ղľáԾ
Dospievajúci odjakživa boli, sú abudú súčasťou našej spoločnosti, ato nielen ako špecifická etapa životného cyklu, ale aj ako svojská kultúrna skupina. Samozrejme, nie vždy boli tínedžeri takým výrazným socio-kultúrnym fenoménom, akým sú vsúčasnosti. Priebojnosť arazantnosť, ktorou v rámci spoločnosti určujú trendy prostredníctvom kultúrnych prvkov, ako sú jazyk, vzorce správania, materiálne kultúrne produkty a ďalšie, je asi najviac viditeľná prostredníctvom sociálnych médií. Táto pomerne malá skupina – no svýrazným vplyvom – je však zároveň aj veľmi krehkou, ohrozenou skupinou, iba postupne si osvojujúcou hodnoty, ktoré sú základom socio-kultúrneho systému našej spoločnosti. Ich hodnotová paradigma, napriek tomu, že má znaky istej nezrelosti a naivity, je jedinečnou neoddeliteľnou súčasťou, vlastnosťou, atribútom spoločnosti, ale môže sa časom meniť.
Hlavná postava knihy Žiaden káčer navyše – šestnásťročná Petra si v novom kolektíve začína uvedomovať, aký veľký je dosah vplyvu prostredia na jej správanie a uvažovanie. Príbeh je voľným pokračovaním knihy autorky Marty Hlušíkovej Neznášam, keď ma hladkajú po hlave ačitateľ sa tu stretne smnohými familiárnymi postavami. Dospievajúca Petra je v úlohe rozprávača apodáva pomerne komplexný pohľad na starosti i radosti z prostredia školy i rodiny. Autorka vknihe zľahka a nenásilne rieši závažné otázky výsmechu arôznych stupňov aprejavov šikany, ale aj čaro prvej lásky, či vyrovnanie sa so smrťou, novozískaným súrodencom, psom, dedkom, školou, a to vkaždodenných udalostiach prežívaných postavami príbehu. Pomerne náročné azásadné témy odľahčuje pozitívne naladenou rodinou hlavnej postavy, vtipnými bonmotmi či už Petrinej babky, alebo členov profesorského zboru gymnázia, ale aj úsmevnými brbtami Petrinej „BFF“ – Kláry zNemecka.
Predností má kniha niekoľko: prirodzenosť apresvedčivosť jazyka, vhľad do súčasného života mládeže na začiatku dospievania, podanie jednotlivých udalostí sintegritou typickou pre tvorbu Marty Hlušíkovej. Celkovo je to kniha, ktorá otvára veľký priestor na diskusiu. Čitateľ je prostredníctvom príbehov konfrontovaný sparadoxom, že namiesto toho, aby sa kultúrne vzorce hodnôt, názorov a postojov, ktoré sú základom medziľudských vzťahov a ovplyvňujú správanie ľudí akomunikáciu, medzi nimi prenášali od starších generácií na mladšie, je to častokrát naopak. Kultúra mladšej generácie sa bez hanby adravo infiltruje amiestami i dominuje.
Autorka neignoruje bežnú realitu súčasných žiakov, študentov, ktorí automaticky hneď po príchode zo školy vhupnú na Facebook, Twitter, Instagram apod. Vpodstate celý ich život sa skladá zo školy asociálnych médií. Prostredníctvom udalostí priblížených v knihe upozorňuje na to, aké je pri kyber-šikane jednoduché schovať sa vanonymite za obrazovkou. Aj „jemné“ narážky avýsmech sú pre dnešného tínedžera horšie stráviteľné, ato jednoducho preto, že tieto sa nekončia – práve vďaka sociálnym médiám – ani odchodom zo školy. Facebook vás doženie anájde aj vpomyslenom bezpečí domova.
Tínedžeri zranenie (slovné) pociťujú apreciťujú tak, ako by malo charakter trvalej a nezmeniteľnej záležitosti. Je to preto, že stále ešte nemajú komplexne vyvinutý čelový lalok predného mozgu, presnejšie jeho výkonnú funkciu (súbor troch kognitívnych procesov – pracovná pamäť, inhibičná kontrola a kognitívna flexibilita). To, čo sú vočiach dospelého len nepríjemné problémy, pre dospievajúceho sú rútiacou sa anabaľujúcou sa snehovou guľou, pred ktorou niet úniku. A takáto percepcia udalostí môže viesť kveľmi impulzívnym činom. Nedá mi nespomenúť aj otázku, či skôr predtuchu, ktorá sa mi pri čítaní knihy priam vnucovala: Nakoľko autorka čerpá zo svojich osobných skúseností zprofesie učiteľky? Autentickosť vpopisoch atrefné vystihnutie atmosféry triedy a školy ma vtiahlo do spomienok na moje vlastné študentské časy a vyvolalo zimomriavky.
Eva Csandová
