ղľáԾ
dzáKlára aSlnkosa javí ako román paradoxov. Dôležitú, ba priam nosnú úlohu vňom zohráva slnko, napriek tomu je pomerne temný, napríklad aj preto, že najsympatickejšou avistom ohľade vlastne najľudskejšou postavou je vňom – nuž, paradoxne – postava neľudská (Klára).
Vosobitej autorskej poetike britského spisovateľa japonského pôvodu Kazua Ishigura, držiteľa Nobelovej ceny za literatúru zroku 2017, sa podľa slov švédskej literárnej teoretičky aestetičky Sary Daniusovej spája Jane Austenová sFranzom Kafkom aštipkou Marcela Prousta. Vautorovom najnovšom románe Klára aSlnko tento sľubný mix vspojení sjedným ztradičných SF motívov nie celkom funguje.
Pokiaľ ide onámet, Kazuo Ishiguro vo svojej najnovšej próze vpodstate nadväzuje na jednu zo svojich predchádzajúcich kníh – na román Never Let Me Go (2005; včeskom preklade vyšiel vroku 2007 pod názvom Neopouštěj mě). Ten, včeskom vydaní doplnený otrochu pateticko-existenciálne vyznievajúcu trojotázku „Kdo jsme, odkud přicházíme, kam jdeme?“, má podobne ako román Klára aSlnko SF (science fiction/speculative fiction) charakter a je vlastne dystopiou. dzá Neopouštěj mě, inak modelová próza výstrahy svýraznými etickými, resp. antropologicko-etickými dimenziami, sa pritom odohráva valternatívnej verzii Spojeného kráľovstva 90. rokov, vo svete, vktorom je povolené génové inžinierstvo aklonovanie, a to scieľom zabezpečiť vďaka žijúcim, dýchajúcim amysliacim inkubátorom orgány pre iných. Hoci je chronotop románu Klára aSlnko iný amenej konkretizovaný (americký priestor vbližšie nešpecifikovanej budúcnosti) ahoci, keďže vcentre diania stojí android, nejde oklonovanie vpravom slova zmysle, tematické jadro je rovnaké – motív umelej bytosti, resp. umelého človeka.
Sebauvedomelé postavy, (seba)uvedomelá fikcia
Ishigurovo komorné, ale pokiaľ ide omyšlienkový či významový dosah extenzívne SF tak možno bez nutnosti robenia väčších kompromisov čítať vkontexte takých klasických aikonických literárnych textov, akými sú Shelleyovej žánrotvorné dielo Frankenstein, čiže moderný Prometeus, Asimovove prózy zo série Ja, robot či román Philipa K. Dicka Sníva sa androidom oelektronických ovečkách?. Ba čo viac, motív stvorenia umelej bytosti podobnej človeku a postava výtvoru, ktorá figuruje v jeho epicentre, predstavujú podobné či replikačné referencie na kľúčové súčasti mytologických a náboženských systémov, teda na mýty o stvorení človeka. To znamená, že Ishiguro na úrovni námetu de facto nadväzuje nielen na svoju vlastnú tvorbu či tvorbu iných – aj vyslovene preslávených autoriek a autorov fantastiky –, ale aj na príbehy, ktoré sú civilizačno-kultúrne zakladajúce avenujú sa tomu najpodstatnejšiemu, napríklad veľkej otázke toho, čo robí človeka človekom. Atak vjednom dialógu v knihe zaznieva aj nasledujúcich niekoľko viet: „Veríš vľudské srdce? Samozrejme, nemyslím len orgán. Srdce vpoetickom zmysle slova. Ľudské srdce. Myslíš si, že niečo také existuje? Niečo, vďaka čomu je každý znás jedinečný aindividuálny?“ (s. 274) Alebo na inom mieste jedna zkľúčových postáv, postava matky hlavnej ľudskej hrdinky románu, vyjadruje svoj strach ztoho, že by mohli mať pravdu tí, ktorí tvrdia, „... veda už bez pochybností dokázala, že na mojej dcére nie je nič také jedinečné, nič, čo by moderné technológie nedokázali nájsť, skopírovať apreniesť. Že ľudia celý čas, celé stáročia spolu žijú, milujú sa anenávidia, ato všetko na základe mylnej premisy. Na základe povery, ktorú sme hlásali znevedomosti.“ (s. 280 – 281)
Problém toho, kde sa začína akončí sa „ja“, sa knihou tiahne ako červená niť. Je to najmä preto, že nosnú dvojicu tematického plánu Ishigurovej knihy tvorí android Klára, vo fikčnom svete bez problémov zadovážiteľná kamarátka do koča ido voza, umelá bytosť, ktorá je pre svoju nadštandardnú empatiu človečenskejšia ako väčšina ľudských postáv, bystrá pozorovateľka, aj keď s detinským videním sveta, aJosie, dospievajúce dievča, ktoré trpí bližšie nešpecifikovanou, ale podľa všetkého závažnou chorobou, čo má výrazný vplyv aj na jej jekyllovsko-hydeovské správanie (raz ako keby bola nabitá energiou apozitívnym jasom tisícich sĺnk, inokedy ako keby sa ocitla na odvrátenej strane či vzatmení).
Chladné technológie, chladná próza
Rozprávačkou Ishigurovho románu nie je Josie ani nikto iný zľudských postáv, ale práve Klára, ktorá je osobitou podobou nespoľahlivého rozprávača. Ato aj preto, že vjej špecifickom videní sveta sa spája na jednej strane čosi, čo pripomína perspektívu dieťaťa (naivita, limitovanosť poznania askúseností a pod.), ana druhej strane technologická exaktnosť. Obraz sveta adejov vňom je tak vKlárinom podaní zjednodušujúci: „Objatie pokračovalo, akeď som sa znovu pozrela na matku, celá časť miestnosti sa rozdelila, jej prižmúrené oči sa zas aznova zjavovali vjednom štvorci za druhým avniektorých štvorcoch sa oči pozerali na Josie sotcom, zatiaľ čo viných hľadeli na mňa.“ (s. 238) (...) „Do priestorov, ktoré okolo mňa ešte zostali, sa tlačili ďalšie kužele avalce – alebo to, čo vyzeralo ako ich fragmenty. Potom som si uvedomila, že jeden ztýchto fragmentov – tvar, ktorý vystriedal Ricka – je Josie.“ (s. 295)
Podobne ako je reduktívne aeliptické Klárino videnie sveta (štvorce, kužele, valce, fragmenty apod.), tak je reduktívny, eliptický, apreto zákonite fragmentárny obraz sveta vIshigurovom texte. Zatiaľ čo to prvé nie je problém, je to napokon sohľadom na to, akou postavou Klára je, vec opodstatnená alogicky motivovaná, to druhé prekáža. Ofikčnom svete vymodelovanom autorom sa toho čitatelia prosto dozvedajú primálo, resp. Ishiguro si akoby priveľa toho necháva pre seba. Symptomatická – hoci ide len opríslovečnú špičku ľadovca – je napríklad okolnosť, že od začiatku románu sa vtexte opakovane objavuje skratka UP. UP sem, UP tam, ale vysvetlenie toho, čo onen dôležitý akronym znamená, sa objavuje až na strane 60 (umelý priateľ). Médiá, ktoré sú informačne málo nasýtené, svojho času Marshall McLuhan nazval médiami studenými/chladnými. Keďže próza Klára aSlnko si – podobne ako chladné médiá – vyžaduje domýšľanie (a nie, románu nevyčítam interpretačnú otvorenosť, ktorá mu na kľúčových miestach práve vyslovene svedčí), možno ju, berúc navyše do úvahy aj to, očom je, považovať za chladnú prózu.
dzá Klára aSlnko sa javí ako román paradoxov. Dôležitú, ba priam nosnú úlohu vňom zohráva slnko, napriek tomu je pomerne temný, napríklad aj preto, že najsympatickejšou avistom ohľade vlastne najľudskejšou postavou je vňom – nuž, paradoxne – postava neľudská (Klára). Kniha je koncipovaná ako atmosférický text (pomalé tempo rozprávania, kontemplatívna poetika) ohlbokých otázkach, shlbokým civilizačno-kultúrnym zakorenením, ale aj – anazdávam sa, že žela(teľ)ným – hlbokým impaktom, jej autor je však kde-tu až príliš nevravný. To, načo narážam, celkom trefne zhmotňuje biele písmo na žiarivo žltom pozadí na prebale slovenského vydania Ishigurovej najnovšej prózy. Vtých bielych stajených písmenkách môže byť mnoho hĺbky, mnoho pravdy, mnoho emócií apod., ale čo ztoho, keď ich poriadne nevidno?
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej aumeleckej komunikácie pri Katedre etiky aestetiky (FF UKF vNitre). Učí apíše ovšeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Kazuo Ishiguro: Klára aSlnko
Preklad: Vladislav Gális
Bratislava: Ikar – Odeon, 2022
