ղľáԾ
Bolo aj Ferdinandovo Mesto
Tivadar Ortvay: Ulice anámestia Bratislavy. Ferdinandovo Mesto
Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2004
Preklad Magda Takáčová
Päťdielny cyklus diel uznávaného bratislavského historika Tivadara Ortvaya ouliciach anámestiach Bratislavy, ktorý vznikol na začiatku 20. storočia, pôsobí dodnes čitateľsky podnetne azároveň je nenahraditeľným prameňom spoznávania histórie nášho hlavného mesta. Preto Albert Marenčin, ktorý vo svojej skvelej knižnej edícii Bratislava – Pressburg predstavuje vgraficky príťažlivej podobe už druhú knihu ztohto Ortvayovho cyklu: po Podhradí je to Ferdinandovo Mesto – Ferdinandstadt – Nándorváros. Trojjazyčný názov tejto časti mesta, zahŕňajúcej najmä oblasť Palisád až po Župné aHodžovo (vtedy Grassalkovichovo) námestie, zodpovedá stavu asituácii trojjazyčnej Bratislavy vroku 1905, keď Ortvayovo dielo vzniklo.
Ferdinandovo Mesto, „druhý mestský okres“, ako uvádza Ortvay, bolo pomenované na počesť Ferdinanda V., posledného uhorského kráľa korunovaného vPrešporku. Okrem Palisád do neho patrili známe ulice, ako Zochova, Kozia, Konventná, Lýcejná, Mariánska, Obchodná, Panenská, Podjavorinská aďalšie, až po Suché Mýto atri hraničné námestia: Hodžovo, Hurbanovo aKollárovo. Tento výpočet ulíc anámestí evokuje predstavu, že ide omenej zaujímavú časť Starého Mesta – ale ide skôr omenej známu aturistami menej navštevovanú mestskú oblasť. Ortvay prechádza jednotlivými ulicami,zaznamenáva ich históriu a vytvára tak plastický obraz života, pamiatok aosobností, ktoré im vtlačili svoju nezameniteľnú pečať. Tak napríklad Veterná ulica bola vtom čase Jókaiho ulica (Jókai Mór út) abola pomenovaná po vtedy slávnom apopulárnom maďarskom spisovateľovi, ktorý tu býval vdome baróna Lepela – adokonca sa za mesto uchádzal oposlanecký mandát do uhorského snemu.
Prechádzku ulicami Ferdinadovho Mesta, ichbohatou históriou, zaujímavými architektonickými ahistorickými pamiatkami veľmi dobre oživujú dobové fotografie a kresby, uchované často len na rôznych pohľadniacich, ktoré sa zachovali vArchíve mesta Bratislavy – ale bez nich by sme si už vôbec neboli schopní vytvoriť predstavu oich pôvodnej podobe. Tá sa začala strácať krátko po druhej svetovej vojne avrchol prestavby, skôr len nezmyselného rúcania, dosiahla na prelome 60. a70. rokov, aako píše vpredslove ku knihe strpkou iróniou Juraj Špitzer: „Architekti radi rúcajú, lebo sú presvedčení, že vedia lepšie stavať ako tí pred nimi, že na rumovisku starého postavia čosi veľkolepejšie, napríklad čosi také, ako je budova Národnej galérie na nábreží Dunaja“.
Áno, pocit trkosti sa nás zmocňuje pri predstave, koľko sa toho za posledné polstoročie vBratislave zničilo. Ortvayova kniha nás aspoň na chvíľu dokáže uniesť do sveta tých tichých idylických uličiek azákutí. Je cenným dokumentom azároveň aj svedectvom ominulosti mesta, ktoré tak pred nami odhaľuje ďalšiu časť svojej, pre dnešných Bratislavčanov stále málo známej tváre.
Anton Baláž
