ղľáԾ
Rachel Cusk: Obrys
Preklad: Kamila Laudová
Bratislava: Inaque, 2020
Anglická spisovateľka kanadského pôvodu Rachel Cusková debutovala v raných90. rokoch adnes má za sebou vyše desať románov. Voštvorici svojich non-fiction diel reflektovala témy feminizmu cez svoje osobné skúsenosti s materstvom arozvodom. Už ako vyzretá rozprávačka vstúpila na plochu experimentu snaratívnymi štruktúrami vrománe Obrys, ktorý je prvou časťou trilógie Outline-Transit-Kudos. Ocenili ho The Guardian aj The New York Times.
Dejová línia románu je strohá: spisovateľka prilieta zLondýna do Atén, aby sa tu na niekoľko dní pohybovala v role lektorky kurzu kreatívneho písania anávštevníčky mesta. Ako príslušníčka globálnej, za prácou cestujúcej triedy tu má svoju spoľahlivú hŕstku „Athens-based friends“. Celý román sa nesie vznamení rozhovorov astretnutí sľuďmi, cez čo prebleskuje zdržanlivo dávkovaná, ale konzistentne vedená téma rozporu subjektívnej verzie skutočnosti aobjektivizujúceho pohľadu, vpriesečníku ktorých vzniká čosi hodné zaznamenania.
Zatiaľ čo Cuskovej rozprávačka necháva ľudí okolo seba, aby sa prejavili a prezentovali vlastnú verziu svojich životov, ona sama zostáva tak trochu záhadou, ktorá však neprovokuje kodhaleniu, ale skôr priťahuje sofistikovaným vnútorným postojom. Miesto, zktorého sa pozerá, sa vyznačuje takmer zenovým pokojom, je zbavené potreby zasahovať, kontrolovať apresviedčať svet osvojej vlastnej prizme. Takto – vutlmení seba – obrysy pozorovaných javov a vecí vystúpia soto väčšou silou.
Román predstavuje zbierku mikropríbehov vyrozprávaných vniekoľkých stručných rysoch, obrysoch. Anglický výraz outline predstavuje vspisovateľskej č scenáristickej komunite aj námet, základný náčrt príbehu. Cusková zhromaždila príbehy, autoreferenčné výpovede jej priateľov č literárne cvičenia účastníkov workshopu, ktorých témy sa navzájom variujú, zrkadlia adodávajú próze na relatívne krátkej ploche šírku románovej polyfónie. Zároveň nepriamo nasvecujú obrys života samotnej rozprávačky. Napriek tomu, že jej vedomie pripomína pokojnú hladinu, vpozadí rezonuje téma rozvodu, straty apocitu „starej duše“, ktorý ju oddeľuje od sveta okolo. Cuskovej román by sa dal označť aj ako konceptuálny č minimalistický. Zaujímavé čriepky výpovedí svojich rozprávačov selektuje tak, aby nás hneď vtiahli do centra ľudskej skúsenosti, napriek tomu, že samotní rozprávač sa pred nami mihajú rýchlo včasto neosobnom defilé.
Kniha sa vyznačuje aj humorom. Cusková pristihuje svoje postavy na území nepredvídateľného, ktorému čelia spanikou novorodencov – č už je to muž, ktorý podvečer uviazol vrodinnej hrobke, alebo čerstvo rozvedený otec, ktorý zablúdil na prvom samostatnom výlete so svojimi dcérami.
Na kurze písania dostanú účastníci od svojej lektorky dve úlohy: napísať, čo si všimli cestou na kurz avymyslieť príbeh, vktorom by vystupovalo zviera. Cieľom oboch zadaní je odviesť pozornosť od ich myšlienok, túžob apostojov, ktoré chcú vykričať do sveta, azamerať ich na všímanie si skutočnosti, ktorá potichu klíč všade okolo nás. A pozrieť sa na vychodené myšlienkové schémy optikou niekoho celkom iného – napríklad zvieraťa. Žena, ktorá čakala od kurzu instantný návod, ako sa stať spisovateľkou anašla prácu spredstavivosťou, na konci demonštratívne nespokojne odchádza.
Autorka dopĺňa svet začínajúcich spisovateľov pohľadom do zákulisia ich zavedených kolegov, ktorí vrámci kreatívnych kurzov cirkulujú a využívajú jeden byt v Aténach. Takto sa dostáva aj kdelikátnejším spisovateľským problémom. Žena, sktorou sa strieda vbyte, sa zamýšľa nad tým, aký význam má písať komplikované dramatické hry, keď celý ich zmysel by sa dal vystihnúť, zosumarizovať jedným slovom, napríklad žDzť, ԱԴDzť č nevlastná matka. Myšlienku obrysu – náčrtu tak privádza ešte ďalej. Rozbíja aj zaužívané spôsoby uvažovania oumeleckom svete avracia pozornosť kslovám samotným, kich presnosti vpomenovaní skutočnosti, aj ktomu, že vsúčasnosti ich vrstvíme areťazíme často len preto, aby sme vyhoveli literárnym konvenciám.
Na obálke anglického aj slovenského vydania je zobrazená mušľa. Prírodná štruktúra, ktorá upúta svojím obrysom, amožno vyvolá spomienku na dobre mienenú radu, že keď knej priložíme ucho, začujeme šumenie mora. Je to však len klam, pretože mušľa má schopnosť potlačť všetky okolité zvuky ato, čo vnej počujeme, je tiché šumenie našej vlastnej krvi. Podobne sa kryštalizuje aj pozícia autorky: odfiltrovať nepodstatné a zbaviť nás ilúzií, aby sme za prílivovými vlnami príbehov a fabulácií postáv začuli tiché šumenie ich samotných.
