ղľáԾ
Atraktívna prezentácia vedy
Milan Jurčo: Zprelomu storočí, zrozhrania žánrov
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006
Podtitul Jurčovej publikácie znie Tvorcovia adiela (v) zovretí dobou. Ztohto spresnenia vyplýva, že Jurčo bude hovoriť oautoroch atvorbe minulého režimu a –že mu záleží aj na konkrétnych formuláciách. Tie prezrádzajú určitú subjektivitu ihravosť. Milan Jurčo, dlhé desaťročia sledujúci slovenskú literatúru zkritického iliterárnohistorického aspektu – najmä vžánroch literatúry pre deti amládež aliteratúry faktu – mal od počiatku vyhranené postoje, názory ivyhranený štýl. Pevné stanoviská ho nútili vyslovovať sa jednoznačne, atak sa dostával ido polemík asporov. Stál si pevne za tým, čo povedal avychádzal ztýchto šarvátok bez ujmy. Názorová vyhranenosť vyplynula zhĺbavého čítania, interpretačných schopností azmyslu pre teoretické domýšľanie asystémovosť. Prezrádzala osobnosť, ktorá sa nekryje za bezfarebnú objektivitu apopisnosť. Jurčov kritický subjekt bol vždy ľahko rozoznateľný, akeď bolo treba, vysunul sa do popredia. Asi tak ako to urobil vʰíDZǰ kčitateľovi vtejto publikácii: „Ponúkam ti súbor textov zrodených na prelome storočí, zostavený sohľadom na tvoj záujem, azda aj potrebu. Chce to byť kniha čítavá, nenadbiehajúca však vkusu čitateľa. Má ambíciu poskytnúť istú sumu poznania azároveň vzbudiť aj pocit potešenia zo spôsobu, akým sa to predostiera.“
Zcitovaných viet je jasné, že autor dbal nielen na obsahovú, ale aj formálnu stránku príspevkov, ktoré zhrnul do svojej knihy. Oslovovanie čitateľa súvisí možno aj sjeho dlhoročným pedagogickým pôsobením, teda sbezprostredným kontaktom stými, ktorým je ono poznanie adresované. Zdravé autorské sebavedomie je tu podložené dôvernou znalosťou problematiky (mimochodom, pestrej) aštylizačnou ľahkosťou. Pocit „potešenia“ avizovaný vʰíDZǰ sa učitateľa dostaví vtedy, keď sám autor píše spotešením, teda nie zpovinnosti, zo slobodného rozhodnutia, ktoré plodí radosť. Myslím, že sa vyjadrím aj za iných čitateľov, keď poviem, že Jurčove texty sú vzhľadom na poznanie ambiciózne, ale zároveň nesú vsebe tvorivú energiu, ktorá pretvára odbornosť do čitateľsky akceptovateľnej podoby.
Príspevky vpublikácii sú zhruba zposledného desaťročia asú rozdelené do štyroch kapitol. Prvá má teoretické podložie atýka sa literatúry faktu. Druhá je skôr literárnohistorická asleduje vývinové procesy vsúvislosti stvorbou niektorých autorov (Ľ. Podjavorinská, Ľ. Zúbek, Ľ. Ondrejov). Zaujímavým spôsobom sa tu načrtáva téma unás dosť obchádzaná – secesia. Jurčo ju odvodzuje zromantizmu, atak hovorí nielen oVajanskom, ale iostarom J. M. Hurbanovi aďalších. Vtretej kapitole sa autor „vyrovnal“ snormalizáciou, ktorú pocítil na vlastnej koži. Zásadným príspevkom je tu stať oJaroslave Blažkovej; môžeme ho nazvať aj rehabilitačným aktom. Štvrtá má subjektívnejší charakter atvoria ju spomienky na blízkych literátov (V. Hlôžka, P. Karvaš, J. Štepita, J. Mokoš, I. Plintovič ainí). Spomienky aportréty dopĺňa stať oKarolovi Braxatorisovi (najstaršom bratovi A. Sládkoviča) ajeho memoárovej skladbe, ktorá je vlastne objavom! Aj vtejto poslednej kapitole si autor podržal prednosti svojho prístupu kliterárnemu textu, no obohatil ho o „antropologický“ rozmer, otón empatie sautorom, prechádzajúci miestami až do vyznania. Je to – vrámci knižnej prezentácie – sympatická črta, ktorá dodáva Jurčovmu bádateľskému úsiliu iný rozmer.
Možno vari povedať, že vknihe Zprelomu storočí, zrozhrania žánrov, sa Milan Jurčo predstavil najkomplexnejšie. Ačitateľsky najatraktívnejšie.
Vladimír Petrík
