ղľáԾ
Rozhovor so spisovateľkou Martou Hlušíkovou
Pohladenie za knihu
Marta Hlušíková (1952) detstvo amladosť prežila vTrenčíne, na FF UK vBratislave vyštudovala slovenčinu alatinčinu. Vsúčasnosti pôsobí vRimavskej Sobote na Gymnáziu Ivana Kraska. Jej literárna tvorba sa začala objavovať na stránkach časopisov pre deti od roku 1989, vdeväťdesiatych rokoch začína spolupracovať so Slovenským rozhlasom (seriál Obrázkové rozprávky, vysielania pre predškolákov, úpravy Dobšinského rozprávok, poviedky, literárne pásmo Básnik zraňovaný samotou venované životu adielu Ivana Kraska). Je autorkou viacerých knižných publikácií: Slovník latinských citátov (2000), Malá encyklopédia antickej kultúry (2001), Latinsko-slovenský slovník (2003), básnické zbierky Kamene (2003), Rok červených moruší (2008), kniha poviedok á (2005) aknihy pre deti Kde pavúky tkajú cukrovú vatu (2008), Neznášam, keď ma hladkajú po hlave (2009), Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky (2009) a Bublinkové rozprávky (2010).
Kniha pre mládež Neznášam, keď ma hladkajú po hlave (Matica slovenská) bola ocenená prémiou Literárneho fondu za rok 2009 avhodnotení BIBIANY sa stala najlepšou detskou knihou zimy 2009. Marta Hlušíková publikovala poviedky aj v zborníkoch pre deti Poletíme za dúhou 2, Anjelik vo vysokej tráve, հš첹, Izba snov, šٰ pekné baby sú blondínky. Napísala divadelnú hru ý.
* Vjednej zbásní zo zbierky Rok červených moruší nájdeme verše: „Toľko kriku je okolo, že nemáme čas počúvať to ticho vnás.“ Ako sa tebe najlepšie počúva vlastné ticho?
– Podľa toho, či je zmysluplné. Väčšinou si ho vychutnávam na prechádzke so psom. Na lúke pri Rimave vtom svojom tichu vediem vsebe celé monológy. Niekedy sa rozprávam stými, ktorým som nemala čas povedať za ich života podstatné veci. Mrzí ma, že na takéto dôležitosti človek prichádza neskoro. Apotom sú tichá, ktoré sa dajú doslova vyhmatať. Tichá oslobodzujúce. Napríklad pri džezovej hudbe. Svet je dnes dosť ukričaný, neviem, čo chceme prekričať ačo si dokázať.
* Svet možno vidieť ako dobrý jedine zmiesta, kde sme ho prvý raz uvideli. Tam sa ineskôr odohrávajú dejiny našej duše. Hovorí ti niečo taký zemepis adejepis?
– Detstvo a mladosť som prežila vmeste pod hradom Matúša Čáka. Vždy sa vraciam do Trenčína so sviatočným pocitom, nikdy som pupočnú šnúru so svojím mestom neprestrihla. Vjednej básni vňdz íš: Váh ma tak ľahko nevydedí. Veď tam dolu, na kameňoch, ešte stále sedím... Atak aj je – moje kroky ma vždy privedú na miesta, ktoré som si označkovala kedysi dávno svojimi feromónmi: kameň obmývaný Váhom, na ktorom som počúvala, ako dýcha rieka, moruše na hrádzi, Matúšova veža na hrade, ulička pri barokovom kostole na námestí. Teraz si nespomeniem na všetko, ale pri poslednej návšteve Trenčína mi chýbali moruše môjho detstva. Vyvrátila ich vraj nedávna víchrica. Ani kameň na brehuVáhu už nie je. Prikryli ho jeho vody. Avbarokovej uličke pri kostole viselo parte oznamujúce odchod môjho otca... Aj takéto bývajú návraty aja im nevyčítam nič. Vmojej mysli je ešte všetko po starom. Apotom – vRimavskej Sobote žijem takmer tridsať rokov. Je to krásne mesto snádherným štvorcovým námestím, salejou literátov asvojskou atmosférou. Je to môj druhý domov adejiny mojej duše toto mesto nemôžu obísť.
* Píšeš poviedky, blízky ti je rozprávkový svet detí ipoézia. Napísala si aj divadelnú hru avydala zbierku latinských citátov. Ktorá izba vtom literárnom dome je pre teba najpriestrannejšia akde ti je najútulnejšie?
– Nakukla som do mnohých kútov, spievala som, kreslila, rada chodila do školy. No – ťažko som sa rozhodovala, čo pôjdem študovať. Atakto akosi to bolo aj smojou literárnou tvorbou. Spočiatku som využila ponuku na vydanie slovníka latinských citátov aveľkého latinsko-slovenského slovníka. Popritom som roky písala do časopisov pre deti aono sa to vykryštalizovalo samo: to smutné sa naskladalo do básní, tajomné do poviedok, ato čisté do rozprávok averšíkov pre deti. Asi tu mi je najpríjemnejšie. Deti sú vzácne – vidia pravdu so zatvorenými očami. Apreto by som nechcela otento krásny svet prísť. Nevravím, že nepíšem aj pre dospelých, píšem, aveľmi rada. No pri písaní pre deti sa znovu stávam dieťaťom. Narastie mi akýsi iný jazyk, ináč hovorím, som šťastná. Je to môj svet anedám si ho vziať.
* Vknižke Bublinkové rozprávky sa dočítame: „Stačí sa zahľadieť na nejaký obrázok alebo predmet arozprávka je na svete.“ Platí to ajpre teba?
– Samozrejme. Všetci nosíme vsebe rozprávky, len sme pri tom tempe ahektickom naháňaní na to zabudli. Niekedy sa mi zdá, že dnes je smiešne to, čo je citlivé, to, čo nás dojíma. Hanbíme sa za vlastné prežívanie krásna. Dosť ma ubíja agresivita na plátnach kín aprijednoduchosť našej televíznej zábavy. Na druhej strane viem, že mladí ľudia vsebe nosia citlivú dušu, denne som snimi vkontakte. Atak médií je taký vytrvalý, že zanecháva stopu aj na nich. Verím však, že rozprávka zasiata do srdiečok maličkých plní svoju funkciu. Vyrásť na rozprávke je veľkou výhrou.
* Predmety zachytené len očami nemajú vždy presné kontúry. Ako dlho ti trvá obzeranie dookola, aby si mala pocit, že deťom bude vrozprávkovom lunaparku, ktorý pre ne prichystáš, hravo abezstarostne?
– Niekedy chodím ako taký lev vklietke, cítim napätie ako pred búrkou avšetko, čo chcem dať na papier, sa prevaľuje kdesi vhlave. Inokedy si sadnem za počítač aochvíľu je príbeh na svete. Chcem, aby deťom bolo hravo abezstarostne, chcem, aby sa smiali. Žiadne ťuťuli-muťuli. Dieťa je môj rovnocenný partner. Vmojom texte musia byť aj vážne miesta, aj miesta na zamyslenie. Ažpotom je tá radosť aoslobodzujúci smiech tým pravým, čo by čitateľa malo stretnúť. Neviem, ako dlho sa treba obzerať. Keď veci okolo nás žijú, stačí napísať ich príbeh.
* Každý autor má zásobu vlastných výrazov, s ktorými sa cíti dobre. Má svoj štýl. Pri čítaní Veroniky Šikulovej či Gabriely Futovej cítimeakúsi mágiu afluidum neopakovateľnosti. Ktorých spisovateľov najradšej čítajú súčasné deti? Alebo nečítajú anepoznajú tvorcov?
– Fluidum neopakovateľnosti je to krásne medzi riadkami, čo nás uchvacuje. Pre mňa sú to texty Dušana Dušeka či Williama Saroyana. Nádherné, voňajúce človečinou. VDomčeku jedným ťahom od Veroniky Šikulovej som našla výrazy, ktoré tým, že žijem momentálne na strednom Slovensku, zostali doma, vTrenčíne. Azrazu ma prepadli spomienky na našu kuchyňu svodovou lavičkou ateplom sporáka. Bolo mi dobre ako takému zakuklencovi, keď vonku prší adoma vonia bylinkový čaj avanilka.
Kto je vsúčasnosti najčítanejším detským autorom? Ťažká odpoveď. Ja som sa spytovala detí, aby som si len tak nevymýšľala. Menovali viacerých: Tolkien, Brezina, Pavlovič, Futová. Možno keby som sa spytovala inej skupinky, boli by to iní spisovatelia, nerada by som robila nejaké rebríčky, to je veľmi subjektívne. Vkaždom prípade som veľmi rada, že deti čítajú.
* Vdetskej literatúre sa stretávame supírizmom, s rôznymi čarodejníckymi praktikami, dokonca isukrutnosťami. Patria podľa teba tieto omamnosti aohavnosti do literatúry pre deti? Alebo ich treba privykať už od malička na zlo?
– Ako výstižne si sa vyjadrila: omamnosti. Nie som síce vyznavačom upírskych príbehov, ale obhajujem právo na tiché napäté bátie sa detského čitateľa. Na tie omamné chvíľky, ktoré sú vzrušujúce azároveň milosrdné tým, že možno hocikedy zatvoriť knižku. Napokon, aj niektoré Dobšinského rozprávky sú kruté – brat bratovi vylúpi oči či macocha vsnahe nasýtiť muža poľovníka schytí nôž, odreže si prsník ahodí ho do omáčky. To boli pre mňa kedysi šoky. Mňa však desí niečo iné – fakt, že toto už dnes pre dieťa žiadnym šokom nie je. Denne je konfrontované svečernými televíznymi správami. Vraždy, krádeže, havárie, prírodné katastrofy. Pamätám sa, ako som sa kedysi dávno, vrokoch studenej vojny, ako dieťa pýtala otca, či to, čo hovoria vrádiu, je rozprávka alebo je to naozaj. Aon mi povedal pravdu. Bola to jedna znajväčších tráum môjho detstva. Akou traumou sú dnešné udalosti vo svete pre dieťa, ani nechcem domyslieť. Možno je to ten najhorší scenár: žiadnou. Zlatí upíri, zlatý Dobšinský.
* Čo môžeme nájsť vtvojej zázračnej taške, do ktorej zbieraš nielen rozprávky pre deti?
– Leží vnej rukopis Krkavce – poviedky, ktoré sú na rozdiel od á oveľa osobnejšie. Potom tam ticho sedia verše, vktorých cez mojich blízkych nachádzam seba viac, ako si myslím. Ešte nikdy som nad svojimi básňami toľko nepochybovala. Raz mám pocit, že nemôžem zmeniť ani slovíčko, araz ich ukladám na dno, aby ešte dozreli. V„mojej taške“ by sa ešte našli texty pre deti – rozprávanie prváka Maťa Čo baby nedokážu a Rinkine príbehy vnajmenšej indiánskej osade na svete Môj dedko Rýchly šíp aja. Vlastne už tam nie sú, poslala som ich do sveta. Ale sú tam ešte nedokončené Vežovníčkove dobrodružstvá a básne pre deti ձšdzܲ. Onajnovšom rukopise radšej nebudem hovoriť, lebo zvlastnej skúsenosti viem, aké je to, keď roztrúbim do sveta, na čom pracujem. Vtedy cítim, že som svoj text zradila atrvá to poriadne dlho, kým sa stextom opäť stotožním.
* Detská literatúra je tak trochu dobrodružstvom, vktorom sa stretávajú dve vnútorné krajiny – zázračná askutočná. Od pedagóga sa vyžaduje orientácia skôr na krajinu skutočnú, reálnu. Aká je tvoja pozícia pri takomto strete?
– Odjakživa mám rada zmenu aprelety zkrajiny reálna do sveta zázračna. Sú tým najlepším, čo ma mohlo stretnúť. Áno, pedagóg čelí toľkej realite, až by sa jeden čudoval. Vyučujem literatúru, atak mám veľkú výhodu. Na hodinách sa dostávame do sveta fantázie, dekódujeme symboly, domýšľame si príbehy medzi riadkami. Viem, že mladí ľudia čítajú oveľa menej, ako sme kedysi čítali my. Je to pochopiteľné, veď internet je médium, ktoré sa dnes nedá prehliadnuť. Preto sa snažím, aby sme na hodinách predovšetkým čítali arozprávali sa otom. Niekedy natrafím na text ako na drahocennú žilu, vtriede ho prečítam, apotom je dlho ticho. Také, že počuť padnúť špendlík. Naposledy sa mi to stalo vmaturitnom ročníku, keď som študentom pri učebnej látke omagickom realizme prečítala naúvod hodiny list Gabriela G. Márqueza.
* Spisovateľ vysiela svoje posolstvá medzi ľudí. Žiješ vmalom meste. Cítiš nejakú spätnú väzbu, ktorá by ťa pri literárnej tvorbe stimulovala?
– Spätná väzba je pre mňa skladačkou, ktorá až časom začína nadobúdať svoje kontúry. Niekedy som prekvapená, ako môže text zasiahnuť. Až do istej chvíle som si poriadne neuvedomovala fakt, že moje verše vknihe mi už nepatria, že saodtlačia včejsi duši. Raz ma zastavil môj študent ahovorí: Mama čítala vaše básne aplakala pri nich. Až som sa zľakla týchto slov. Úplne ma to ochromilo. Uvedomila som si, aká je sila slova. Veľmi uvážlivo treba vyberať zrnká, zktorých chceme niečo napiecť. Pre deti píšem preto rada, lebo majú výnimočnú schopnosť zúročovať posolstvá. Zázračno je pre ne svetom, zktorého nevykročia, ak nechcú. Nedávno mi deťúrence prichystali vítačku Bublinkových rozprávok. Jedno dievčatko ku mne nenápadne pristúpilo apohladkalo ma po rukáve. Ja si tuším ani neviem predstaviť úprimnejšiu spätnú väzbu so svojím čitateľom. To je stimul, ktorý sa nedá ničím vyvážiť.
Hana Košková
