��������

• Debutovali ste roku 1976 zbierkou poézie Trädgård i förvandling (Metamorfóza záhrady), odvtedy vám vyšlo vyše desať knižiek, zbierky básní a esejí. Okrem písania máte aj „civilné“ povolanie, pracujete ako psychoterapeutka a vysokoškolská učiteľka. Ako spolunažívajú tieto dve činnosti vedľa seba? Používate poéziu pri psychoterapii a naopak? Je dobré, ak má spisovateľ aj iné povolanie?– Mala som dvadsaťpäť rokov, keď mi v roku 1976 vyšla prvá zbierka básní. V tom čase som už stihla vyštudovať psychológiu a zložiť štátnu skúšku, ale básne zo zbierky som napísala oveľa skôr. Začínala som takpovediac retrospektívne a pracujem tak dodnes, vychádzam a spracúvam básne a fragmenty, ktoré sa mi nazbierali za posledné roky. Básne prvej zbierky vychádzajú zo zážitkov z mojej ranej tragickej lásky, keď môj milý ochorel na schizofréniu. To bol tiež impulz, prečo som začala študovať psychológiu a neskôr psychoterapiu.

Celý svoj dospelý život striedavo alebo paralelne pracujem ako psychologička, spočiatku to bolo najmä vyučovanie v rôznych inštitúciách a na univerzite, neskôr čoraz viac ako psychoterapeutka v súkromnej praxi. Aj v obdobiach, keď dostanem štipendium na písanie, mám súčasne niekoľko pacientov na terapii, možno päť alebo sedem hodín v týždni. Striedanie medzi veľmi intímnym, osamelým písaním a tesným dialógom v terapeutickej práci vnímam ako blahodarný, a verím, že sa navzájom obohacujú. Základom oboch činností je intenzívne počúvať a dôkladne zvážiť svoju výpoveď.• Čítajú vašu poéziu (a eseje) aj fínski a „ríšskošvédski” (teda Švédi žijúci vo Švédsku) čitatelia? Necítite sa byť trochu na okraji, keď žijete v Turku, a nie v hlavnom meste, a patríte k fínsko-švédskej menšine? Aké je postavenie fínsko-švédskej literatúry (poézie) v súčasnom Fínsku? Nemám teraz na mysli materiálne zabezpečenie, pretože podpora kultúry vo Fínsku a vôbec na Severe sa nedá porovnávať s našimi podmienkami...– Mám dojem, že neexistuje nejaká jasná deliaca čiara medzi mojimi čitateľmi v rôznych severských krajinách a fínskymi vo Fínsku. Prirodzene, cítim, že moja poézia je marginálnym javom aj v mojej vlasti, sčasti pre jazyk, ale aj vo Švédsku, kde záujem o fínsko-švédsku literatúru za posledné desaťročia skôr klesol. Niektorí spisovatelia – svetlé výnimky – prerazili, ale tých vnímajú často ako „ríšskošvédskych” autorov. To, že nebývam v hlavnom meste, má iste vplyv aj na pocit, že človek žije na okraji, ale je to moja vedomá voľba. Pokiaľ ide o fínsko-švédsku poéziu vo Fínsku, máme priaznivé postavenie, fínsky literárny establishment sa k nám správa dobre a s rešpektom, ale to, prirodzene, nebráni tomu, že „malé“ literárne formy sa nachádzajú trochu v tieni pred očami publika a mnohých profesionálnych čitateľov.• Čo čítate okrem odbornej literatúry? Ktorí autori sú pre vás dôležití?– Čítam veľa beletrie a tiež dosť populárnej literatúry. Jedným z mojich súčasných favoritov je W. G. Sebald, ktorého snová a exaktná próza s bohatstvom asociácií až vyráža dych a veľmi sa blíži k výrazu poézie.• Ktoré z vašich kníh sú vám najbližšie? Samozrejme, ak to viete určiť.– Napísala som deväť zbierok poézie, jeden cestopis (Equinox) a jednu zbierku esejí. Najradšej mám tri posledné, dve zbierky básní – Tulpan (Tulipán, 1997) a ett slott av ����ö (hrad zo snehu, 2006) a knihu esejí Att drőmma i Finland (Snívať vo Fínsku, 2001) o vášňach, hanbe a clivote.