ղľáԾ
Aj čakanie píše poéziu
Libuša Vikorová: Večerné lampy
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2004
Druhá zbierka mladej poetky (nar. 1982) prináša dlhšie pocitovo-myšlienkové etudy zbásňované vo voľných veršoch, sporadicky zväzovaných radom asonancií aj rýmov. Permanentná prítomnosť pocitov a myšlienok vo veršoch kladie zbierku kdesi na hranicu medzi ľúbostnú a reflexívnu poéziu. Každopádne ide o osobné výpovede náladovo poznačené, ako prezrádza názov, intimizujúcim tónom: veď večerné lampy pre túto knihu znamenajú rovnako priestor na stíšené zamyslenia, skúmanie bytia, života, smrti a sebaskúmanie, ako aj možnosť nostalgickej tematizácie ľúbostnej túžby a nevinne jemnej koketérie sjej skutočnými a snovými podobami.
Obe básnické polohy Libuše Vikorovej vyhovujú introvertnej štylizácii lyrickej hrdinky, vzbúrenej plachosťou v láske a upokojovanej smelosťou vúvahách a v štylizovane premietaných situáciách i fantáziách. Odhaľujú krásu, čistotu a šťastie bezprostrednosti, ale tiež temnejšie zákutia vnútorného sveta, smútok, opustenosť, strach zúprimnosti a otvorenosti. Zdá sa, že vôbec najväčším problémom je vyrovnávanie sa svlastným mladým životom, preto básne slúžia na vyjadrovanie hľadania hodnotových bodov, prostredníctvom ktorých toto vyrovnávanie menej bolí – popritom sú však aj záznamami zlyhania a prehlbovania pesimizmu. Pozitívnu hodnotovosť získava už vyššie spomenutá láska, jej cnostná úprimnosť a schopnosť transcendencie, jej negativitu vystihuje strach zo zraniteľnosti; zvláštnou filozofickou hodnotou je zas predstava naozajstného, skutočného života. Autorka takto zaktualizovala fenomén jednostrannej erotizácie a vulgarizácie lásky vmédiách a bežných rozhovoroch, takisto nasmerovaním na skutočné vpodtexte ukazuje deformáciu ľudí virtuálnym a predstieraným. Škoda len, že sa často dala zviesť papierom, teda hovorila vsvojich básňach aj vtedy, keď už nemala čo povedať: výsledkom sú prázdne alebo ružovo dievčenské, riadky, tápajúce rozvíjanie motívov a klišé. Osviežujúco potom pôsobí niekoľko silných, koncentrovaných veršov a obrazov, napr.: „Otváram známu náruč / starého fotoalbumu” (s. 34). Myslím, že Vikorová sdruhou zbierkou mohla počkať, práve zniekoľkých vydarených pasáží sa dá vytušiť, že čas by jej možno pomohol vyzrievať vsebakritike a vo vnímavosti pri korekcii textov, a vlastne aj recenzia by možno nepotrebovala zmojej strany toľko čitateľskej zhovievavosti ako táto.
Radoslav Matejov
