ղľáԾ
Rozhovor s prekladateľkou Gabrielou Magovou
Časopis pre umelecký preklad Verzia vyšiel tento rok už piatykrát, vtlači však len prvý. Predstavuje krátku rumunskú prózu po prelome tisícročí. Okríze slovenčiny azároveň nekonečných možnostiach prekladania sme sa zhovárali sjeho šéfredaktorkou Gabrielou Magovou.
Nedávno vyšla prvá tlačená verzia Verzie, časopisu zameraného na umelecký preklad. Je to pozoruhodné aj preto, že vsúčasnosti sa od printu čoraz častejšie upúšťa.
Asi áno. Nás však čitatelia opakovane žiadali, aby sme vyšli na papieri. Možno je to preto, že nás číta špecifická skupina čitateľov, zaujímajúcich sa o preklad umeleckej literatúry, aj preto, že ide o texty, ktoré nemajú veľkú šancu vyjsť knižne. Keď niečo preložíte, vždy je príjemné držať v ruke výsledok svojej práce. Časopisecky vydané texty majú tvorivú váhu takmer ako kniha. Hneď ako sme ohlásili, že vyjdeme tlačou, mnohí si Verziu predplatili. Dúfam, že si na seba časom zarobíme.
Ako sa na to dá zarobiť?
Tak, že to bude taký dobrý časopis, že si ho ľudia kúpia a my si z toho budeme môcť zaplatiť tlač. Keď sme sa už rozhodli, vyskúšame to. Literárnych časopisov rôzneho zamerania je dosť, čo je najmä zásluhou grantových schém. Dá sa v nich dobre pohybovať, ale myslím si, že každý by chcel, aby sa mu aspoň vrátili náklady. Zatiaľ to skúšame napr. „crowdfundingmi“, na tlač prvého čísla nám prispel fond LITA, ale zatiaľ nemáme žiadny stály grant.
Čísla zostavujete programovo – zväčša podľa jazyka alebo tematického okruhu.
Je to zaujímavejšie, ako len pozbierať, čo má kto uložené v zásuvkách. Chceli sme jednotlivé vydania Verzie zostaviť tak, aby dávali zmysel. Štyri čísla vyšli onlajn, prvé tlačené je rumunské. Odohralo sa to tak, že sme dostali ponuku od rumunistky Jany Páleníkovej, ktorá dokončovala svoj dlhoročný projekt adostala nápad vydať ukážky krátkej prózy. My sme ešte stále v začiatkoch, a keď sa ľudia dozvedeli o možnosti uverejňovať ukážky z inojazyčných textov, sami začali ponúkať vlastné tipy. Pripravujeme nemecké číslo, tzv. luso-fantastické stémou fantasy,švajčiarske číslo stémou rodiny ana budúci rok argentínske sdôrazom na ženami písanú prózu apoéziu.
Na trhu je veľa pekných kníh. Ako to vyzerá súrovňou prekladu?
Vo Verzii veľmi dbáme na to, aby preklad niekto porovnal soriginálom, ak je to len trocha možné, akeď prejde všetkými našimi „piatimi očami“, smeruje ku korektorke – ak na to máme. Knižný trh teraz naozaj vyzerá krásne adokonca sa už vydavatelia usilujú na obálkach uvádzať i mená prekladateľov, no neraz sa stane, že to nezodpovedá aj jazykovej úrovni obsahu. Akoby to bolo celé také kašírované divadielko. Najviac kníh sa dnes prekladá zangličtiny alen časť prekladateľov ztohto jazyka vie naozaj prekladať dobre. Ďalšia vec je, že keď prekladateľ dostane knihu na preklad, zistí, že má na to len pár mesiacov so sadzbou 6 – 7 eur za stranu. Je to prakticky práca takmer zadarmo a mnohí ju robia len popri inom zamestnaní, čo je nesmierne vysiľujúce. Stáva sa aj to, že redaktor či redaktorka text síce zrediguje, ale kprekladateľovi sa už nevráti. Pri slabo zastúpených jazykoch ešte chýbajú skúsenosti. Vtakých prípadoch by mala byť absolútne povinná porovnávacia redakcia.
Často nie je vôbec žiadna. Nedostatky sa vysvetľujú novou floskulou „prirodzený vývoj“.
Ja si dokonca myslím, že redigovanie by malo byť samostatný študijný odbor. V krásne vyzerajúcich knihách nás zaujíma, čo vnich skutočne je. Prekladateľ nech ohýba jazyk arozširuje jeho možnosti ďaleko za hranice stanovených pravidiel. Ale musí to mať svoju logiku aopodstatnenie. Lebo to, že niekto nevie poriadne po slovensky adá slovenčine anglickú štruktúru, neznamená, že inovoval jazyk, ale že ho doslova sprznil. Akýkoľvek text, ktorý vyjde na verejnosť, potrebuje redaktora. To, že niekto niečo ovláda ako odborník vnejakej oblasti, ešte neznamená, že to dokáže vjazyku aj plnohodnotne sformulovať.
Vysoké školy ohlasujú rušenie tzv. „neperspektívnych odborov“. Akú perspektívu má kultivácia jazyka?
Neviem, akú má perspektívu, ale význam má kľúčový. Veď keď to takto pôjde ďalej, nedorozumieme sa! Ak dovolíme, aby jazyk naďalej hrubol, automaticky otvárame cestu ktomu, aby zhrubol náš vzťah kokoliu. Dnes napríklad mnoho ľudí uvažuje dvojjazyčne, povedzme anglicky – slovensky, čo je vporiadku. Keď sa však vyjadrujú, mali by to robiť funkčne, aby znových foriem vzniklo niečo viac. Najčastejšie však nedostatok vjednom jazyku nahradia prvkami zdruhého jazyka spôsobom, ktorý nie je tvorivý, ale vulgárny. Nedeje sa to len vhovorovej reči, ale aj vslovnom prejave, ktorý ide na verejnosť, či už vmédiách, alebo vpreklade.
Kde je hranica medzi redakčným zásahom aprerábaním prekladu nanovo?
Prípady sa rôznia. Keď sme napríklad robili japonskú Verziu, prispievali nám najmä ľudia, ktorí sa zatiaľ alebo primárne umeleckému prekladu nevenujú. Ale chceli sme priblížiť literatúru písanú vunás zriedkavom jazyku, tak sme donekonečna konzultovali, rozprávali sme sa sjapončinármi. Kombinácia očarenia pôvodným textom aneskúsenosti sjeho prenosom do slovenčiny prinášala neraz veľmi exotickú podobu textu, ktorá však nezodpovedala tomu, čomu mala. Ale zmyslom časopisu pre preklad umeleckej literatúry je práve to, aby ľudia, ktorí nemajú veľa skúseností anemajú šancu dostať sa hneď ku knižnému prekladu, túto možnosť mali amy im musíme odovzdávať všetko, čo vieme.
Aké sú najčastejšie chyby?
Najväčšmi ma hnevá ani nie náhodné používanie lexiky, ale zdeformovaná syntax, ato až do tej miery, že znej celkom zmizne myšlienka. Kedysi sa ojazykovú úroveň starali najmä veľké vydavateľstvá, ktoré mali redaktorky aredaktorov. Počas celej kariéry na sebe pracovali aučili tak niekoľko generácií prekladateľov. Zdokonaľovali sa aj vo všeobecnom prehľade. Asi by sme si vymýšľali, keby sme tvrdili, že to bolo oveľa lepšie ako teraz. Dnes sa však verejne vyjadruje každý aúroveň slovenčiny medzi profesionálmi jazyka alaikmi sa stiera. Literárne činní ľudia pričasto opakujú, že nemusí byť všetko „ako zo slovníka“, ale výsledok býva neraz hrozný. Iste, jazyky sú istým spôsobom výsledkom „spotvorenia“ rôznych výrazov. Lenže chybnými väzbami sa stráca nielen logika, ale aj melódia aplynulosť reči. Neviem, či sa stým dá niečo robiť.
Napríklad vydávať časopis, ktorý má ambíciu kultivovať slovenský jazyk vprekladoch.
Iste, môžeme prispieť troškou do mlyna. No máme aj vlastné limity, vek, ktorý nás nejako určuje. Dnes prekladajú ľudia ogeneráciu mladší odo mňa ajednoducho harmónia nenastane.
Môže však nastať konsenzus.
Môže. Mám skúsenosti, ktorými presvedčím prekladateľa, ktorý nie je ešte taký sebaistý. Vtexte nesmie ostať nič, čo mi je nejasné. Prekladateľ musí vedieť odôvodniť, prečo si zvolil ten-ktorý postup. Veta, ktorej nerozumieme, nie je dôkazom zvláštnosti cudzej literatúry alebo jazyka, ale toho, že sme si text neosvojili natoľko, aby sme ho vedeli zrozumiteľne pretlmočiť do slovenského prostredia apritom prípadne zachovali aj istý cudzorodý prvok. Riešení je vždy mnoho. Najdôležitejšie je však ovládať vlastný jazyk. Problém súčasného prekladania do slovenčiny možno tkvie práve vtom, že slovenčina ostáva vakomsi závese.
Prekladáte zmaďarčiny do slovenčiny. Opačne ste to neskúsili?
Nerobím to, lebo by som to nevedela až tak dobre. Musela by som veľmi veľa konzultovať asú ľudia, ktorí to dokážu oveľa lepšie.
Medzery, ktoré vslovenskom preklade dlho pretrvávali, asi viedli aj ktomu, že vširokom povedomí či podvedomí ostáva slovenčina akýmsi „kuchynským“ jazykom, neschopným vyjadrovať vyššie literárne formy. Akú vtom máte skúsenosť pri prekladaní zmaďarčiny?
Tento názor už dávno neplatí. Veľmi to závisí od toho, čo prekladám. Prekladala som napríklad Sándora Máraia, obdobie 30. či 50. rokov minulého storočia. Jeho jazyk je konzervatívny amožnosti slovenčiny boli veľmi široké. Čím viac však prekladám, tým väčšmi som presvedčená, že po slovensky sa dá vyjadriť úplne všetko. Treba na to trpezlivosť, prácu so slovníkom, kombinovať známe sneznámym, stým, čo je polozabudnuté alebo zabudnuté. Keď trafíte dobrý pomer týchto prvkov, podarí sa vám dobrý preklad. Prekladať Melanchóliu vzdoru Lászlóa Krasznahorkaiho už bolo niečo iné, pretože som tam napínala možnosti vetnej skladby.
Sú vliterárnej maďarčine niektoré formy prípustnejšie ako vliterárnej slovenčine?
Sú. To, čo znesie maďarský text, by mu v slovenčine mohlo uškodiť. Musela som na viacerých miestach postupovať inak ako v pôvodine, zároveň som použila vo väčšej miere aj také formy, napríklad prechodníky, ktoré by iný text neuniesol.
Ako to súvisí sochudobňovaním možností literárnej slovenčiny? Mne sa často zdá, že slová alebo prostriedky, ktoré ja považujem za celkom bežné, sú pre opár rokov mladšieho človeka už celkom neznáme aže sa tak naše vyjadrovacie možnosti veľmi rýchlo zužujú.
Zpráce aj s nezvyčajnými slovami si treba urobiť prednosť. Jazyk treba používať shrdosťou, hľadať vňom pekné veci. Toľké slová sú také pekné, ale ľudia sa ich tuším hanbia používať. Zdá sa mi, že nikto nemá taký zlý vzťah kvlastnej reči ako Slováci. Akoby sa za slovenčinu hanbili. Akoby existoval odstup odjazyka ateda aj odliteratúry, ktorá vňom vznikla. Možno vžiadnej inej literatúre nie je až taká priepasť medzi starou literatúrou asúčasnosťou. Maďarské dieťa bežne zarecituje desiatky starých básní. Unás sa stalo, že literárna klasika je mnohým cudzia alebo smiešna. Možno to bolo dlhodobým veľmi direktívnym pôsobením jazykovedného ústavu alebo nevhodným spôsobom vyučovania, no za súčasný stav slovenčiny vliteratúre prekladov či vo verejnom živote môže najmä táto neláska.
Gabriela Magová (1976)
Vyštudovala slovenčinu a angličtinu na FiF UK v Bratislave, pracovala v Ústave svetovej literatúry SAV. Prekladá prózu a poéziu z maďarčiny. Knižne vyšli jej preklady románov Györgya Dragomána (Biely kráľ, Hranica), Sándora Máraiho (Vzbúrenci, Hlas, Posila) a Antala Szerba (Cesta za mesačnej noci), poviedkových zbierok Józsefa Gazdaga a Pála Száza, zbierky básní Krisztiny Tóth a monografie Endreho Bojtára Vysnívali sme si vlasť a národ. Som spoluzostavovateľkou kníh Tvorivosť literárnej recepcie (2008, s J. Görözdi) a Deväť životov. Rozhovory o preklade a literárnom živote (2015, s R. Passiom).V rokoch 2016 až 2018 bola šéfredaktorkou Revue svetovej literatúry. V súčasnosti je redaktorkou vRádiu Devín RTVS a šéfredaktorkou časopisu Verzia.
Silvia Ruppeldtová (1977)
Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka.
Zdroj foto: Archív Gabriely Magovej
