ղľáԾ
Britská spisovateľka Susanna Clarke sa preslávila hneď prvou knihou Jonathan Strange apán Norrell, vktorej sa do Anglicka 19. storočia za čias napoleonských vojen vráti dávno stratená mágia. Získala za ňu viacero prestížnych literárnych cien, medzi inými aj cenu Hugo.
Po fenomenálnom úspechu sedemstostranovej prvotiny, ktorá sa dočkala aj seriálového spracovania, sme na jej ďalší román čakali vyše pätnásť rokov. Vroku 2020 vyšiel oveľa útlejší Piranesi. (Hoci, pravda, ešte vroku 2006 publikovala zbierku poviedok The Ladies of Grace Adieu, napísaných vpodobnom duchu ako prvý román, ktorá zatiaľ nemá slovenský preklad.)
Spočiatku sa zdá, akoby bol román príbehom jedinej postavy, neskôr však zopár protagonistov pribudne. Jedným znich je Druhý, vedec, ktorý sa objavuje vpravidelných intervaloch. Hrdina menom Piranesi žije vDome, zdanlivo nekonečnom bludisku plnom otvorených miestností aschodísk, do ktorého sa vlieva More, vtamojších Sálach vychádza Mesiac aSlnko, plávajú nimi Oblaky. Ahlavne je Dom plný úchvatných Sôch vnadživotných veľkostiach, ktoré stoja vo všetkých Sálach.
Piranesi je presvedčený, že na svete od jeho počiatku existovalo pätnásť ľudí. „Možno ich bolo viac, ale ako vedec sa musím držať faktov. Zpätnástich ľudí, ktorých existencia sa dá overiť, sme ostali nažive len dvaja – Ja aDruhý.“ (s. 19) Zostatných sa zachovali viac či menej kompletné kostry, oktoré sa dojímavo stará. SDruhým sa stretáva dvakrát do týždňa a spolu hľadajú Veľké atajné poznanie.
Piranesiho dni sa podobajú ako vajce vajci. Celé dni skúma Dom spriam meditatívnym pokojom aotvorenou, detsky zvedavou mysľou. Opisuje Sochy, ktoré sú vjednotlivých sálach rôzne vysoké akaždá je jedinečná. Všetko pomenúva, vytvoril si vlastný kalendár, píše si denník, žije ztoho, čo mu dáva more. Pozoruje, vedie si vecné poznámky, komunikuje so svojím okolím (teda najmä s vtákmi), nesúdi, žije vprítomnom okamihu. Pôsobí až zenovo vyrovnane, budí pocit, akoby sám akési Veľké atajné poznanie už našiel. „Uvedomil som si, že hľadanie Poznania nás podnietilo, aby sme si mysleli, že Dom je akousi hádankou, ktorú treba rozlúštiť, akýmsi textom, ktorý treba vysvetliť, aže ak niekedy objavíme Poznanie, potom Hodnota Domu vyprchá ajediné, čo ostane, bude holá krajina. Spomienka na Stodeväťdesiatu druhú sálu zaliatu Mesačným svitom mi pomohla pochopiť absurdnosť tejto myšlienky. Dom nikdy nestratí svoju hodnotu, pretože sám je hodnotou.“ (s. 68)
Čitateľ ho sprevádza na výpravách do jednotlivých sál aj na stretnutiach sDruhým apostupne začína tušiť (oveľa skôr než Piranesi), že nie je všetko také, aké sa zdá. Najmä keď ho Druhý varuje, že ak vDome na niekoho narazí, má sa okamžite ukryť asnikým okrem neho sa nemá rozprávať. Čo by to však bol za príbeh, keby ho Piranesi poslúchol...
Bludiská fascinujú ľudí odnepamäti ako kratochvíľa, pri ktorej si trochu rozohrejú mozgové závity, ako hrozivé miesto, kde sa dá (navždy) stratiť, ale aj ako prechody do iných svetov. Taliansky architekt agrafik z18. storočia Giovanni Battista Piranesi ich zobrazoval vo svojej sérii leptov záhadných labyrintov „žalárov“ apráve podľa neho je pomenovaná hlavná postava románu. Vknihe však nájdeme aj mnoho iných odkazov asymbolov. Okrem narážok napríklad na Narniu C. S. Lewisa či fantazijné poviedky Jorgeho Luisa Borgesa zdeja veľmi silno vystupuje myšlienka Platónovho podobenstva ojaskyni. Piranesi všetko mimo svojho Sveta skúma len sprostredkovane (ak vôbec) – napríklad na základe priplaveného listu uvažuje, či existujú stromy. No zamýšľa sa aj nad tým, či práve Druhý nežije vakejsi jaskyni, pretože mu nejde do hlavy, že nevníma nič zkrásy Domu: „Ako môže taký inteligentný muž povedať, že vDome nie je nič živé? Spodné sály sú plné vegetácie amorských tvorov, zktorých mnohé oplývajú neobyčajnou krásou arozmanitosťou. Samotné Prúdy sa hýbu aprejavujú svoju silu, takže aj keď sa onich nedá vyslovene povedať, že sú živé, nie sú ani neživé. VStredných sálach prebývajú vtáky aľudia. Trus (na ktorý sa Druhý sťažuje) je dôkazom Života!“ (s. 56)
Aj vobmedzenom priestore, smalým počtom postáv abez magických rekvizít vytvorila autorka atmosférický román, ktorý čitateľa pohltí postupným odhaľovaním záhad okolo hlavného hrdinu. Pohráva sa s možnosťami ľudskej pamäti aso silou spomienok, rozvíja úvahy ocene za poznanie, za ktorým sa niektorí ženú cez mŕtvoly. Svoje majstrovstvo opäť prejavila aj na jazykovej rovine, tentoraz nepíše kvetnatýmhistorizujúcim štýlom, ale naopak, vetami nezaťaženými štylistickými figúrami opisuje Piranesiho prežívanie avnímanie bezprostredného okolia.
Za Piranesiho získala Susanna Clarke vroku 2021 cenu Women Prize for Fiction aaj podľa ohlasov čitateľskej verejnosti akritiky očividne napísala dielo odrážajúce jej nevšedný talent a imagináciu. Nám zostáva dúfať, že sa od autorky dočkáme ďalšieho jedinečného románu (a azda aj skôr než opätnásť rokov).
Susanna Clarke: Piranesi
Preklad: Nina Weidlerová
Lindeni 2022
