ղľáԾ
Jana Juráňová: ԾčǻԾ
Bratislava: Aspekt, 2020
Po prečítaní prózy Jany Juráňovej ԾčǻԾ som si spomenula, ako sme všiestej alebo siedmej triede skamarátkou Dianou začali rátať, koľko peňazí by sme mohli denne ušetriť, ak by sme ich neminuli. Bohvie, prečo nám práve toto ako tínedžerkám uprostred reálneho socializmu napadlo; asi sme mali pocit, že sme chudobné. Začali sme počítať všetky denné výdavky na stravu, za ubytovanie, potom sme zarátali výdavky za oblečenie, za drogériu, za bývanie, za knihy... atď. Dopočítali sme sa do istého čísla. Boli sme nadšené, to číslo bolo veľmi veľké. Takže, toľkoto peňazí by sme mohli celkovo ušetriť. Apotom sme spoločne prešli k otázke, koľko peňazí by sme ušetrili, keby sme sa vôbec nenarodili. No, veľmi veľa. Tam sa naše počítanie skončilo. Spomienka zapadla hlboko do zabudnutia avynorila sa až teraz.
Koľko peňazí by sme ušetrili, ak by sme vôbec nežili? No, veľmi veľa.
Žijeme vdobe, vktorej sa ideály rýchlo míňajú, pretože za ideály si nič nekúpiš. Zostáva len každodenný boj oexistenciu vrámci štruktúr, v ktorých sa nachádzame. Väčšina ľudí sa pohybuje vjednoduchých trajektóriách, ato – ráno vstať, zarobiť peniaze, minúť ich na nevyhnutné, ľahnúť si, zaspať aideme odeň ďalej.
Spúšťacím mechanizmom pre vznik prózy ԾčǻԾ bola – ako uviedla autorka vrozhovore pre Rádio Devín – krátka správička vmédiách. „Tá správička znovín mi zostala trčať vhlave, ale stou by som ešte asi veľa nenarobila, keby ma už dlhší čas nezaujímalo, ako sú vnímané staré ženy vo verejnom priestore. Ktomu som si potom načítala aj kopu literatúry asnažila som sa to nejakým spôsobom uchopiť. Je banálnou pravdou, že staršie astaré ženy sú vo verejnom priestore neviditeľné.“
Jana Juráňová by mohla na úvod svojej najnovšej prózy uviesť onú právne šikovnú floskulu, že všetky osoby adeje sú vknihe vymyslené apodobnosť srealitou je čisto náhodná. Nič také tam však nie je. Tento príbeh napísal život sám. Ak neveríte, prebehnite bulvárnymi médiami alebo sa začnite obzerať okolo seba. Bezprizorná starena blúdiaca po chodbách polikliniky, výkonný bulvárny novinár srozbitou hlavou, bývalý politik amorálny symbol zlyhávajúci vpraxi, jeho poslušná manželka bez názoru, preťažený lekár, ktorý chce mať najmä pokoj, svedkyňa hľadajúca možnosť výpovede zabitá za nevyjasnených okolností, celebrita, ktorá túži po pozitívnej publicite, resocializačné centrum pre problémové dievčatá, kde sú klientky drogované aprostituované... pripomína to niečo? Podobnosť čisto náhodná.
Analytický pohľad spisovateľky na našu súčasnosť je širokospektrálny. Zachytáva modelové situácie, nekomentuje, bez zbytočného emočného balastu ich zoraďuje jednu za druhú. Všetko so všetkým súvisí, všetci, všetky navzájom súvisia. Optika nemilosrdne vyzlieka podstatu vzťahov. Vkonečnom dôsledku, ide iba o prežitie, aj keď na rôznych úrovniach spoločenských poschodí. Zo dňa na deň, prežiť.
„Opustená starenka na centrálnom príjme, hlásal titulok. Ľudmila vylovila nejaké drobné, opýtala sa, koľko stoja tie noviny, akúpila si ich. Utiahla sa snovinami do kumbálu aprečítala si článok osebe. Bolo jej ztoho nesmierne smutno.“ (s. 84)
Takže: hyenizácia médií – norma, starí ľudia, ktorí nedokážu vyžiť zostarobných dôchodkov, – fakt, celebrity apolitici zneužívajúci charitu na vlastnú reklamu – realita, miznutie nepohodlných svedkov, svedkýň – bežné. Svet postavený na hlavu. Sme jeho súčasťou.
Text ԾčǻԾ Jany Juráňovej citlivejšie povahy nemôžu čítať bez pocitu hanby. Hanba súvisí stým, že samozrejme otomto všetkom vieme, ale nevieme, nechceme alebo sa nedokážeme voči tomu vyhraniť či niečo konkrétne robiť.
Sama spisovateľka ootázke hanby vrozhovore pre Rádio Devín povedala: „Myslím si, že ľudia, ktorí sme na to citliví, sme tej hanby zažili už nesmierne veľa, chvíľ zahanbenia sa,ľútosti abezmoci. Sú rôzne skupiny ľudí, ktorých životné situácie vás dovádzajú do zúfalstva. Väčšinou sa to potom rieši čudnou charitou, ktorá býva skôr reklamou pre darcov než skutočnou pomocou pre tých, čo pomoc potrebujú. Občas to dostáva bizarné anechutné rozmery, na ktorých sa priživuje bulvár acelé je to potom dookola zacyklené. Deje sa to, je to tu anajhoršie zo všetkého je zvyknúť si alebo to brať tak, že veď aj tak stým nemôžem nič urobiť. Je to asi prirodzený obranný mechanizmus, ale presne na to sú asi knihy, aby nás ztoho vytrhli. Aj keď neponúkam katarziu, očistu avýchodisko, myslím si, že je dobré vidieť to aj iným spôsobom, než to denne zažívame.“
Jednoducho, zjavne prebieha komodifikácia všetkého avšetkých. Koľko peňazí by sme ušetrili, ak by sme sa vôbec nenarodili?
Na Slovensku žije podľa posledných informácií vyše 23000 ľudí bez domova astále ich pribúda. Títo muži aženy existujú v podobných schémach ako väčšina: získať nejaké peniaze, minúť ich na nevyhnutné... len stým spánkom je to odlišné. Kde spať? Na ulici, vútulku, vopustenej budove? A každé ráno odznova – získať nejaké peniaze, minúť ich na nevyhnutné a...
Optika prózy ԾčǻԾ vníma nielen problematiku chudoby asociálneho vylúčenia, ale aj obraz vecí verejných na vyšších poschodiach sociálnych štruktúr. Posudzuje ich relevanciu vkonkrétnych situáciách. Nasvietila aj kanonizované ikony, ktorých predstaviteľom je vpríbehu postava „... expolitika, ktorý stále ešte vie celkom dobre predať svoju slávnu minulosť, robiť zo seba celebritu apritom sa tváriť, že celebritou nechce byť za nič na svete.“ (s. 109 – 110) Atoto sa zrkadlí vo výstupoch médií vytvárajúcich stereotypný obraz spravodlivých. Tak ako si to vo svojej súkromnej úvahe formuloval bulvárny novinár Miloš, ktorý za desaťročia vtomto džobe už všeličo zažil: „Má temné podozrenie, ktoré nikdy nevyslovil nahlas, aby sa nevystavil verejnej potupe, že viacerí, čo len tak všeobecne bojujú proti autoritárskym askorumpovaným politikom, by boli úplne bezradní, keby sa ich antiidoly stratili. Voči komu by sa vymedzovali? Pri kom by vyzerali odvážne ačestne? Niektorí znich majú podobne totalitné praktiky, ibaže nie vpolitike, ale vredakciách, kde pracujú.“ (s. 25)
Ústredný problém tejto frašky – alebo ak chceme, sociálneho románu – zostáva stále jednoduchý: čo sosemdesiatničkou, ktorá prespáva na chodbách polikliniky? Možné riešenia dilemy prinášajú vjednotlivých sujetoch prototypy profesií asociálnych rolí a každý z nich postupuje po svojom. Ako základný kontrast pôsobí životný pocit starej ženy, ktorá je vlastne so situáciou vnútorne vyrovnaná. „Nič jej nechýba, potichučky tu prežíva, nikto si ju nevšíma aje to pre ňu celkom bezpečné.“ (s. 37)
Vsúvislosti sprózou ԾčǻԾ je možné hovoriť odesiatkach aktuálnych tém, ktoré Jana Juráňová rozohráva. Zaujímavý je napríklad vývoj mužských protagonistov v súvislosti so sebareflexiou. Pojem sebareflexia je, zdá sa, pre mnohých skutočne cudzie slovo. Sebareflexia jednoducho nie je trendy, rovnako vosobných životoch, ako aj vnajširších spoločenských apolitických konotáciách. Kto od koho akedy očakáva sebareflexiu? Prehodnocovanie, uznanie si vlastných chýb ajomylov anáslednú korekciu postojov ačinov?
Miloš, Igor a Eliáš majú ksebareflexii osobitý vzťah, ikeď každý z nich ho má odlišný. Bulvárny novinár aambulantný lekár, ktorý si privyrába ako záchranár, dokážu po výrazných impulzoch, čo im život uštedril, zareagovať. Či už zastrašení, alebo morálne znechutení, alebo len si vedomí možných nebezpečenstiev. Menia svoje statusy, názory anastavenia. Expolitik Eliáš zostáva voči sebareflexii imúnny atie istéfakty, čo Igora aMiloša nútia uvažovať, jeho utvrdia vneomylnosti. Svet je jednoducho taký, ako ho vidíme.
Jana Juráňová napísala pravdivú knihu, nech už má pravda vumeleckej literatúre akúkoľvek funkciu. Formulovala asumarizovala. Vracia sa tak kdávno zabudnutej predstave ospisovateľoch aspisovateľkách ako osvedomí národa. Kpredstave o niekom, kto nás núti k sebareflexii aleboaspoň k zvyškovej hanbe.
Ana záver to najpodstatnejšie. Koľko vlastne stojí ľudský život? A čo je hodna naničhodnica?
