ղľáԾ
Pri príležitosti 30. výročia pádu komunistických režimov vstrednej východnej Európe prebiehal v Spojenom kráľovstve od 22. októbra do 27. novembra cyklus podujatí s názvom Raising the Velvet Curtain (Za zamatovou oponou), vktorom sa britskej verejnosti predstaví nová generácia slovenských autorov, umelcov interpretov. Program zahŕňa prezentácie a diskusie srenomovanými spisovateľmi filmármi, jednodňovú konferenciu, ako ajdivadelné tanečné predstavenia. Pri tejto príležitosti sme pripravili rozhovor sprekladateľkou propagátorkou slovenskej literatúry na britských ostrovoch Júliou Sherwoodovou, ktorá je organizátorkou týchto podujatí. Navyše, jej rodinný príbeh je úzko spojený spolitickou situáciou vČeskoslovensku pred rokom 1989 aj po ňom.
ZČeskoslovenska ste emigrovali srodičmi vroku 1978 ako dospelá mladá žena svlastnými skúsenosťami skomunistickým režimom. Ako ste prežívali november 1989 obdobie krátko po ňom?
Celých jedenásť rokov od emigrácie som bola presvedčená, že režim potrvá večne nikdy sa už nebudem môcť vrátiť do vlasti. Prvá nádej svitla so zmenami, ktoré začali Gorbačovovou ԴDzťdz perestrojkou, potom prišli prvé takmer slobodné voľby vPoľsku vjúni 1989. Len v Československu sa nič nehýbalo, dokonca ani po tom, ako vMaďarsku otvorili hranice. No po páde berlínskeho múru bola už len otázka času, kým sa to prelomí aj unás. November som prežila prilepená na televízor – dovtedy som vôbec netušila, že vysielajú toľko spravodajských relácií. Keď vypukla Nežná revolúcia, mala som neopísateľnú radosť nielen z prebiehajúcich zmien, ale aj ztoho, že som počas bratislavských demonštrácií na pódiách videla kopu svojich kamarátov.
Kedy ste uverili, že zmena bude naozaj radikálna všetko sneskončí ako vroku 1968?
Tým, že šlo oobrovský pohyb, tektonický zlom, ktorý postihol celý región, mi vlastne ani na sekundu nenapadlo, že by sa mala zopakovať trauma roku 1968. Sovietsky režim už vtom čase stál na veľmi vratkých nohách zmeny sa ako domino postupne šírili zjednej krajiny do druhej.
Čelom ksvojej minulosti
Dlhé roky ste pracovali vľudskoprávnych organizáciách. Akú úlohu v tom zohrala vaša skúsenosť stotalitným režimom?
Kusvojej minulosti som sa nedokázala obrátiť chrbtom,chcela som robiť niečo zmysluplné, pomáhať ľuďom, ktorí na rozdiel odo mňa naďalej žili vneslobode napriek tomu mali odvahu nenásilnými prostriedkami bojovať za zmenu. Preto som začala pracovať vmedzinárodnej centrále Amnesty International, navyše to bola šanca splatiť dlh organizácii, ktorá sa angažovala vprípade mojich rodičov adoptovala ich ako väzňov svedomia, keď ich v Československu väznili zpolitických príčin. Vtíme, ktorý mal na starosti Sovietsky zväz, som potom za Gorbačova mohla zblízka sledovať prepúšťanie politických väzňov. Neskôr, po páde režimu, som presedlala na organizačnú prácu pomáhala som rozbiehať činnosť Amnesty vcelej strednej východnej Európe. Vznik prvej skupiny na Slovensku bol pre mňa ohromným zadosťučinením.
Vúlohe nielen prekladateľky a popularizátorky slovenskej literatúry vanglofónnom prostredí ste sa ocitli aj „vďaka“ osudu emigrantky. Za tieto aktivity ste získali Cenu P. O. Hviezdoslava za rok 2018 určenú prekladateľom zo slovenčiny do cudzích jazykov. Máte vtejto oblasti ďalšie plány či, nebodaj, nesplnený sen?
Mojím snom je dokázať anglofónnej verejnosti, že slovenská literatúra je prinajmenšom rovnako zaujímavá ako literatúry iných malých krajín vEurópe, či dokonca prispieť ktomu, aby sa konečne prestalo hovoriť o „malých literatúrach“. Presvedčiť širší okruh britských časom aj amerických vydavateľov, že stojí za to vydávať diela zatiaľ neznámych slovenských autorov. Nie som taká megalomanka, aby som si nahovárala, že čosi také dokážem sama – dá sa to dosiahnuť len vspolupráci sďalšími prekladateľmi nadšencami. Anezaobíde sa to bez inštitucionálnej podpory, akú poskytuje napríklad Literárne informačné centrum.
Bude Brexit kultúrnou katastrofou?
Spomienka na zdvíhanie jednej opony sa koná včase búrlivého brexitového protipohybu: Spojené kráľovstvovystupuje zEurópskej únie. Čo to znamená zvášho pohľadu prekladateľky dlhoročnej propagátorky slovenskej, stredoeurópskej kultúry na britských ostrovoch?
Hoci nemožno povedať, žerozhodnutie vystúpiť zEurópskej únie odráža názory drvivej väčšiny Britov, referendum ukázalo, že značná časť obyvateľov tejto krajiny, ktorú som považovala za tolerantnú otvorenú, je naladená šovinisticky, xenofóbne až rasisticky. Doteraz tieto nálady tleli pod povrchom, no vposledných rokoch vypukli otvorene otrávili celkovú atmosféru. Ato neveští nič dobré pre slovenskú a stredoeurópsku kultúru.
Dá sa vtejto chvíli predvídať, aké dopady bude mať Brexit noblasť prekladovej literatúry propagácie slovenskej kultúry vo všeobecnosti?
Stretla som sa sobavami, že to veľmi sťaží postavenie prekladovej literatúry vo Veľkej Británii. Bola by to veru riadna katastrofa, keďže aj vnormálnych časoch vanglicky hovoriacich krajinách preklady tvoria len zlomok (3 až 5 percent) celkového knižného trhu. Ako nepolepšiteľná optimistka však dúfam, že rozhľadenejší ľudia so záujmom osvet literatúru – tí asi nikde na svete nebudú vo väčšine – začnú vyhľadávať literatúru menej známych krajín, lebo nebudú chcieť pripustiť, aby sa Británia uzavrela do ostrovnej izolácie. Myslím, že práve to je dôvod znásobiť úsilie snažiť sa verejnosti sprostredkovať kontakt sinými kultúrami. Pokiaľ tu budú nezávislí vydavatelia ochotní riskovať, je tu šanca, že budú mať záujem aj odiela slovenských autorov.
Hľadanie nového publika pre slovenskú literatúru
Celé podujatie má pestrý, nielen literárny program. Ako vznikala dramaturgia a do akej miery výsledná realita zodpovedá vašim pôvodným plánom?
V prvom rade som chcela anglickému publiku predstaviť novú generáciu slovenských umelcov. Popri literatúre voľba padla na múzické umenia, ktoré najviac sledujem: film, divadlo, tanec hudbu. Vychádzala som ztoho, čo som osúčasnom kultúrnom dianí zachytila počas pobytov na Slovensku, radila som sa sodborníkmi a riadila vlastným vkusom. Tiež som musela brať ohľad na jazykovú prístupnosť univerzálne posolstvo. Tieto kritériá spĺňala Sláva Daubnerová jej monodráma Solo Lamentoso, ktorá sa konala vkultúrnom centre Rich Mix, kde prebehlo aj tanečné predstavenie Sone Ferienčíkovej Everywhen a diskusia Dash Café. Na jej dramaturgii a výbere účastníkov sa podieľala hostiteľská organizácia Dash Arts a České centrum vLondýne. ZČeska sa jej zúčastnila aktivistka Monika MacMonagh Pajerová scenárista spisovateľ Ondřej Štindl, zo Slovenska autorka Zuzana Kepplová filmárka Tereza Nvotová. Jediný element pôvodných plánov, ktorý nevyšiel, bol koncert. Vyvinula sa zneho spoločná akcia Vyšehradskej štvorky zameraná na elektronickú hudbu, čo nie je celkom moja parketa. Do príprav koncertu som sa teda nezapojila, ale som rada, že sa nakoniec podarilo nájsť slovenského účastníka, bude ním Stroon.
Sktorými slovenskými britskými inštitúciami ste spolupracovali?
V prvom rade to je Literárne informačné centrum, ktoré spoluorganizovalo financovalo októbrové turné troch slovenských autorov – Ivany Dobrakovovej, Ballu a Uršule Kovalyk po Anglicku. Ústav slovenskej literatúry SAV sa aktívne zapojil do prípravy jednodňovej konferencie osúčasnej slovenskej literatúre, ktorá sa konala vLondýne 5. novembra. S riaditeľkou Ústavu Ivanou Taranenkovou sme spoločne pripravili program so svojimipríspevkami vystúpili slovenskí literárni vedci zakadémie, ako aj univerzít vBratislave Prešove.
šٰ tieto inštitúcie prispeli ktomu, že sa po tridsiatich rokoch mohla konať prvá konferencia venovaná slovenskej literatúre vanglofónnom svete. Zbritských inštitúcií musím spomenúť hostiteľov konferencie, School of Slavonic and East European Studies na londýnskej University College, kultúrne centrum Rich Mix sympatickú malú organizáciu Dash Arts. Ďalším partnerom je European Literature Network vydavateľstvá, vktorých vyšli najnovšie preklady diel slovenských autorov: Jantar Publishing Parthian Books.To všetko sa podarilo uskutočniť len vďaka podpore Fondu na podporu umenia, Arts Council England Veľvyslanectva slovenskej republiky vo Veľkej Británii.
Odborná reflexia
Ako je na tom britská slovakistika, existuje vôbec?
Humanitné vedy a odbory, zamerané na cudzie jazyky či literatúry, to v posledných rokoch nemajú na britských univerzitách ľahké. Situácii nepomáha ani úpadok vyučovania cudzích jazykov na základných a stredných školách. Postihuje to nielen slovenský jazyk a literatúru, v rovnakej situácii sú aj študijné odbory zamerané na baltské krajiny či bývalú Juhosláviu. istika ako taká v Británii vlastne nikdy ako samostatný obor neexistovala, zopár ľudí sa jej systematicky venovalo v rámci bohemistiky. Londýnska Škola slovanských a východoeurópskych štúdií bola poslednou baštou, kde sa bohemistika/slovakistika dala študovať ako samostatný predmet. Zaslúžil sa o to profesor Robert Pynsent, ktorý v roku 1988 zorganizoval prvú medzinárodnú konferenciu venovanú modernej slovenskej literatúre vo svete vôbec (vrátane Slovenska).
V deväťdesiatych rokoch však nastala éra znižovania rozpočtov na univerzitách. Doplatili na to mnohé katedry slavistiky v celej Británii. Paradoxne sa to stalo práve v čase rozširovania Európskej únie, keď sa dalo očakávať, že sa zvýši záujem o nové členské krajiny. Čeština a slovenčina, ale aj poľština či maďarčina sa odvtedy v Londýne dajú študovať len ako vedľajší predmet v rámci štúdia ekonómie, sociológie či politológie. Po odchode Roberta Pynsenta do dôchodku sa slovakistike venoval Tim Beasley-Murray, no postupne sa preorientoval na všeobecnejšiu kulturológiu. Záujem o slovenskú literatúru ho, našťastie, celkom neopustil a nechal sa presvedčiť, aby na konferencii predniesol príspevok. Aj jeho nástupca Peter Zusi sa snaží venovať slovenskej literatúre, aj keď skôr okrajovo.
Takže jediný, kto v súčasnosti v Británii slovakistiku serióznejšie pestuje, je Dr. Rajendra Chitnis. Donedávna viedol katedru bohemistiky na univerzite v Bristole, kde študentom literatúry ponúkal prehľad súčasnej slovenskej literatúry. Od septembra zastáva pozíciu Associate Professor na univerzite v Oxforde a je šanca, že na tejto významnej inštitúcii prebudí záujem o slovenskú literatúru. Začal na tom pracovať už počas turné troch autorov: moderoval prezentáciu v Oxforde a priviedol aj niekoľko študentov.
Súčasťou tohto projektu je aj nová webová stránka literature in English Translation (), čo bude jej náplňou?
Stránka je pokračovaním facebookovej skupiny stým istým názvom, ktorú administrujem sprekladateľkou Magdalénou Mullek. Zverejňujeme na nej informácie onových prekladoch diel slovenských autorov vangličtine, recenzie novinky zo slovenského literárneho diania. SMagdalénou som spolupracovala aj na antológii súčasnej slovenskej prózy Into the Spotlight (2017) portál je náš ďalší spoločný projekt. Vznikol vrámci programu Raising the Velvet Curtain, je však koncipovaný dlhodobo ako výkladná skriňa, kde si každý, kto má záujem oslovenskú literatúru vangličtine, bude môcť vyhľadať dostupné informácie oautoroch prekladoch ich kníh. Začali sme profilmi autorov, ktorí sa zúčastnili októbrového turné po Anglicku, a recenziami ich kníh. [Od februára 2020 je portal skompletizovaný a sú na ňom profily 18 slovenských autorov a informácie o 26 dielach a 5 antológiách v preklade do angličtiny. Red.]
Postupne budeme pridávať ďalšie profily diela časom pribudnú aj ukážky zprekladov, ktoré si zatiaľ vydavateľa nenašli. Náš portál chceme prepojiť aj so stránkami LIC, keď bude spustená anglická verzia vášho nového webu – mali by sa navzájom dopĺňať.
Júlia Sherwood (rod. Kalinová) sa narodila r. 1954 v Bratislave. Po emigrácii v r. 1978 vyštudovala anglistiku a slavistiku na univerzitách v Kolíne a Mníchove. Od r. 1983 žije vLondýne. Vyše dvadsať rokov pracovala na Medzinárodnom sekretariáte Amnesty International. V rokoch 2007 až 2014 žila vUSA, kde sa začala venovať prekladom zrôznych jazykov do slovenčiny a spoločne s manželom Petrom Sherwoodom do angličtiny. Za svoje preklady získala Cenu P. O. Hviezdoslava za rok 2018, ktorú udeľuje Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.
