ղľáԾ
Lucia Lackovičová: Michaela Musilová – Žena zMarsu
Žilina: Artis Omnis, 2020
Kniha oslovenskej astrobiologičke je plná energie, nadšenia apozitivity, spája popularizáciu vedy sinšpiratívnym osobným príbehom. Dá sa čítať ako biografia (hoci je písaná vprvej osobe, vyšla spod pera autorky Lucie Lackovičovej), ako motivačná literatúra či ako popularizačná kniha ovýskume možností teraformovania iných planét (teda priblíženia podmienok inej planéty podmienkam na Zemi).
Michaelu spoznávame od detstva. Rodina sa často sťahovala po celom svete, Michaela chodila do škôl vrôznych krajinách anaučila sa vďaka tomu množstvo jazykov. Akeď jedného dňa narazila na knihu sfotografiou sopky na obálke, pochopila, že sa chce venovať vede: skúmať vesmír amožnosti prežitia ľudí vňom.
Odvtedy ide za svojím snom, pre ktorý je ochotná obetovať veľa. Študovala na prestížnej univerzite, pracovala v NASA, skúmala extrémofily, ktoré získala na expedíciách do naozaj extrémnych podmienok vGrónsku. Popritom zabehla maratón, odtancovala tanečné vystúpenie, odspievala koncert univerzitnej kapely. Cestuje po celom svete na konferencie, prednáša, nadväzuje kontakty, spoznáva krajiny. Pôsobí to ako nákladný život, ale na štúdium vzahraniční získavala prostriedky zo štipendií čiprogramov charity, na cestách zasa využíva alternatívy autostopu aprespávanie na gauči.
Pre dosiahnutie cieľa tvrdo drie vškole aj na fyzicky náročných expedíciách, počas výskumu vlaboratóriu, vktorom občas trávi doslova celé dni, aj na simulovaných misiách na Mars, kde má vždy na starosti viacero projektov. Pri jej opisoch, ako veľakrát spala sotva pár hodín denne (ak vôbec), ako vrámci diéty niekoľko dní vkuse nejedla apotom dva dni trochu, ako prežívala vdrsných podmienkach (napríklad, keď sa na jednej simulovanej misii na Mars hneď v prvý deň pokazil záchod), čitateľa prepadne podozrenie, či sama nie je extrémofil, teda organizmus, ktorý prežíva vextrémnych podmienkach nevhodných pre väčšinu ostatného života na Zemi.
V tomto plnom nasadení sa navyše zúčastňuje akcií, na ktorých motivuje mladých ľudí, radí im, ako sa zapájať do rôznych programov, a svojím príkladom inšpiruje dievčatá, ktoré by sa chceli venovať vede. No dovolím si tvrdiť, že jej energické tempo motivuje nielen mladých (zrazu sa inak pozerám na svoje večné prokrastinovanie adávam si záväzok, že ho čo najviac okrešem).
Po dokončení doktorátu dostala rôzne lukratívne ponuky, jedna znich prišla aj zo Slovenska a nakoniec sa rozhodla vrátiť domov. Práve časť oSlovensku má vinak veľmi pozitívnej knihe oceste za splnením vesmírneho sna trpkú príchuť. Po tom, ako sa Michaele darí aj za cenu vlastného nepohodlia získavať prostriedky amožnosti všade vo svete, ju zrazu brzdilo typicky slovenské „nedá sa, nemáme, nevieme“,stala sa terčom konšpiračných bludov niektorých našich médií aobjektom závisti niektorých akademikov. Navzdory tomu sa vtom období pričinila napríklad ozačlenenie Slovenska do Európskej vesmírnej agentúry ESA či oskonštruovanie avypustenie prvej slovenskej družice. Ale „zrazu sa nehľadí na to, kto má aký prínos anezáleží na tom, aká je realita. (...) Spomínaní akademici síce družicu nerealizovali, ale mohli by ju realizovať. Síce sa dovtedy vzačlenení SR do ESA výraznejšie neprofilovali, ale mohli by sa.“ (s. 314)
Túto kapitolu teda uzavrela a vybrala sa na ďalšiu simulovanú misiu na Mars, tentoraz na Havaji, ktorá sa však takmer vzápätí skončila. Atak sa zamestnala vmiestom observatóriu aodvtedy vňom už spustila program simulovaných misií nielen na Mars, ale aj na Mesiac.
Michaela Musilová vo svojom mladom veku ukazuje, čo všetko dokáže odhodlaný človek, ktorý sa nebojí. „Mám vsebe chuť vyhrávať anechuť zlyhať, ale nikdy sa neprejavila tým, že by som bola ochotná ísť cez mŕtvoly. Iba ak cez mŕtvoly extrémofilov, ktorých som vživote zabila naozaj dosť...“ (s. 327)
Táto kniha vznikala vpohnutom roku 2020 zdesiatok rozhovorov na diaľku medzi Luciou aMichaelou. Je natoľko čerstvá aaktuálna, že stihla reflektovať súčasnú situáciu apoodhaliť napríklad aj to, ako vtomto čase laboratóriá na celom svete spolupracujú, hoci inokedy si svoje výskumy avýsledky veľmi úzkostlivo strážia.
Ahoci ide obiografiu, je napísaná zaujímavým spôsobom, dej sa neodvíja priamočiaro dopredu, prepája sa vrámci kapitol aj vtematických súvislostiach, nielen časových. Text bohato ilustrujú fotografie ana začiatku každej kapitoly sa nachádza odkaz na skladby, ktoré dopĺňajú opisované obdobie.
Žena zMarsu je veľmi povzbudivá a zaujímavá kniha. Pevne dúfam, že Michaela raz vydá aj sci-fi, ktoré plánuje napísať na základe svojich skúseností zmisií avýskumov.
