ղľáԾ
Vnie tak dávnom rozhovore (zhodou okolností to bol dvojrozhovor pre KR) mi autorka knižky, oktorej bude reč, povedala: „Občas vo svojej próze alebo aj dráme rada nenápadne nakuknem trochu za roh, skúmam, čo ma tam asi čaká.“ Vystihla tým jeden zpodstatných znakov svojej tvorby: Jana Juráňová disponuje ostrým zrakom, ktorým sa usiluje nielen „nakuknúť“, ale aj dovidieť „za roh“, dalo by sa povedať aj pod povrch či za/pod to, čo je vystavené bežnému pohľadu, čo sa „javí“ aneraz zámerne prezentuje ako realita, či sa to už týka jej minulých alebo súčasných podôb.
Ambície nazerať „za roh“ a odhaľovať menej viditeľné stránky nášho života charakterizujú aj najnovšiu autorkinu knižku. Napriek rôznym sujetovým líniám, typom literárnych postáv izobrazovaných ľudských situácií nachádzame vo všetkých prózach (netýka sa to len tejto knižky) ďalší spoločný znak: autorkino písanie nepredstavuje chladnokrvnú, emocionálne i postojovo neutrálnu správu osvete, ale je plné záujmu, ba zaujatosti témou, ktorá sa dostáva do centra pozornosti aoktorej chce autorka vypovedať tak, aby vyburcovala zľahostajnosti apodnietila ku kritickému pohľadu na to, očom prózy hovoria, aj čítajúcich.
Timravin výrok: „Mnohé rozprávky som napísala zjedu“, ktorý nachádzame na úvodnej strane knihy, môžeme vnímať ako jej motto, pre Juráňovú sa hnev, nespokojnosť so stavom vecí (vnajširšom význame slova) stáva, ako sa ztoho sama vyznáva, jedným zhlavných podnetov na písanie. Svoj hnev obracia proti viacerým fenoménom, sktorými sa stretávame vkaždodennom živote, nepochybne knim patrí účelová pretvárka, prezliekanie kabátov vsúvislosti spolitickými zmenami, prefarbovanie histórie, ale aj klamstvá, podvody, zištné kalkulácie vsúkromnej (aj intímnej) sfére. Snezmieriteľným postojom voči spomínaným aďalším negatívnym javom súvisí autorkin spôsob písania, Juráňová vie byť ksvojim postavám, ak si to zaslúžia, tvrdá, nekompromisná, neprikrášľuje ich, neretušuje ani zvonka, ani zvnútra. Tak vúvodnej novele Zuzana apár starcov vnímame Svätopluka Krála, bývalého riaditeľa inštitúcie, vktorej pracoval otec hlavnej protagonistky, až vkomicky pôsobiacej úbohosti aodpudivosti (najmämorálnej acelkovej ľudskej). Do príbehu bezostyšného karieristu apolitického oportunistu, na seba sústredeného nadutca, vniesla Juráňová plné priehrštie hnevu, uštipačnosti airónie, zároveň však nemálo pochopenia pre Zuzanu, ktorá sa musí konfrontovať nielen sminulosťou, ale aj sviacerými jej tieňmi zasahujúcimi do prítomnosti (tiene minulosti sú témou, ku ktorej sa autorka častejšie vracia).
Tragický príbeh sjednoduchou kriminálnou zápletkou aso signifikantným názvom ť je nemenej tvrdou výpoveďou oviacerých typoch zlyhania, ktoré súvisia scharakterom súčasnej spoločnosti aspôsobom prežívania, sdeformáciou vzťahov vnútri rodiny imimo nej. Autorka sa na rozdiel od klasickej kriminálky neusiluje ani tak ogradovanie napätia ako ozmnoženie a prehĺbenie pohľadov na príčiny apriebeh situácie, ktorá viedla ktragédii. Vo formálnej rovine sa toto úsilie premietlo do ozvláštňujúceho kompozičného postupu a štruktúrovania textu: jeho členením sa posilňuje čitateľský pocit z toho, že nahliadame paralelne do vnútra viacerých postáv avýsledný obraz si utvárame zmozaiky ich pohľadov.
Ak sa nemýlim, nemáme zatiaľ vslovenskej próze taký pôsobivý obraz účelovo zneužívaných reklamných trikov spojenýchso šírením diskreditujúcich klamstiev aopierajúcich sa onevkusné,tyranizujúce paparazzovstvo, ako ho podáva Juráňová vtitulnej próze. Pri jeho stvárňovaní zachádza do minucióznych detailov, najmä vsúvislosti s deštruktívnym pôsobením tak na psychický, ako aj na sociálny život objektov pozorovania. Napriek minimálnej dejovosti vytvorila autorka dramatický text, ktorý čítame jedným dychom, zvedaví azároveň zhrození z toho, aké podoby môže nadobúdať komplex týchto javov (nech už sú ich primárne dôvody akékoľvek banálne). Na zdanlivo nekomplikovanom príbehu protagonistky – bývalej manželky populárneho herca, ktorý sa vyšvihol medzi celebrity šoubiznisu –, autorka rozkrýva moc mediálnej manipulácie vdobe nazývanej aj „post truth“ avsociálnom prostredí, ktoré je na manipulačné mechanizmy málo pripravené a voči nim aj málo odolné, náchylné dobrovoľne sa im podrobovať, veriť všetkému, čo médiá sprostredkujú, väčšmi, ako vlastnej empírii avlastnému úsudku.
Hoci aj predchádzajúce prózy knižky sú tematicky aktuálne, myslím, že najsilnejšie vyznieva posledná, ato zrejme aj vďaka širšiemu spoločenskému kontextu, vakom dnes (nielen unás) pravda prestáva byť hodnotou avakom sa často stretávame srôznymi spôsobmi „mäkkej“, nenápadnej manipulácie, sroztváraním nožníc medzi realitou ajej mediálnym obrazom. Pri čítaní prózy, vktorej sa obeťou naoko nedôležitých, no opakovaným zverejňovaním akoby verifikovaných azvýznamňovaných klamstiev stala protagonistka (jej mikrosvet), je ťažké ubrániť sa predstavám o fatálnych analógiách s manipulačnými stratégiami v priestorochmakrosveta.
Ak som vúvode citovala slová zrozhovoru sJanou Juráňovou, na záver sa knemu opäť vrátim. Autorka sa vňom vyjadrila, že pri písaní je pre ňu dôležité „hľadať nový zmysel starých súvislostí, hľadať ho vstarých príbehoch nanovo prerozprávaných“. Vtroch prózach zCudzích príbehov bolo podľa mňa hľadanie staro-nových súvislostí úspešné.
Etela Farkašová
