa upína na počiatočný bod, ktorého nájdenie bude kľúčom ktomu, ako sa na svet pozrieť akonečne uvidieť. Urobil tak už vDruhej naivite (2005), vknihe pre indigové deti Ábé, Aha aspol. (2009) ado tretice vknihe úǻ. Je hľadanie tentoraz úspešné alebo konečné? Nevieme. Poznamenať však možno, že pre autora typu E. J. Grocha nič iné nedáva väčší zmysel.
Zbierka viet vúǻe rezignuje na poéziu, ako ju definujú príručky poetiky. Pre autora sú slová, presnejšie „vety“, cesty khľadaniu skutočna amajú bližšie ksystémom myslenia ajestvovania, ako je zen aeurópska mystika, ktoré majú tiež akcidentálne poetický rozmer. Medzi jednotlivými vetami je množstvo medzier, vabsentujúcej syntaxi však nevidieť tmu, ale naopak veľa svetla. To, čo sa javí ako nič, je naplnené prítomnosťou čohosi neviditeľného, ale jestvujúceho. Prekážkou vnímania je len naša prirodzenosť a aj preto nie je súčasťou ľudského stavu pocit viny, ale lenpocit nedokonalosti.
Kniha nil, úǻ je napísaná formou zjavenia: autor sa necíti byť jej autorom, osobu píšuceho E. J. Grocha nahrádza zapisovateľ „nil“, uvoľnený avyprázdnený, vhodný ako nádoba na naplnenie. Ako vbásni Melankolia venovanej Rudovi Jurolekovi aJonovi Fossemu: „simultánnosť priamky vobvode kruhu / snekonečným polomerom // rezistentnosť arezonantnosť pribúdacej enigmy // melanchólia neviem // mach avodivosť insomnie // , slovo čáý pred slovom ܻý / nechaním pred snívaním // vynachádzavosť strateného zmyslu“ (s. 16).
Kniha ostane enigmou predurčenou na protikladné prijatie. Vyžaduje totiž pripraveného čitateľa ana mysli nemám doktorát zteórie adejín literatúry. Partnerom knihy je ktosi, kto hľadal vtom istom priestore ako E. J. Groch alebo kto sa otú istú cestu aspoň pokúša. Väčšine čitateľov kniha ostane neprístupná, mnohým však – súdiac podľa recenzií – dáva signál, že vnej je veľmi veľa aneprestane lákať kdialógu stajomným svetom, odkiaľ tento nenápadný zošit prišiel.
Minimalizmom apodobnou syntaktickou narušenosťou sa prezentuje básnická kniha Martina Vlada stále si myslím že existuje to miesto (Pectus), vktorej autor postupne sprístupňuje priestor súkromia. Nie vždy sa dá jednoznačne prepojiť textový priestor skonkrétnym autorovým svetom, podľa všetkého však ide obezprostredný svet dávnejšej imenej dávnej minulosti, zakej je autor stvorený tu ateraz. Vtom sa skrýva hmatateľnosť emócií aľahko splínového stavu, ktorý zažívajú postavy a(nie vždy alter) egá básnika. Základný citový azimut poskytuje báseň rovnomenná snázvom knihy: „dnes po rokoch som bližšie / kdôchodku než kdruhej mladosti / astále si myslím že existuje / to miesto kde by som sa mohol / utiahnuť skôr ako sa svet / zrúti do vlastného sebectva aarogancie // avšetka láska / ktorú som tu spoznal / sa navždy vyparí“ (s. 68).
Minimalizmus tohto typu „klame telom“ textu, zdá sa, že súkromie jedného človeka nemôže konkurovať univerzálne budovaným kupolám abodom nula ako upredchádzajúcich dvoch autorov, ktorí to vzali nie menej ako absolútne. Chce to viac tréningu – vidieť vosobnom nadosobné avsúkromí jedného privátny život iných. Vladovo básnické ochranné sfarbenie ho vždy zaraďovalo skôr knenápadným autorom atento aspekt sa neraz stal vminulosti námetom jeho poézie. Aj tentoraz je ľahké drobnú knihu prehliadnuť, bola by to však škoda; vnajlepších básňach, niekedy skôr veršoch, je Vlado presný ako pri akupresúre, dotyk ajeho efekt neprehliadneme. Výber znajlepších básní súkromia M. Vlada predstavuje jednu základnú tóninu ztohto druhu poézie adali by sa podľa nej nastavovať konštanty. Vjej príbehu je čosi nesmierne slovenské – bez ohľadu na množstvo kníh básnik stále reaguje sprekvapením – avy ma poznáte?
Transcendencia aimpakt faktor jazyka
Miera naplnenia očakávania pri Ivanovi Štrpkovi Kam plášť, tam vietor (Artforum) aJánovi Tazberíkovi Pasca na svetlo (Slovenské centrum PEN) je jedna znajväčších ztohtoročného hodnotenia, ale to vôbec nie je zlá správa. Obaja autori patria ktým, čo si štandardne držia vysokú úroveň azakaždým si nájdu dosť priaznivcov. Možno sa dá konštatovať, že už dopredu bude jasné, že vnázve Tazberíkovej knihy bude skloňované slovo „svetlo“ ako pri predchádzajúcich štyroch knihách aŠtrpkovou základnou optikou bude negácia skutočnosti aprincíp ničoho na mieste, kde by predsa len niečo byť malo: „Rub alíc svieti vničom. Prázdne misky, prázdne nádoby. / Nič nevlastním. Ani holé steny. / Nič nemám. Mám iba holú dlaň – miznúcu / mincu – prázdny rub aj líc, len čo ju zatvorím / a roztvorím“ (s. 21). Aj napriek prediktabilite cítiť váhu poznania aliterárneho talentu, ktoré aj zmála vytvárajú dosť. Úspešnosť sa však dostavuje iba vtedy, keď obrazy (viac než verše, ktoré sú pre oboch básnikov príliš malou jednotkou) sú schopné transcendencie.
Štrpka potvrdzuje, že je básnikom hyperboly, zväčšovacieho skla, kde aj bežné dni sa stanú udalosťami a obyčajná cesta púťou alebo expedíciou. Je to inherentná vlastnosť básnika avedie ktomu, že vzrušujúce prežívanie píšuceho subjektu prenáša na vzrušujúcu recepciu čitateľa. Prílišné obnažovanie metódy, ktoré sa dostavuje po viacnásobnom opakovaní atrvá už niekoľko kníh, oslabuje maximálny efekt, ale básnik ho vyvažuje variovaním tém, vonkajších kulís adominantným, takmer demiurgickým vedomím. Súčasťou metódy je impakt faktor jazyka, ktorý Štrpka zručne ovláda apotvrdzuje známu kunsthistorickú gnómu, že všetko je dovolené vrukách majstra. Nestáva sa často, aby si čitateľ kládol heretickú otázku, čo hýbe čím: hýbu slová skutočnosťou alebo skutočnosť slovami. Čo stojí za slovami „v priepastnom / tichu denných pochodní sme takmer bez tieňa / aprudko horľaví“? (s. 31). Záleží od odpovede, či čitateľ pristúpi na bohatý svet, ktorý je nereálny, ale možný.
VTazberíkovej poézii je podobne silné spredmetnenie tvorcu ademiurgické uvedomovanie si jazyka. Anapriek tomu, že obaja básnici píšu odlišným štýlom, metodologicky sa stretli: „Keď dopíšem báseň, / zostáva len to, čo príde: hoci napokon / je to len otom, / čo nikdy nepríde. // To, čo nie je, je jediné, / čo ešte mám“ (s. 76). Tazberík je filozofujúcim básnikom a,ako napovedá toto pomenovanie vhierarchii filozofie apoézie, poézia je podstatou afilozofické akcidentom. Okrem slova „ja“ je ďalším kľúčovým slovom„text“, ktoré dostáva prednosť pred inými podobnými slovami (báseň, slovo, reč...). Ztohto slova cítiť dištanciu medzi autorom adielom, zámerné poodstúpenie od predmetu aobjektivizovaný pohľad na výsledok celého úsilia. Napriek vecnosti slova „text“ ide stále obáseň skraskovsky „prischnutou krvou“ abolo by chybou myslieť si, že to autor berie na ľahkú váhu. Prepojenie subjektu atextu je vprocese písania, keď ontológia jedného je zároveň potvrdením bytia pre to druhé podľa axiómy – píšem, teda som. Tazberík je príťažlivý predovšetkým pre iných básnikov apoetky, ktoré zažívajú rovnakú úzkosť arozkoš ztextu. Vporovnaní spredchádzajúcou knihou Svetlo ainé stroje (2016) básnik spriezračnel, zjednodušil svoju rozbiehavú mašinériu spracovania podnetov, ktoré premieňal na básne. Na jednej strane cítiť mierne ochudobnenie, na druhej strane vygradovanie existenciálnej situácie, keď čelíme tomu nevyhnutnému, ktoré kladie základné otázky. Práve na tie sa však najťažšie hľadá odpoveď: „Čo zostáva ztextu? Bolo by potrebné mať strach oobrezaný kmeň / stromu. // Aďalej by mala byť sémantická brečka snehu prešliapaná kstromu, / kbielemu obzoru. // (...) // Sme tam? Alebo sme odtiaľ odišli? Alebo / sme tam nikdy / neboli? Nijaké urezané vetvy nevidno. / Bude to / dôkaz?“ (s. 34 – 35).
Transcendencia osemstenov a teseraktov
Vknihe Erika Ondrejičku Krajina diamantov (Slovenské centrum PEN), ktorá je publikovaná aj sparalelným anglickým prekladom, dostávame lekciu ztoho, očo prichádzame, keď poézia prestala dbať na hudobnosť astala sa nástrojom extrémnej voľnosti, uprednostňujúc myslenie avidenie. Ondrejička podobne ako iní zruční autori viazanej poézie sa nenecháva formou zväzovať, ale viesť: „Je treba sa pobrať // ako po litániách // vystúpiť zkruhu / protikladných prianí / kde duálnosť vecí / pohladí aj zraní // Len ešte chvejúce sa svetlá / nad sviečkami // slabé ako výdych // ukážu smerom klistom / padajúcim zjavorov // ako keď znich niečo / siaha za básňou // aiba hrdlo tuší za ktorou“ (s. 50).
Krajina diamantov je útlou zbierkou, povedzme reprezentatívnym a esenciálnym výberom autorovej poézie, ponúkajúcim typické ondrejičkovské témy aaj spracovanie. Rozvinutá hudobnosť veršov zasahuje čitateľskú recepciu, podsúva jej upravený, zharmonizovaný svet anedá sa odmyslieť predstava, že pri čítaní si človek automaticky deklamuje či priamo spieva. Vpotencii tejto poézie však nie je len jej inherentný piesňový impulz, dobre sa dá odsledovať aj to, že autor vie, že krása môže oklamať tvorcu, až zabudne na tvrdosť pravdy. Našťastie, Ondrejička si je vedomý, že svojou poéziou vstupuje do konkurencie sautormi, ktorí nepoznajú jarmo formálnych kritérií. Spolu stvarovým rozvíjaním tak dostávame aj prepracovanú ideovú rovinu anenápadný, zato vytrvalý autorský postoj, vktorom sa odráža dôležitosť étosu, zmysel pre hodnoty ahumanizmus.
Rozoznateľný rukopis simpresionistickými zvukovo-obrazovými prvkami zjednocuje básne, akoby ich vonkajšie členenie nebolo až také dôležité aautor písal vpodstate jednu báseň. Autor texty graduje ana konci podáva dobre pripravenú pointu; napriek tomu sú si básne navzájom bližšie, akoby základom všetkého neboli básne vcelku, ale ich jednotlivé obrazy, jednotlivé filozofické aempirické princípy, zktorých sa skladá apodľa ktorých sa riadi človek: „Človek želá rýchlosť / aneskrotnosť koňom / avo vetre tuší / že je to aj oňom“ (s. 14) alebo „Vojsť až do príchutí / otázok čo vedia / otajomstve sveta / skrytom v odpovediach“ (s. 18). Anglický preklad Johna Minahanea je vynikajúci anedal by sa použiť na potvrdenie zlomyseľným kritikom, čo zvyknú komentovať básnický preklad slovami: poézia je to, čo sa vpreklade stratí. Ondrejičkov verš nie je rytmicky viazaný na slovný prízvuk, ale má bližšie ktomu, čo verzológia pomenúva vetnou fonológiou, má blízko ksylabickému spôsobu (ako pieseň či kedysi romantická poézia) aMinahane si sňou poradil ľahko. Ak to aj ľahké nebolo, potom to tak vyznieva vo výsledku, čo si vyžaduje dvojnásobné uznanie.
Básne vpróze Mariána Milčáka vydané pod názvom Teserakt (Modrý Peter) pokračujú vautorovom potvrdzovaní súradníc človeka asveta vkonkretizácii subjektu ajeho bezprostredného priestoru. VMilčákovej poézii sa od knihy Pevné hviezdy (1992) kreuje invariantné jadro, ktoré sa ani opakovaním nevyčerpáva. Nie je to však vôbec prekvapením, súčasťou jadra sú totiž tzv. večné otázky. Nejde onaivné otázky oexistencii či neexistencii Bytosti; autor má už dávno za sebou malý katechizmus. Invariantom, ktorý možno metaforicky prirovnať kpohyblivému zemskému jadru, je viera. Ide omohutnosť, ktorú tvarujú bezprostredné skúsenosti, apreto sa stále mení. Subjekt, trvajúci včase, je zároveň odsúdený na vplyvy, ahoci ich usmerňuje, nie je taký silný, aby mohol všetky podnety regulovať aovládať. Pomer medzi tým, kam môže ísť, atým, kam je vedený, býva výrazne vneprospech slobodnej vôle.
Poézia je prostriedkom záznamu, miestom, kde sa slovami formulujú neviditeľné udalosti ducha. Mnohé zbásní sú interakcie sľuďmi (priateľmi, literárnymi predlohami, literárnymi kritičkami), ale aj pozorovaniami aúvahami, ktoré vo väčšej alebo menšej sústredenosti kružníc obiehajú okolo stredu: „bol by to čudný stvoriteľ, len uviesť tento svet do pohybu, ako pri / naťahovaní hodín vani nie zlomku sekundy nafúknuť vesmír, farebnú loptu, zakriviť / priestor aodpočítavať“ (s. 18). Je fascinujúce, že ktorýmkoľvek smerom sa autor vyberie, vždy sa vráti ktomu istému aje jedno, či sa rozpráva spriateľom, analyzuje najnovšie pozorovanie alebo sa štylizuje do pána Cogita, Herbertovho asvojho alter ega. Svojím spôsobom je tak Milčákova poézia život sjedinou otázkou, ktorá podľa všetkého je natoľko sčlovekom spätá, že ho provokuje na hľadanie. Povedať, že je to začarovaný kruh nie je presné; viera je ako oheň, stravuje apotrebuje materiál, zktorého by mohol čerpať. Milčákove básne sú takým palivom, inokedy tiež dymom či popolom, vktorom sa dá čítať, nikdy sa však od viery neoddeľuje.
Transcedencie čitateľského denníka
Kniha Karola Chmela Platforma (Modrý Peter) prezrádza, že ide osystematického básnika, ktorý nepíše anepublikuje často, ale bez písania by sa necítil celkom kompletný. Chmelova poézia je pevne vrastená do literárneho sveta, nielenže do nej ako písanie či kniha ústi, ale bez kníh iných by bola neprimerane úzka. Tak sa väčšine básní stávajú inšpiráciou autori aautorky, čitateľské zážitky, verše alebo ich prekladanie. Literatúra vytvára osobitý glóbus, kde sú namiesto rovnobežiek apoludníkov zakreslené vzťahy medzi literátmi. Chmel, ktorý býval zdatným odkrývačom paradoxov askrytých významov, uprednostnil iný aspekt. Ešte stále autora neopúšťajú ironické konštatovania, pri ktorých „sladké ruky / umyli mi / kyslé dažde“, ale viac ako intelektuálne odkrývanie ho zaujali osobné spomienky, nostalgické návraty, ktoré majú veľmi reálnu predlohu. Chmel nepúšťa do básní čitateľa ľahko, treba sa pripraviť, že rozhovor nebude celkom spontánny. Môže to odrádzať, ale čím dlhšie sknihou trávi čas, tým viac sa otvára. Nejde ovymedzenie sa, ale ojedinečnosť skúsenosti, ktorú lepšie pochopia Chmelovi rovesníci ako ich nasledovníci. Koniec koncov, Platforma je svojským čitateľským denníkom...
Posledných niekoľko kníh Petra Macsovszkého sa vracia ku konceptom knižných vesmírov; kozmos v knihe Sarcangelium (Drewo asrd – OZ Vlna) je uvedený paratextom na zadnej obálke: „Podobne ako evanjeliá astaršie texty, / ani táto kniha neobsahuje nič originálne. // Ani Konfuciovo učenie nie je pôvodné. / Je to len sprostredkovaná dávnejšia múdrosť. // Každý autor si privlastňuje myšlienky / iných autorov. Čitateľ tiež nekoná inak. // Preto žiadne dielo nebolo, nie je anebude / úplne autentické.“ Od začiatku sme boli pri Macsovszkom nútení myslieť inak, uvažovať nad uhlom, ktorým nám nasvecuje možné svety. Aod roku 1994, keď vyšiel Strach zutópie, toho bolo naozaj dosť. Textové koláže zminulosti nahrádzajú vknihe Sarcangelium vyb(e)rané úryvky zkníh olekárstve, náboženstve, filozofii, mytológii, jazykovede avýpočet by mohol pokračovať. Rešerš je kompozične radená do pasusov (ako kapitol) aočíslovaných odsekov (i keď nie hypersyntakticky presných).
Kľúčovým slovom, ktoré sa objavuje aj na obálke knihy je múdrosť. Citáty aparafrázy diel, zktorých mnohé patria ku kanonickým, sú sapienciálne aza normálnych okolností sa po nich siaha, keď chce človek pochopiť zmysel sveta asvojej existencie. Macsovszky to svojím spôsobom umožňuje, zároveň však okrem primárneho citovania podáva aj (pseudo)komentár apohybuje sa medzi vecnou asarkastickou tonalitou, pripomínajúc tak trochu, aký neoriginálny a náhodný je náš svet poznania abytia. Ako to už pri Macsovszkom býva, vpisuje sa do textu, hoci nie je vždy jasné, či ide ozámer alebo o ďalšiu zciest ako mystifikovať. Celkom priliehavo na to sedí záver Pasusu 7: „Mallarmé, píše Foucault, sa zo svojho jazyka stále vytráca, až vňom napokon nechce vystupovať inak ako vykonávateľ číreho obradu totálnej knihy, kde sa diskurz komponuje sám“ (s. 50).
Experimentálny typ transcendencie
Nebolo to asi celkom intenčné, ale knihou, čo roku 2018 najviac zamotávala hlavy čitateľov, bola zbierka Dereka Rebra Nie som svoj typ (Modrý Peter): „uprostred noci // poistka vporiadku / odpojili štvrť / vtiahol do výťahu / zaseknutí // bezo mňa // korene mrežami / lopta // hlavou // vtisnutá / kde nikdy / ebola // zasa raz / banálny / padneme / zlámeme // opovrch potichu“ (s. 18 – 19). Rebrove básne pôsobia ako vytrhnuté zkontextu azložené podľa dadaistického princípu tvorivej náhody. Autor vknihe systematicky udržiava poetiku, pri ktorej záchytné body medzi jednotlivými slovami básne sú ďaleko od seba, až znich možno čerpať najmä ich bizarnú originálnosť. Neprítomnosť zrozumiteľných signálov dáva veľké možnosti čitateľovi. Ten, ak chce, môže básne čítať ako fragmenty introspektívneho empirického autora, ktorý svoj svet skladá do asociatívneho kaleidoskopu. Čitateľ by vtakom prípade pristupoval k básňam ako amatérsky psychoanalytik hľadajúci dôvody takéhoto prevodu skutočnosti do umeleckého jazyka. Legitímnou je však aj metóda čítania racionálnej stratégie experimentálnej poézie, ktorú nezaujímajú psychologické odkazy kódované umeleckým prejavom. Koncept knihy ostáva dráždivo otvorený, autor neponúka kľúč kčítaniu akaždý, kto sa oto pokúsi, má rovnakú šancu uhádnuť autorský zámer. Nebýva to častý cieľ kníh, vtomto prípade sledujeme juxtapozíciu ako pokus zrážania slov, zktorých sa uvoľňuje ťažko pomenovateľná energia.
Plnohodnotný experimentálny kúsok pripravili Marianna Mlynárčiková & Nóra Ružičková snázvom, ktorý pripomína návestidlo ku križovatke ← a b c → (Skalná ruža). Vtroch oddieloch ponúkajú pokračovanie projektov šč첹 a There Are More Things patriacich do kategórie nových médií. Vprvom oddiele pred čitateľa kladú, ako sa zkonceptu kprojektu dozvedáme, „automatizované mentálne spojenia“, vprostrednej časti RAMS nájdeme prisvojené „príkazy, inštrukcie, predpisy aodporúčania“ avposlednej (resp. prvej, keďže kniha sa dá čítať aj obrátene) sú obsiahnuté popisky kobrázkom bez obrázkov, tvoriac tak novú „asociatívnu encyklopédiu“. Projektu ← a b c → nechýba hravosť prieskumníkov, čo sa neboja ísť do teritórií, kde sa nepohybuje veľa iných ľudí, neboja sa riskovať, že námaha nemusí byť vždy odmenená. Výsledný efekt experimentu je podnetný pre umelecké ajvedecké bádanie, sugeruje otázky, ako sa rodí zmysel, referenčnosť jazyka, jeho arbitrárnosť či kauzalita, teda otázky, ktoré zamestnávali filozofov, jazykovedcov abásnikov už stáročia. Možnosť serióznosti otvára jedno pole recepcie, stále však ostáva aj ľahšia forma čítania, keď autorky môžu bezbranne pokrčiť plecami naznačujúc, že všetko, čo vidíme, je vnašej hlave.
Niektorí umelci sa berú príliš vážne...
...a preto je dobre mať autorov, ako je Ľubo Burgr sknihou Za naším blokom (KK Bagala), ktorá vtradícii recesistickej piesňovej abásnickej tvorby (à la Ali Ibn Rachid) rozvíja absurdné situačné skeče. Jednou z výhod zbierky je jedinečná komická tonalita, ktorá vytŕča zradu iných textov, druhou zasa schopnosť popri všetkej nadľahčenosti anevážnosti povedať čosi priamo apresne, takže vkonečnom súčte sa osvete dozvedáme niečo nové bez toho, aby sme mali pocit školskej lektúry. Najvydarenejšie Burgrove texty (napr. Na zastávke, Crazyman, ale aj Otto) sú plnohodnotné básne aich prípadné naspievanie nie je pre ich funkčnosť nevyhnutné. Napriek komickej hyperbolizácii vieme, kedy si autor pomáha zveličením aprijímame ho ako zväčšovacie sklo, cez ktoré vidíme lepšie. Pri Burgrovi viac ako pri iných autoroch platí, že absurdné neznamená neskutočné, ale práve naopak – skutočné, ktorému sa však rozum vzpiera uveriť.
Hravý názov Tomáša Repčiaka Zobrané zPC (FAMA art), ktoré by foneticky zneli aj ako „zobrané spísí“, presne vystihujú Repčiakov naturel talentovaného šaša, ktorý sa darom reči ľahko zmocňuje reality amení ju na svoje javisko. Kniha má charakter zobraných spisov, je pomerne obsiahla (viac než 150 strán) aobsahuje texty napísané za pomerne dlhý čas. Prekvapením trochu je, že básne si napriek tomu udržiavajú jednotnú poetiku, prezrádzajúc na autora, že poézia je preňho priestorom kreatívneho vyžitia ahrou, ktorá však – ak autor chce – vie prerásť do niečoho vážnejšieho. Koniec koncov, úlohou šašov, obzvlášť tých talentovaných, bolo hovoriť kráľom pravdu: „Darmo budem biť hlavou / ostromy, / darmo sa upíšem prázdnote. / Nepovedia. / Priatelia sa vracajú / zvojny mŕtvi, / detstvo si kupujem / aj flanelové košele. / Nič sa nedeje. / Iba / Maruša bolí. / Alebo tiež len finguje“ (s. 34).
Tranzy atranscendencie „Gen 80“
Spomedzi autoriek aautorov narodených vneskorourbanistických 80. rokoch minulého storočia dokázala najhlasnejšie vyšplechnúť arozhýbať vody Mirka Ábelová, ktorá roku 2018 vydala svoju štvrtú básnickú zbierku Večný pocit nedele (Artforum). Poetka evidentne nemá primárny záujem ašpirovať na básnické transcendencie, hoci vpredošlej knihe Básničky pre domáce paničky (2016) ukázala, že keby chcela, tak to vie. Aj vďaka menšej upätosti však zasahuje iný apodstatne väčší čitateľský okruh. Tematicky sa zbierka sústreďuje na materstvo, tehotenstvo aživot pred ním (v knihe presne vopačnom poradí, ako ho tu uvádzam) arobí to básnicky názorne, až by sa dalo povedať, že exhibicionisticky. Našťastie nie je to lacná šou pre šou, poetka, ako to dokumentuje týmto lyrickým denníkom, si musela prejsť viacerými skúškami apráve táto osobná rovina pozdvihuje dielo na úroveň, kde aj nečitateľ poézie nachádza podnety pre seba. Spovedný typ poézie, sktorým táto kniha koketuje, prináša neraz možnosť šokovať, čomu poetka nie vždy odolala. Pri Ábelovej poézii vždy platilo, že menej býva viac. Výhodou tentoraz bolo, že nič nezveličuje, spôsob, akým sa dnes spoločnosť vnucuje do intímnosti párov, aproces, akým dnes prechádzajú ženy, je dostatočne brutálny, takže autorke iba stačilo, aby veci nechávala plynúť. Knihe prospieva, že nie je monotematická areaguje aj na iné podnety (napr. aj na politickú situáciu vČechách) arozhovor sčitateľom povzbudzuje ábelovská sebairónia: „Materské mlieko je večné / ako Boh / Neoperieš ho ztrička // Tečie ako božia láska // Vždy, keď sa ti to najmenej hodí“ (s. 106).
Úspešnú skúšku majú za sebou všetci autori „Gen 80“, osobitne však Peter Prokopec sknihou Život vrazený do chrbta (Skalná ruža), ktorého poetika sa od debutu zjednodušila, spresnila, ahoci ešte nie je naladená celkom optimálne, určite ktomu smeruje. Prokopcove básne sú koncízne, spolu tvoria fragmenty alebo kúsky puzzle do veľkého obrazu, hoci vtejto chvíli nie je zreteľné, čo tým obrazom bude či má byť. To si však uvedomuje aj autor, keď píše: „Nie si úplný, pretože / existuješ ešte / vrovine sľubov, / ktoré si nesplnil. // Držať slovo / sa dá dvomi spôsobmi – / rozdeľuje ich hranica úst“ (s. 32). Prokopec patrí knajvytrvalejším hľadačom vo svojej generácii, zčasopiseckých ainých zdrojov sa dalo odčítať, že skúša nielen viaceré výrazové prostriedky, ale nezanedbáva ani noetiku, ku ktorej je poézia cestou acieľom. Scivilnenie poézie mu neubralo zpôsobivosti, enigmatickosť debutu Nullae (2014) vynahrádza presnosťou aväčšou spätosťou svlastným životom, hoci to, ako píše, nie je bez rizika: „Život vrazený do chrbta / je najväčšmi / zradou od seba samého: // otočíš sa, ahoci si nepozrieš do očí, / vieš, / čo vnich proti tebe stojí. // Život vrazený do chrbta / netrvá tak krátko / ako akt, na ktorý odkazuje. // Život vrazený do chrbta / je zranením / na cestu“ (s. 20).
Cudzími slovami (Drewo asrd – OZ Vlna) sa čitateľom zodstupu času predstavuje Eva Tomkuliaková, ktorá dáva slovnému spojeniu nečakaný rozmer disociácie medzi autorom adielom naznačujúc, že aj slová, čo píše, jej nepatria, sú priam cudzie. Sidentitou sa konfrontuje na viacerých miestach knihy, skúmajúc často negatívne to, čím nie je, aby vkonečnom zvyšku našla seba, báseň Identikit 4: „vnútri vmojom tele / ako po stene / lezie chrobák // bojím sa ho dotknúť / neviem sa ho zbaviť // neexistuje okno / ktorým by sa dal vypustiť von / mám fóbiu zchrobákov // nemám vnútorné ruky / len zrak / ktorým sledujem jeho jedovatú stopu // chrobák má zázračnú moc / niekedy dokáže zmiznúť // zahnem za roh seba / avystrčím cudziu tvár / sinými slovami // tancujem tanec výrazov“ (s. 47 – 48). Tomkuliakovej básne sa čítajú príjemne; prevažujúca druhá osoba sugeruje, že hovorí sčitateľmi priamo aako iluzionistka, niekedy hypnotizérka nás vedie knihou. Predsa však po všetkom príjemnom začne chýbať niečo rušivé, naliehavé zvolanie alebo zlom vprúde reči. Voľba slov, ktorým chýba predmetnosť anázornosť, ochudobňuje zmysly, ktoré si žiadajú uchopiť niečo konkrétne. Mnohé zpovedaného by sa dalo povedať kratšie avýstižnejšie, ale to by nebolo fér žiadať. Aj napriek tomu, že slová sú „cudzie“, treba rešpektovať, že si ich nemožno ľubovoľne privlastniť.
Štvrtým písmenom gréckej abecedy Δ (Delta) nazval Michal Tallo svoju druhú básnickú zbierku. Ohlas, sakým Tallo debutoval, amnožstvo priestoru včesko-slovenskom literárnom priestore vzbudzovali veľké očakávanie, ktoré predčasne vyspelý básnik (narodený vr. 1993, ale vnímaný skôr ako súčasť „Gen 80“) naplnil aj nenaplnil. Tallova technika vypovedania sa, rozpitia sa do šírky ako riečna delta, prezrádza, že napísal knihu, akú chcel: ľubostnú homoerotickú básnickú drámu smnožstvom konkrétnych súradníc aj obrazných náznakov, berúc čitateľov za svedkov svojho zápasu. Básne ako priestor na predvedenie milostného aľudského strádania sú súčasťou modernej poézie od I. Kraska, ktorý sa – na rozdiel od M. Talla – pokúšal oväčšiu tematickú aj noetickú šírku. Čo Talla spája s Kraskom je uprednostnenie náznaku pred substanciou. Ak by sme analógiu viedli ešte trochu dlhšie, mohli by sme uvažovať, že zámerom bola jemnosť príznakov pred definitívnosťou znakov. Tu analógia končí. Krasko si pre opisy duchovných procesov stále vyberal konkrétne situácie (situovanie sa do šíreho poľa pod vysokými topoľmi, ktoré subjekt zmenšovali ešte viac, než bol), pre M. Talla je cestou demiurgia slova: „nezastav ma, stávam sa bohom (čo ťa potom), / stávam sa propagandou (všetko), / výstavbu, ktorou som ťa obkolesil, anulujem / jediným / mávnutím ruky“ (s. 44). Poézia toľkých „fancy“ (módnych) slov je dobrá na deklamovanie akto Talla videl recitovať, mi potvrdí, že vústnej podobe je plynutie reči pozitívnym impulzom; vsuchej podobe textu však živel predsa len ochabuje. V knihe je skryté príliš malé jadro na toľký nános slov. Delte Δ nepomáhajú viaceré módne trendy, sktorými prirodzene súzvučí, ich dvojsečný účinok sa však jasnejšie ukáže, až keď sa objavia iné. Pre predčasne vyspelého básnika, ako už mnohokrát vminulosti, bude dôležité, aby sa nenechal znovu zlákať módnym trblietaním.
Rovnako ma mrzí, že ani ďalší mladý básnik Martin Chudík nerozvíja viac noetiku, ale vystačí si sefektnou poetikou. Kniha ʰٲúť (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) má nežiaduco gýčovú podobu, využíva ustálené adobre prešliapané cesty kharmónii tvaru, zabúda však, že nádoby, akokoľvek pekné, je dobré naplniť. Pri čítaní apozeraní (kniha obsahuje aj fotografie) som si kládol závažnú otázku: Je autorovi jedno, že píše tak plytko, alebo otom netuší? Fotografie sú výborné, ale do rodinného albumu. Tam by sa kompozícia, symbolika postáv aľahká melanchólia (takmer všetky postavy na fotkách pozerajú do diaľky) vynímala ako závan poézie do života. Lenže toto nie sú umelecké fotky aotázne je, či toto sú umelecké básne. „Nahota mi všetky zmysly omámi, / cítim sa tak celkom prirodzene, / nežonglujem spriťažkými slovami, / nechce sa mi opäť trpieť pre ne. // Vprírode sa predsa vedia bez reči / dohovoriť listy, kvety, stromy, / úsmev ma vždy jednoduchšie presvedčí, / čo je hodné deliť medzi dvomi“ (s. 72) píše vdvanástom sonete znelkového venca atreba povedať, že nadradiť formálne požiadavky obsahovými sa autorovi vôbec nevypláca. Tvar básnikovi nevedie myšlienku, ale zväzuje ju atlačí do zbytočných banalít. Naopak, verše, ktoré si nekladú za cieľ formálnu symetriu, sa prehlbujú adávajú tušiť, čo vChudíkovi tiež je.
Skúsenostné z(á)väzky
Dlhé skúsenosti spísaním zúročuje viacero autoriek aautorov, nie každý splnou vážnosťou, ale snemalými ambíciami. Medzi tých, ktorým to vyšlo, ako malo, je Ružena Šípková, ktorá vzbierke Mám doma všetkých okrem seba (G & H) pokračuje vbásnických analýzach svojho stavu poznačeného schizofréniou. Ako už napovedá názov, dominantnou tonalitou je sebairónia, ktorá ako smiech cez slzy posilňuje človeka, čo bol zvyknutý na aktívny život amusí sa zmieriť sprekážkami. Miestami zemitý humor, inokedy neskrývaný sarkazmus nemajú v úmysle citovo vydierať čitateľa, skôr pomáhajú dopĺňať obraz, ako diagnóza zasahuje všetky oblasti ľudského života počnúc prácou, keď bývalej účtovníčke ostáva už iba pozícia upratovačky, apokračujúc súkromím, ktorá sa so situáciou musí vyrovnávať po svojom. Šípková presne vie, čo chce básňami povedať. Nemá vúmysle vytvárať veľkú literatúru, hoci sa ukazuje, že keby chcela, tak by to zvládla. Aj teraz je vknihe cyklus Príbehy pani p., kde cez alter ego „pani p.“ sugestívne tlmočí okolnosti svojho stavu. Je predpoklad, že po týchto iniciačných básňach, keď už sa vypíše zprimárnych abezprostredných impulzov, nájde aj tému, ktorou zavedie čitateľov na miesto, kde doteraz bola iba ona sama.
Podobne schizofrenicky znie názov zbierky textov Sone Horňákovej Medzi mnou amnou (Petrus), pri ktorom – na rozdiel od predchádzajúcej autorky – ide oobľúbený metaforický výraz pre sebauvedomenie si vlastného stavu. Horňáková je pesničkárka snezameniteľným zvukom aaj nepoučený príjemca okamžite rozoznáva jej originálny prejav. Tento efekt piesňového myslenia ajazyka trochu naráža na stránku básnickej knihy, kde aj prázdny priestor býva sémanticky asymbolicky zaťažený, atak sa čitateľ poézie knihou Medzi mnou amnou skôr kĺže, než pri textoch pristavuje. Našťastie, súčasťou knihy je CD, ktoré všetko napráva ajasne potvrdzuje, že piesňový text je sám svojho druhu aHorňáková ho umiestňuje do správneho rámca.
Básnickou knihou sa roku 2018 pripomenula aj nedávna držiteľka prozaickej ceny Anasoft litera Etela Farkašová. Vzbierke Spredtuchou svetliny (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) rozširuje svoje literárne portfólio o poéziu, ktorá však nebude patriť do jeho ťažiska. Prominentná esejistka aoceňovaná prozaička si so sebou nesie naturel rozpletačky paradoxov avysvetľovačky záhad, ponúka cestu aj smapou avysvetlivkami, ako sa do cieľa dostať. Poézia však už dávno rozpracovala radikálnejší prístup, sama chce byť cestou avšetko navyše považuje za hmlu, brániacu zrýchliť krok: „s pribúdajúcimi rokmi učíš sa novému pohľadu / na celkom bežné, dokonca najbežnejšie veci, / denne sa snimi bezmyšlienkovite stretávaš / niekedy vzbudia vtebe aký-taký záujem, / inokedy správam onich načúvaš len tak na pol ucha, / odôležitých vzťahoch medzi nimi nevieš priveľa, / ani okontextoch, vktorých jestvujú, / ich histórie ťa nelákalo skúmať... / spribúdajúcimi rokmi učíš sa novej perspektíve: / hľadiac na ne, na celkom bežné, dokonca možno najbežnejšie veci života, / už sa neodvažuješ povedať: banálne...“ (s. 26). Farkašová kpoézii pristupuje zvonku, neadoptuje si básnickú metódu, ktorá si cení predovšetkým koncíznosť či metaforickú konotatívnosť. Lyrizmus myšlienok, zameranosť na stav subjektu sú len súradnice poézie, na jej skutočný objav je potrebné vstupovať do iných hĺbok avystúpiť prerodený.
Svoje otom vie Dalimír Stano sknihou čٱ/ܰٴǰ (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), ktorý takýchto ponorov prekonal niekoľko. Stanov prístup je dokonca natoľko extrémny, akoby sa nemienil zhĺbok očistca vrátiť. Kompozíciou knihy autor zdôrazňuje postupné budovanie celku, jednotlivé oddiely spresňujú pozíciu subjektu asveta ako neprestajný dialóg, hoci pozície hovoriaceho aposlucháča sa dynamicky menia. Vo veršoch dotovaných skúsenosťou zmyslov aodžitých rokov je prítomná tichá dôvera vpoéziu, ktorú nedokáže pokaziť ani ľudská horlivosť alebo náklonnosť kzlému: „otvor si oči auši / vypočuj si jediný hlas zo zboru / opera sa začala / mama ty si už tam kde sa zatajuje dych / aja tak šialene milujem život // vysiľoval som sa tam kde sa dalo ísť ľahko / dával som význam tomu / čo sa dá vo svete obísť / nič nie je ľahšie ako žiť naplno / súžasom vočiach as láskou“ (s. 67 – 68).
Dobrý ročník 2018
Ročník 2018 patril zhľadiska básnickej tvorby kjedným znajsilnejších, čo sa týka počtu kvalitných kníh aj množstva kníh vôbec. Do podrobnejšieho hodnotenia sa tak nedostalo viacero kníh, ktoré by svedomitý čitateľ nemal obísť: Dušan Dušek ajeho Počítanie na prstoch (Petrus), ktoré sumarizuje autorove básnické knihy aj spridaním nových básní, aurčite by nemal vynechať neznáme básne Miroslava Válka zobdobia pred debutom pod názvom Domáca úloha (FACE). Dostatok podnetov ponúka zbierka postrehov, citátov a situačných zastavení Fedora Gála é (Artforum), ktoré nadobúdajú nový rozmer pri uvedomení, kým všetkým Gál vminulosti bol ana čo mnohé zfragmentov odkazujú. Populárne čítanie na ľahký konzum podáva čistá duša vknihe ٰǴí (Vyd. Slovart), ktorá nevylučuje, že aj pri žonglovaní so slovami sa dá dopracovať kprostej pravde; aformou piesňových textov sa vtej istej kategórii populárnej literatúry ocitá kniha Tiger čaká na úsvit (Ikar) od Juraja Soviara.
Potvrdzuje sa, že transcendencia aintegrita diela nie sú samozrejmé apri čítaní poézie za rok 2018 sa dalo vypozorovať, že niekde to autorom išlo samovoľne, inokedy ani pri enormnom úsilí kprekročeniu prirodzených hraníc literatúry nedošlo. Transcendencia vliteratúre nie je záležitosť šťastia, ale skôr výsledok kultivovania talentu porozumieť svetu ačloveku anásledne aj možnostiam jazyka, ktorý jedných vedie, no iných zavádza. Široký okruh nadštandardných kníh poézie svedčí o tom, že slovenská poézia nestagnuje, že sa rozvíja vnoetike adokáže prekvapovať invenčnosťou alebo schopnosťou odlišovať podstatné od účelového, pekné od prázdneho či dočasné od trvalého. Dlhodobo štatisticky vychádza, že na jednu vydarenú knihu poézie pripadajú tri až štyri, ktoré sa na poéziu iba podobajú. Aj pri lepšom ročníku naďalej platí, že je skupina najlepších kníh úzka. Oto viac poteší fakt, že mnohé z kníh napĺňajú nielen estetické štandardy aočakávania, ale dokonca prekračujú vlastný tieň.
