ղľáԾ
Ján L. Kalina: Tisíc a jeden vtip (po päťdesiatich rokoch). Bratislava: Slovart, 2020
Čo lepšie si môže želať kniha, dožívajúca sa okrúhlej päťdesiatky, než to, že je stále súca „na vydaj“? Ktovie, koľko jej vydajov, čiže vydaní, by sme už kdnešku evidovali, nebyť toho, že komunistická mašinéria ju na dvadsať rokov uvrhla do nedobrovoľnej karantény – ajej druhé vydanie pre istotu poslala rovno do šrotu?
Tým zďaleka nekončí výpočet peripetií zjej životopisu, no najmä životopisu jej autora, Jána L. Kalinu. Kniha Tisíc ajeden vtip je však výnimočná nielen svojím pohnutým osudom. Hneď, ako sa vroku 1969 dostala do rúk čitateľom, bolo zjavné, že knižný svet je bohatší o unikát, aký dovtedy nemal obdobu azda ani vosvetovom meradle. Pretože sa do nej zmestil – pokiaľ ide ožáner anekdoty – naozaj doslova celý svet. Ado takéhoto heroického výkonu sa dovtedy nikomu veľmi nechcelo. Doma ani za hranicami. Autor, či lepšie povedané zostavovateľ tejto neobvyklej antológie, sa za svoj prvolezecký výstup síce dočkal pruhovaného mundúru, ale satisfakcia nakoniec tak či tak prišla. Tá kniha sa totiž stala kultom. Legendou. Relikviou, sprisahanecky kolujúcou medzi ľuďmi včasoch, kedy niektoré knihy zažívali osud nie nepodobný tým zo slávneho Bradburyho románu 451° Fahrenheita.
V rodičovských knižniciach
Normalizačný režim sa vČeskoslovensku začal šíriť zhruba vpolovičke môjho školopovinného veku. Všeličomu ztoho, čo sa dialo okolo mňa, som ešte nerozumel, ale jedna vec mi bola jasná: že sa tu nehrá otvorená hra. Niečo iné sa hovorilo vškole aniečo iné si šepkali doma rodičia. Skamarátmi zdvora sme veľmi rýchlo zistili napríklad aj to, že nie všetky knihy, ktoré sme nachádzali vrodičovských knižniciach, sú celkom „kóšer“. Avšak chuť zakázaného ovocia bola omamná adokonca lákavejšia ako vôňa mandarínok, ktoré naše mamy museli vystáť v radoch pred zelovocom včase Mikuláša.
Atak sa začali naše knižné pátrania pripomínajúce výpravy stalkerov do tajomnej aprísne zakázanej Zóny zo skvelého sci-fi bratov Strugackých. V rodičovských knižniciach na nás čakali podivuhodné adrahocenné „artefakty“. Nebudem tajiť, že vnašej chalanskej partii dlho viedol hitparádu Millerov Obratník raka, pretože niektoré šťavnaté pasáže na nás mali priam eruptívny (a samozrejme aj erektívny) účinok. Podobne ako kreslený Vanekov í, kde to všetko bolo ešte očosi rukolapnejšie (hm... doslova).
Humor obnažuje
Jedného dňa sme takto narazili aj na Tisíc ajeden vtip. Ako inak, aj tu sme sinštinktom lovcov vysnorili najmä vtipy zrodu mládeži neprístupných, ale rovnako nás tešili objavy vpodobe čierneho, absurdného ainak dráždivého humoru akaždým ďalším listovaním tých objavov pribúdalo. Stránky Tisíc ajedného vtipu sa pre nás čoskoro stali vľúdnym ostrovčekom na tej lepšej strane sveta. Nebol to podmračený a sivý svet každodennej reality, prísnejší než pohľad nášho školníka predtým než si vypil. Jasné, veď kniha plná vtipov zákonite musí byť veselšia než realita, poviete si. Lenže humor nie je len otrénovaní bránice.
Kalinova kniha nás povzbudzovala a učila, že humor nemusí stišovať hlas či zatvárať dvere pred nepovolanými ušami. Že humor radšej odkrýva aobnažuje, než by zakrýval či zamlčiaval. Učil nás poznávať svet a jeho pestré obyvateľstvo tým najlepším možným spôsobom: jednoducho ho dokázal pristihnúť v okamihu, kedy sa nik nemôže robiť lepším, krajším či múdrejším než je vskutočnosti. Atomu, kto sa takým robil, prikresľoval zosmiešňujúce fúziky či somárske uši. Vo sfére ohrozenia „dobrého mena“ sa tu dokonca často ocitali aj významní dejatelia, štátnici či všelijakí potentáti, nevynímajúc furiantsky nafúknutých provinčných papalášov. Akeď si to zaslúžili, bolo im spravodlivo naložené. Hovorí sa tomu aj sloboda prejavu.
S humorom nebude sranda
Vtej antológii bol kúsok dejepisu izemepisu, prírodopisu ipsychológie, občianskej výchovy, filozofie idejín umenia avšeličoho ďalšieho – akurát, že poznanie, ktoré sme znej získali, nám už zhlavy nevyfučalo. Práve preto, že sme si ho nemuseli vtĺkať do hlavy. Ado hlavy sa nám okrem iného začala vkrádať aj otázka, či to tým papalášom, ktorým sa tu sníma falošná maska dôležitosti, náhodou nie je proti srsti.
Vtedy som ešte netušil, že v okamihu môjho prvého nahliadnutia doTisíc a jendého vtipu, možno Ján L.Kalina práve vstupoval do zamrežovanej cely.Avšak červík pochybnosti sa už do mňa zahryzol. Keď neskôr zmizla ztelevíznych obrazoviek adivadelných dosiek dvojica L & S, začalo mi byť jasné, že stým humorom to vtejto krajine nebude až taká sranda. Že mocní tohto sveta, vrátane našich súdruhov, skrátka nemajú vláske snímanie masiek. Pretože pod maskou sa vždy skrýva pravda. Istý scholastický učenec kedysi napísal: „Ak chceš premôcť diabla, musíš sa mu zasmiať do tváre.“ Áno. Vtedy mu totiž človek povie, kým naozaj je.
Tretie vydanie
To všetko platí aj dnes, polstoročie po tom, čo kniha Tisíc ajeden vtip začala šíriť svoje posolstvo zabalené do oslobodzujúceho smiechu. Aktuálne tretie vydanie (to druhé, ak nerátame zošrotovaný náklad zčias normalizácie, vyšlo vroku 1991 vo vydavateľstve Archa) však nie je reprintom „originálu“. Jeho editori, Júlia Sherwood Kalinová aDušan Taragel správne usúdili, že mnohé zpôvodných vtipov boli predsa len úzko zviazané sdobovými reáliami adnešnej generácii čitateľov by bez znalosti kontextu ušlo to podstatné – pointa. Po prísnej selekcii tak knihu opustilo približne 10 percent pôvodného materiálu, ktorý bol nahradený vtipmi zobdobia normalizácie. Tie už Kalina publikoval vexilovom vydaní, keďže sa od roku 1978 stal obyvateľom vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky.
Zmeny sa dočkal aj obrazový sprievod agrafická úprava knihy. Pôvodné kreslené vtipy, pozbierané Kalinom zdobových zahraničných časopisov, najmä zdôvodov problematického riešenia autorských práv, nahradil iný koncept. Zostavovatelia knihy oslovili karikaturistu, znalca a zberateľa kresleného humoru Fera Jablonovského, aby zo svojho archívu vylovil tvorbu slovenských (v prípade Vlastu Zábranského aj jedného českého) klasikov karikatúry na čele smenami ako Jozef „Schek“ Babušek, Viktor Kubal, Stano Kochan, Fedor Vico, Marián Vanek ai. Asi to nebude náhoda, že niektorí zmenovaných boli takisto na dvadsať rokov vyškrtnutí zkultúrneho averejného života (Vico, Vanek) aStano Kochan pre istotu opustil Československo krátko po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy.
Grafická zmena
Poslednou zmenou (či skôr citlivým „tuningom“) prešla aj vizuálna stránka knihy. Grafický dizajnér Vladimír Holina vo svojom návrhu pietne vychádzal z pôvodného konceptu Milana Veselého tak, aby sa zachovala jeho „sixtiesová“ hravosť, azároveň reflektoval aj aktuálne trendy knižného dizajnu. Editor Dušan Taragel vzasvätenom doslove „oživuje“ dramatické osudy knihy aživotné peripetie jej autora. Čítanie tak môže byť, najmä pre mladšiu generáciu, nedotknutú érou reálneho socializmu, aj čímsi ako výživnou exkurziou do podivuhodnej krajiny menom Absurdistan.
Humor ako demokracia
Ana záver ešte jedna čisto privátna poznámka. Zhruba pred štyrmi rokmi moja odbrzdená knihomoľská vášeň vyústila do rozhodnutia otvoriť si vlastný antikvariát. Nerobím si síce presné štatistiky onajpredávanejších tituloch, ale vprípade prvého vydania knihy Tisíc ajeden vtip mám jednu istotu. Že keď ju vyložím do výkladu, sotva tam vydrží dlhšie ako hodinu. Úprimne si želám, aby podobný záujem sprevádzal aj toto nové vydanie. Shumorom je to totiž ako sdemokraciou. To, že ju konečne máme, ešte neznamená, že sme už navždy vyhrali. Ako to trochu inými slovami hovorí vpredhovore aj ďalší zeditorov, Júlia Sherwood Kalinová, autorova dcéra: „Po tom všetkom sa teraz dívam na drevený šuplík, do ktorého si otec vtipy ukladal. Predstavujem si, akoby sa potešil, že dnes už humoru nič nehrozí. Akeby aj hrozilo, možno by profesorsky dodal: Pokiaľ sa môžete smiať verejne ana každom vtipe, ste vbezpečí. Strážte si to!“
Peter Uličný (1961) je spisovateľ, publicista a vysokoškolský pedagóg. Vydal zbierku piesňových textov Klaun v maske človeka (1997), knihu rozhovorov s hudobníkom Mariánom Vargom O cestách, ktoré nevedú do Ríma (2002) a knihu rozhovorov so zberateľom umenia Ivanom Melicherčíkom Zberateľ alebo zmluva s diablom (2012).
