ղľáԾ
„Teplé mlieko s lyžičkou medu”
Svetlana Žuchová: Yesim
Levice, K. K. Bagala (LCA Publishers Group) 2006
Tak som na to počas čítania myslela. Keď som vsobotné popoludnie musela dočítať knihu. Napísať jednu alebo dve strany. Stranu apol. Keď som si povedala, že budem písať inak ako doteraz. Aspoň trochu ako Svetlana Žuchová. Iba úvodných pár viet. Ako prvé snežienky. Ktoré zasypal neskorý sneh. Vtedy som si to uvedomila. Že Yesim je prvá svojho druhu. Nie najlepšia, ani najhoršia, ale nová. Tak ako iné knihy vminulých obdobiach.
Po veľkom smiechu plač. Po dlhých súvetiach osamostatnené vedľajšie, krátke vety. Návratné motívy. Ako spomienky. Na detstvo, na teplé mlieko slyžičkou medu. Ktoré vám aj tak nezaberalo na kašeľ. Ten prerývaný text. Keď literatúra prestane byť hrou. Keď písanie má opäť myšlienky. Posolstvá, ktoré chcú byť naliehavé. Že človek len ťažko hľadá sám seba. Že prisťahovalec vdnešnej dobe ešte ťažšie. Lebo žije za zavretými dverami požičanej izby. Avtedy tá samota. Nepredvídateľná ako kašeľ. Ako záchvat. Tak som na to počas čítania myslela. Že sú znovu bohatí achudobní. Neľahká téma, hroziaca sentimentom, melodrámou. Ako keď prekračujete hranice domova. Pobalení do niekoľkých koženkových tašiek.
Do tašiek, ktoré na izmirskom letisku omotali špagátom. Niekoľkokrát dookola kávovohnedou šnúrou. Tašky zčiernej ahnedej koženky, ktorá sa časom polámala ako pokožka... Dve veľké tašky vráskavé ako exotické zviera. Že stými vtedy prišli. Do tých zbalili celý izmirský byt aniekomu podali kľúče. Aké to asi bolo. Presne takéto písanie sa neskôr označí ako sociálne. Bude sa hovoriť onovej vážnosti. Ozmenách vspoločnosti aj vliteratúre. Keď doba potrebuje zase raz uzrieť vumení svoju tvár. Krásny biely, ale smutný klaunovský obličaj. Spomaly stekajúcou slzou. Ktorá rozmazáva líčidlá. Zanecháva stopy. Dve veľké hlboké ryhy. Možno práve tento plač prinesie úľavu. Aj keď to vyzerá inak. Ako to asi bolo.
Tak som na to myslela aj teraz. Keď som dopísala úvod. Prvé vety. Tie, ktoré majú upútať čitateľa. Že by som nemala nudiť. Opisovať cudzie slová. Oddeľovať ich kurzívou ako tenkou stenou vbytovke. Lebo tak je to výhodnejšie. Keď som nechcela iba opakovať vymyslené. Akeď to bolo naopak. Keď sa mi zrazu nedalo písať inak. Ako keď sa sype neskorý marcový sneh na snežienky. Krehké, jemné, čisté kvety. Ktoré ste zasadili len nedávno ateraz neviete, prečo sú menšie ako na obrázku. Snežienky zhypermarketu, nie ztrhu. Slupienkami hladkými ako detská pokožka. Najhladšia na svete. Nie ako koža čiernej ahnedej tašky. Do ktorej pobalili rodičia všetky veci zizmirského bytu. Zelené lístky vykúkajúce zo snehu. Ktorého nie je až tak veľa. Ale niektoré biele kvety sú dolámané. Ako ženy, ktoré nevedia uhnúť úderu. Neprísť na stretnutie. Byť predvídateľne samy so sebou. Ktoré radšej čakajú na vždy veselého Maxa, hoci ten prichádza vnoci. Ako zapadajúce slnko. Nezáväzne ako dobrá nálada. Keď príde.
Tak na to myslím. Celé poobedie, celý večer. Že recenzia má mať úvod, jadro, záver. Že mám interpretovať text. Novelu Svetlany Žuchovej. Yesim. Yes. Tak sa to píše vučebnici. Vmojej učebnici. Aby som napísala aj jadro. Azáver. Zmysluplnú recenziu. Smyšlienkami, ktoré sa tiež dajú odpísať. Žiaden stereotyp vedľajších viet aprirovnaní. Aby som nezabudla. Očom píšem. OYesim. Tureckej prisťahovalkyni vo Viedni. Neúspešnej osamotenej cudzinke aúspešnej opustenej roztržitej speváčke. Ktorá sa doma prezlieka do zodratých nohavíc, na ktorých budú onedlho fľaky od zubnej pasty. OYesim, ktorá myšlienkami zaháňa smútok. ܲá. Rituál ako prechádzka so psom. Ako utorková návšteva telocvične. Lenže Yesim sa nahlas nesmeje. Nechodí na prechádzky so psom. Ani do telocvične. Dni pridlhé, ako keď lyžičkou naberáte med. Ako cestu na štrúdľu. Yesim spieva ateší sa, keď jej tlieskajú. Lebo potlesk na koncerte bol hlasnejší ako ticho. Ažiara jasnejšia ako tma. Yesim, ktorá nepatrí nikam. Oddelená od Maxovej usporiadanej rodiny nepriedušnou plachtou. Od svojho brata Fatiha hranicami. Yesim, ktorú už rodičia nedržia za ruky. Aktorú nezachytí ani Max. Ako povrazolezec. Yesim, ktorá sa motá od jedného potlesku kdruhému. Od jednej nádeje na žiaru kdruhej. Krok po kroku ako chôdza po lane. Nevyhnutná ako rozpúšťanie snehu na bielych lupienkoch.
Tak som si to vtedy pomyslela. Že tak mi treba. Že som to mala vedieť. Že odpisujem. Niektoré cudzie vety. Že citáty sú oddelené od mojich slov len kurzívou. Kto sa vtom má vyznať. Aže teraz musí byť všetko ináč. Ďalšia recenzia bude mať úvod, jadro, záver. Bude racionálna, nie emočná. Sjasným stanoviskom. Prečo máte čítať. Acudzie vety budú vúvodzovkách. Soznačenými stranami. Keď si prečítate Yesim, nájdete ich. Ja vám pri hľadaní nepomôžem. Ale kniha bude pre vás možno zmysluplná. Ako prasknutá šálka, ktorá vám čosi neustále pripomína.
Marta Součková
