ղľáԾ
Literárne informačné centrum 2014
„...knižka jenaozaj freskou, teda celkom zloženým zdrobných, pestrých častí...“
V úvodnej poznámke autorka spresnila žánrový charakter knižky takto: „Freska vdome sú eseje, črty, rozhovory, poviedky či spoviedky oliteratúre, výtvarnom umení či hudbe, o konkrétnych ľuďoch, ktorí dnes patria alebo svojho času patrili ajdo môjho života, a nielen tým, čo vytvorili.“ Prečo freska? Autorka si spomína, že akodieťa sachodila dívať dodomu maliara Ľ. Kellenbergera nafres ku, namaľovanú na„plafóne“. Čo bolo nanej, nespomína, alejej knižka jenaozaj freskou, teda celkom zloženým z drobných, pestrých častí rozličného zafarbenia. Napokon, je toevidentné už zcitovanej žánrovej charakteristiky. Spomína naskupinu umelcov, literátov, výtvarníkov, hudobných skladateľov, ktorých poznala oddetstva vdome, kdevyrastala, pretože toboli priatelia jejotca Vincenta Šikulu. Tenokruh si rozšírila, keď študovala v Bratislave a zatúlala sa donejakej kaviarne, väčšinou tobolo U Michala, kde saschádzali najmä literáti. Akonovinárka sviacerými robila potom rozhovory.
Okom teda hovorí anakoho sispomína? Jeich naozaj dosť: Rudo Sloboda, Milan Rúfus, Ján Johanides, Ilja Zeljenka, Jozef Ilečko, Ivan Kadlečík, Dušan Dušek, Oleg Pastier, Štefan Strážay, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Jozef Mihalkovič, Viera Kraicová, Ľubomír Kellenberger (otec aj syn), Ľubo Dobrovoda, Tina Čorná aďalší, ktorí samihnú vjej texte. Nejde teda o portréty videné zvonku, vo všetkých je prítomná avšetky saodvíjajú odjej vlastných zážitkov. Výsledkom sú živé obrazy avýjavy, každý charakter má svoj príbeh zachytený cezkonkrétnu situáciu; nechýbajú anihumorné, alenie plytké. Základom tvorivého aktu jepamäť arozprávačská verva. Tieto dvapredpoklady sú súčasťou jejpoetiky vo všetkých dielach. Spontánnosť štýlu zaručuje bezprostrednosť zobrazovaného. Vzťah malého dievčaťa k tvorcom určuje obdiv, ktorý saneskôr mení napoznávanie, aleneobsahuje kritiku. Takže celkové naladenie jepozitívne, s trochou nostalgie, že to všetko je už minulosť, že mnohí ztých, oktorých je reč, už nežijú, zmizol ajbo hémsky životný štýl, vktorom sarealizovali priateľstvá a tvorivé diskusie, nastalo akési mŕtvo, v ktorom postupne odišla ajmladosť.
Tvorivé prostredie ovplyvnilo Veroniku Šikulovú aak ktomu pridáme gény zdedené po otcovi, vyjde nám ako logický dôsledok, žezačala sama písať. Odmladosti sapohybovala nielen medzi spisovateľmi, ale ajmedzi knihami. Veľa čítala, mala svojich obľúbených svetových autorov. Takže Freska v dome je aj o zrode jednej autorky. Anineskôr sa nevzdialila z kultúrneho prostredia. Vyštudovala žurnalistiku, bola redaktorkou v novinách, jepracovníčkou mestskej knižnice sostarostlivosťou odetskú knihu. Akoautorka začínala poviedkami apostupne ichukladala dojednotlivých kníh. Ukázalo sa, žeje tojej autentický žáner. Pravda, medzitým vydala aj román, čerstvo preložený do maďarčiny a má vyjsť aj v češtine. Tieto dva žánre sa u nejnebijú. V prvom sa uplatňuje spomenutá spontánnosť atalent akoživel (sem-tam naklonený k lyrizmu), vdruhom obatieto tvorivé príznaky reguluje kompozičný princíp. Ani vjednom prípade sa– tematicky – nevzdialila zrodinného prostredia a z rodného mesta. Skúsenosť z oboch týchto prostredí jejzatiaľ stačí na tvorivý zámer. Freska vdome jepokračovaním vtejto línii, lenrodinní príslušníci sa tu zmiešali s literátmi a umelcami, v niektorých prípadoch (otec Vinco Šikula, svokor Jozef Mihalkovič) sa obatieto prúdy zliali dojedného.
Autorkino rozprávanie spestrujú rozličné tvorivé zložky aprístupy: listy, novinové rozhovory, cudzie texty, poetické celky, dialógy. V úvode zdôraznila, že tu ide o „skutočných“ ľudí. Skutočné sú ichmená, ale to, ako ich vníma, mení „skutočných“ ľudí na literárne postavy. Fakt, žepôsobia presvedčivo, jevec jejtalentu. Toisté treba povedať o ich „príbehoch“ (tam jeautorkina licencia ešte väčšia) asprávaní sa. Dá sapovedať, ženám vykreslila časť slovenskej literárnej aumeleckej obce v určitom čase a priestore avkontexte sjej rodinnými príslušníkmi, akotematický celok vierohodne. Ajnám je ľúto, žesato všetko minulo, ajmy satešíme, žesajej podarilo všetko oživiť tak, žetomu veríme akoskutočnosti.
